Sidran, Abdulah: Sarajevski tabut

Sidran, Abdulah
Sarajevski tabut

ukázka beletrie zahraniční

Čo to robíš, synu? / Snívam, mati. Snívam, mati, ako spievam, / avšak ty sa pýtaš, v mojom sne: čo to robíš, synu?

Sarajevská rakva
Abdulah Sidran
: Sarajevski tabut


Úzkosť
Čo to robíš, synu?

Snívam, mati. Snívam, mati, ako spievam,
avšak ty sa pýtaš, v mojom sne: čo to robíš, synu?

O čom v sne spievaš, synu?

Spievam, mati, ako som mal dom.
Lež už ho viac nemám. O tom spievam, mati.

Ako som, mati, mal hlas, aj jazyk svoj som mal.
Avšak teraz ani hlasu, ani jazyka viac nemám.

Hlasom, ktorý nemám, v jazyku, ktorý nemám,
o dome, ktorý nemám, spievam ja pieseň, mati.

Sarajevská rakva
Všetko iné mením

Po dlhej historke o politike a vojne,
o príčinách srbského fašizmu,
a vyhladzovaní, ktoré, pred očami Sveta,
činí nad krotkým národom dobrých Bosniakov –
hovorím novinárovi z Milána,
v jeho talianskom jazyku,
ako som, nie tak dávno, 88. roku,
bol v jeho meste a vyslovil v sebe jednu
nikdy nezapísanú básničku.

- Mohli by ste si spomenúť na tie verše,
ak Vám nie je nepríjemne, pre mňa je to
veľmi dôležité, ja som, viete, narodený v Miláne?

- Naturalmente, poviem. Ja si všetky svoje verše
pamätám, io sono – come si dice trestaný?
Ja som... pamätaním odmeňovaný i trestaný,
to je jediné moje imanie, a nič
iné nemám, práve tak ako ani dôvodu
pre ťarchu a stud. Takto rozpráva, nezapísaná,
moja Modlitba v Miláne:

Daj nech umriem
v tejto chvíli, Bože.
Ale nechaj len
moje oči
na svete.
Nech pozorujú
ako Piacou Duomo
prechádzajú ženy.

Prežívala, v jeho oku,
nejaká zdravá a urodzená clivota,
kým sa môj bôľ, z bosnianskeho,
do jeho jazyka menil.

- Či by ste – vo svetle tejto hrôzy -
menili niečo vo Vašej básni?

- Všetko iné mením,
ale nemením nič,
ani slova jediného,
v básni o láske a túžbe.

Žena
Padali granáty
bomby padali

jedna nám aj do izby vošla
avšak on ma ani len neobjal

vojna je veľké zlo, ktoré kráča
do domu príde, do duše vojde

a dom aj dušu vezme

a ja som potrebovala
len aby ma objal

tajila som že plačem
tajila som že nenávidím

tajila som pred deťmi
že potrebujem lásku

aspoň keby raz ma objal
uplynula by mi vojna

uplynula by mi
hrôza ktorá kráča, berie zem

berie mesto, odníma dom
rozkladá dušu

tristo dní vojny
a on na mňa ani len nepozrel

tristo dní a tristo nocí
vojna nemá dušu ani oči

predlho sme spolu
a viem že sa láska míňa

ako peniaze, ako spomienky

lenže navôkol
padali granáty

a ja som potrebovala
aby ma objal

Sarajevská modlitba
Zaprisahávam ťa Bohom, veľký Bože,
odprac zo sveta Zvery!
Nech ostane všetko z mačacieho rodu,
moje utrpenie nech zostane,
ale- odprac Zvery.

Na psie pokolenie nesiahaj,
nedotýkaj sa vtáctva,
len ťa prosím, milosrdný Bože –
odprac Zvery.

Odprac Zvery, z úbočia, odprac.
Odprac zvery, zaprisahávam ťa, Bože –
ale nesiahaj na sviňu ani diviaka, nesiahaj na
slávika, ani na domáceho pestrofarebného speváka.

Nesiahaj na nič, na čo je krásne pozerať!
Nesiahaj na nič. Ale Zvery naisto odprac.

Na mravca nesiahaj, a dobytok opomeň,
ale Zvery – odprac.
Kde si ich postavil, odtiaľ ich odprac.
Z úbočia, z ponad miest, odprac.
Zo sveta, kde si ich vhodil, odprac.

Odprac ich, Bože,
a pomôž im, Bože.
Nikto im, bez Teba, pomôcť nemôže.

Nemajú nikde obydlia ani strechu,
na oboch svetoch – žiadneho majetku.

Odprac ich, Bože,
z oboch svetov.
Odprac,
a pomôž.

(O duchoch, jún 1992)


Zápisky o dome
V našom dome,
o ocovi sa nehovorí, nikdy.

Ale je v každom pohybe ruky,
jedno koho, a jeho pohybu časť,

rys alebo vlastnosť. A všetci to vieme
kým, strach kryjúci, o ocovi mlčíme.

A dobre je že je tak. Iba odrobinku
jednu inak by – hrôze by sa podobalo.

Lebo, hľa, vôkol nôh našich, lež unavených,
potomstvo sa plazí, a izby sú preplnené

džavotu detského. Usmievame sa, do vzduchu
telíčka ich vyhadzujúc. Usmievame sa,

dočahujúc ich, šťastné, nežnými rukami.
Rukami nežnými a surovými, čo smrť

už okúsili, už okúsili, už okúsili.

Sen v autobuse
Plynie Slovensko, z druhej strany
mojich zatvorených očí. Čo len,
zo všetkého, ostane v spomienkach? Takto
nežne, navôkol, šuští a bzučí včela
slovenského jazyka: tvrdo, tvrdo matka
spí. Spí, v kočíku, dieťa, pred
pivnicou Mamut. Vovnútri, pri pive, chlapec
tancuje, tancuje. A tak, iba otec, bdie,
tvrdo a tvrdo: nech nikto nepreruší
tú radosť, ten sen.

(14.4.1984)

z bosenštiny přeložil Enes Mustafović

 

Diskuse

Vložil: Pandora, 20.03.2006 11:44
Sidran, Abdulah: Sarajevski tabut
Poezie vcelku zajimava..trosku chmurna, ale budiz.. Ty komentare k clanku me trosku zarazi? Mysli to vazne?? :)
Vložil: Pravo neverit, 25.01.2006 13:26
Sidran, Abdulah: Sarajevski tabut
Viem máš pravo mi neverit.Lubil si ma a ja som ta sklamala.Teraz však viem že vtedy iba teba som milovala."Jodo"
Vložil: Slavky, 25.01.2006 13:21
Sidran, Abdulah: Sarajevski tabut
Milujem ta viac než seba ty si moja hviezda z neba ty si mojim krasnym snom ty si mojim osudom.
Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

zhlédnuto 1893x

Inzerce
Inzerce