Giordano, Paolo: La solitudine dei numeri primi 1

Giordano, Paolo
La solitudine dei numeri primi 1

recenze beletrie zahraniční

Vo svojej prvotine sa vychádzajúci autor rozhodol čeliť téme vnútorného utrpenia dospievajúcich, nie však v súvislosti s prvými, ťažko prekonávanými, sklamaniami v láske akoby sme očakávali pri zmienke tínedžerského utrpenia.

Paolo Giordano: La solitudine dei numeri primi (Osamelosť prvočísel), Mondadori, Milano 2008, 304 stran.

„Ona a Mattia boli spojení nezničiteľným, neviditeľným putom pochovaným pod hromadou nepodstatných vecí, putom, ktoré mohlo existovať len medzi dvomi, akými boli oni, dvaja, ktorí vzájomne rozpoznali samotu jeden v druhom.“
 
Osamelosť prvočísel je literárnym debutom mladého, 27-ročného, turínskeho fyzika Paola Giordana. Román v roku 2008 upútal pozornosť ako literárnej kritiky tak i čitateľskej verejnosti a získal niekoľko literárnych cien, vrátane uznávanej Premio Strega. Po neočakávanom knižnom úspechu sa v súčasnosti pripravuje aj filmová adaptácia románu pod vedením režiséra Saveria Costanza.
 
Názov románu v čitateľovi iste na chvíľu vyvolá pochybnosti, či nedošlo k nejakému omylu a v rukách sa mu náhodou neocitla matematická príručka pojednávajúca o kapitole prvočísel. Nemusí však dlho tápať, vysvetlenie tejto matematickej metafory nájde hneď v anotácii diela, kde sa vraví, že protagonisti sú úzko spojení a zároveň neprekonateľne oddelení ako prvočíselné dvojičky, dvojica prvočísel, ktoré sú od seba oddelené jediným číslom. A tak sa s očakávaním strhujúceho príbehu vrhne do čítania tohto asi 300-stránkového románu.
 
Vo svojej prvotine sa vychádzajúci autor rozhodol čeliť téme vnútorného utrpenia dospievajúcich, nie však v súvislosti s prvými, ťažko prekonávanými, sklamaniami v láske akoby sme očakávali pri zmienke tínedžerského utrpenia. Utrpenie má v tomto príbehu korene hlboko v detstve, v okamihu, ktorý zvrátil kolobeh života nielen hlavných aktérov samotných, ale aj všetkých ich rodinných príslušníkov. V poradí druhým menovaným žiaľ autor v knihe venuje omnoho menší priestor než mu je v skutočnosti poskytnutý, obmedzujúc sa na niekoľko stručných zmienok. Je možné pokladať túto voľbu za spôsob, akým chce zdôrazniť pocit osamotenosti a separovanosti hlavných postáv od okolitého sveta. Avšak v čitateľovi tak vzbudzuje dojem, že rodičia hlavných aktérov sú len akýmisi figúrkami, ktoré apaticky sledujú svoje dospievajúce deti, ako sa rútia do neodvratnej záhuby, vynakladajúc minimálnu námahu nejakým spôsobom zasiahnuť. Z toho je možné usudzovať autorov pohľad na život mládeže 90-tych rokov minulého storočia: sami so svojimi trápeniami, psychickými i fyzickými, bez nádeje na vykúpenie, kým sami v sebe nenájdu silu zmeniť svoj život.
 
Sedem hlavných kapitol sa zameriava na 24 rokov života dvoch hlavných postáv od zlomového okamihu v detstve, cez bolestivé dospievanie, až do zmierenia sa s vlastnou existenciou v dospelosti. Protagonistami sú Alice, dievča z dobre situovanej rodiny, ktoré nedokáže uspokojiť náročné predstavy svojho otca o dokonalej lyžiarke, a Mattia, chlapec s dvojičkou Michelou, ktorá mentálne ďaleko zaostáva za svojím bratom, ktorému, zdá sa, príroda nadelila naviac všetko to, o čo ukrátila jeho sestru.
 
Kľúčovou u oboch postáv je silná trauma prežitá v detstve, ktorá určí priebeh celého ich budúceho života. Každého z nich nenávratne poznačí jedna udalosť, vybudujú si vlastné, ostatným neprístupné a nepochopiteľné svety. Na druhej strane sú práve tieto udalosti začiatkom cesty, ktorá ich privedie k vzájomnému stretnutiu a umožní im prežiť chvíle liečivého ticha v zlúčených svetoch samoty.
 
Samota, sebapoškodzovnie, anorexia, trápenie, hlboká fyzická i psychická bolesť, neschopnosť konať, bojovať o skutočný život, zmierenie sa s realitou. Osamelosť prvočísel rozhodne nie je príjemným čítaním na dlhé večery. A nie je ani dielom, ktoré by sme očakávali od človeka diplomovaného vo fyzike, ktorého život je zaplnený štúdiom atómových častíc. V tomto ohľade je román určite príjemným prekvapením.
 
Istý „vedecký postup“ pri písaní diela je však badateľný. Členenie diela na kapitoly ohraničené rokmi, názov kapitoly, ktorá do deja uvádza postavu Mattiu: ‘Il Principio di Archimede‘ („Archimedov zákon“) či samotné zameranie sa len na dve hlavné postavy (dva elementy) od začiatku až do konca, bez akýchkoľvek zreteľných vedľajších línií, ktoré by dielo určite obohatili a posunuli ho na vyššiu úroveň, za týmto všetkým sa ukrýva spisovateľ fyzik.
 
Počiatočný príbeh je nabitý potenciálom stať sa pútavým rozprávaním založenom na pohnutých osudoch postáv. Autor tento potenciál od začiatku vedome zužuje koncentráciou na postavy Alice a Mattiu. V prvých kapitolách je dynamika deja ešte pomerne badateľná, postupom času je však cítiť čoraz väčšie spomaľovanie, postavy upadajú do letargie a čitateľ netrpezlivo očakáva zásadný zvrat, zvrat, ktorého sa nedočká. Čoho sa dočká, je náhla zmena postoja postáv v závere, ktorá, prichádza sčista-jasna, nevysvetliteľne, akoby len preto, aby mu poskytla akúsi útechu a trochu nádeje, že celé to životné trápenie protagonistov hádam skončí. Koniec románu je v podstate otvorený, nie je jasné akým smerom bude pokračovať životná cesta Alice a Mattiu, autor necháva rozhodnutie na čitateľovej fantázii. Uspokojením je zistenie, že po dlhoročnom odmietaní samých seba aspoň dospejú k akceptovaniu vlastnej existencie.
 
Príbehy Alice a Mattiu nie sú žiadnou kritikou, či už osôb, ktoré sa nedokážu vysporiadať s ťažkými životnými okolnosťami alebo tých, ktorí takto postihnutým nedokážu pomôcť, sú jednoducho rozprávaním o hlbokom smútku a beznádeji, ktoré človeka dokážu priviesť do stavu otupenosti, z ktorej niet úniku. Podstata príbehu sa nachádza práve v opisoch vnútorného premýšľania postáv, ktoré nám umožňuje pochopiť príčinu ich spôsobu života. Malé množstvo dialógov zobrazuje neschopnosť komunikácie, ktorá je kľúčovým problémom na ceste k riešeniu ich problémov. 
 
 Celkovo je tento prvý román Paola Giordana zaujímavou novinkou. Nedá sa mu vyčítať závažná chyba, ktorá by znehodnotila jeho posolstvo. Autor ukázal schopnosť preniknúť do hĺbky ľudskej duše a odvahu dotknúť sa citlivých tém. Na druhej strane sa však zvolená náročná problematika určite dala spracovať i bohatšie, z pohľadu viacerých postáv, nenechajúc čitateľa s pocitom, že niečo dôležité zostalo nevypovedané. Pripomenúť treba i záver, ktorý má príliš rýchly spád (k obratu postáv dôjde v dvoch krátkych záverečných kapitolách) a vyvoláva tak pocit, že autor akosi nevedel nájsť správny spôsob ako ukončiť príbeh.
 
 

© Anna Šurganová. Recenze vznikla v semináři současné italské literatury na Filozofické fakultě Masarykovy univerzity.

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 140 čtenářů.

Diskuse

Vložil: fiki, 05.05.2010 12:14
Giordano, Paolo: La solitudine dei numeri primi 1
Doporučil bych jako skvělou četbu třeba pro studenty SŠ.Důkaz ,že čas strávený nad literaturou a čtivou knížkou může být i příjemný.Vzhledem k tomu , že se údajně jedná o autorovu prvotinu,je to opravdu "parádní gól".
Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

70%autor článku   57%čtenáři

zhlédnuto 3564x

katalogy

štítky k článku

Inzerce
Inzerce