Herec, Ondrej: Z teórie modernej fantastiky

Herec, Ondrej
Z teórie modernej fantastiky

recenze literární věda

Skúmanie spoločnosti prostredníctvom prózy nie je v našich  sociologických výskumoch práve bežný postup. A literárne žánre ako vedecká fantastika, fantasy a horor už vôbec netvoria zoznam odporúčanej literatúry na katedrách sociológie na žiadnom predmete.

Ondrej Herec: Z teórie modernej fantastiky, Literárne informačné centrum, Bratislava 2008

Skúmanie spoločnosti prostredníctvom prózy nie je v našich  sociologických výskumoch práve bežný postup. A literárne žánre ako vedecká fantastika, fantasy a horor už vôbec netvoria zoznam odporúčanej literatúry na katedrách sociológie na žiadnom predmete. Výnimku azda tvoria utópie a antiutópie. Ak absolvent sociológie nikdy nečítal romány 1984 (Orwell), My (Zamjatin) a Koniec civilizácie (Huxley) tak to nie je iba nedostatočná sčítanosť, je to výrazný nedostatok. Sociológ Ondrej Herec patrí medzi odborníkov, ktorí bez ohľadu na akademické konvencie, skúma sociálnu realitu prostredníctvom produktov populárnej kultúry, analyzuje hrdinov akčných seriálov, všíma si posolstvá súčasnej prózy zakódované v tradíciách ľudovej kultúry, neobchádza „suterén“ literatúry a filmu, nevyhýba sa prelínaniu mnohých vedných odborov vrátane psychológie, psychoanalýzy a sociológie.

Dovolím si nazvať prístup Ondreja Herca antropológiou súčasných svetov. Svetov je totiž veľmi veľa. Každý deň každý z nás hrá rôzne sociálne role, prelínajú sa verejné a súkromné sféry, sme súčasťou mediálnej reality, predmetom ovplyvňovania a manipulácií. A, nebudeme si nič nahovárať, radi sa ovplyvňovať necháme, podliehame procesu zvádzania reklamou a marketingom, hráme hry, ktorých pravidlá určujú elity. Ak našu spoločnosť nazveme postmodernou, tak jedna z jej čŕt je spochybňovanie „hierarchie racionalistických logických systémov“. Toto spochybňovanie však umožňuje väčšiu slobodu v interpretáciách a pohľadoch na svet. Navyše jazyk samotný pomáha narúšať konvenčné vnímane skutočnosti. Stačí spomenúť experimentálne texty Williama S. Burroughsa vytvorených metódou strihu a prekladania. Objavujú sa trhliny, priestor pre iracionalitu, mágiu a mytológiu.

Fantastika slúžila vo svojom vývoji rôznym cieľom: od novoveku projektovala túžby po novom ľudstve, túžila naplniť osvietenský sen o vede ako riadiacom mechanizme spoločnosti, sníva o utópiách, ale slúži tiež ako médium na prenos alebo sprostredkovanie filozofie (P. K. Dick), náboženstva (Orson Scott Card) a humanitných posolstiev (I. Asimov).

Človek potrebuje príbehy – prostredníctvom nich integruje svoj život a následne ho premieta do ďalších príbehov. Fantastika je jeden z možných svetov. Herec s modernou fantastikou narába ako s kontinuom rôznych žánrov, ktoré nie sú presne ohraničené, prelínajú sa a tak vytvárajú subžánre charakteristické špecifickými výrazovými prostriedkami a témami. Veľmi presne pomenúva javy v ich dynamike, identifikuje ich zložky, hľadá súvislosti. Ukážkovo to robí v eseji Nadžena Xena – Neomýtus populárnej kultúry. Seriál Xena je tu typickým produktom postmodernej populárnej kultúry. Ironizuje, kopíruje a deformuje, modifikuje podľa svojich potrieb historické príbehy, mytológiu, náboženstvo a tradíciu. „Seriál dekonštruuje patriarchálne mýtické a náboženské rolové modely žien.“ Hrdinky, „zlé dievčatá“, predstavujú nový rolový model – odpor voči inštitúciám, náboženstvu, moci, tyranii.

V predchádzajúcich mesiacoch sme boli svedkami prudkého rastu záujmu o knihu a film zo série Súmrak od Stephenie Meyerovej. Ak sa na Súmrak pozrieme cez optiku eseje Upírska erotika, tak sa objavia mnohé súvislosti a dávajú veľmi dobrý zmysel. Upír v populárnej kultúre je smrtiaci hrdina, ale je aj sexuálne agresívny a nesmierne príťažlivý. „Opisy krvi a smrti spojené so sexom vzrušujú čitateľku v bezpečnom pohodlí nad stránkami knihy.“ Asi nie je potrebné špeciálne spomínať, že typickým čitateľom Súmraku je dospievajúce dievča. Upír stelesňuje mágiu, romantiku a zmyselnosť. „Stroj vášne v dievčati je silnejší ako v mužskom upírovi.“ Dievča môže zamerať celú svoju pozornosť, náruživosť a žiadostivosť do mužského ideálu kombinujúceho nadľudskú silu (bez veľkolepej muskulatúry), nadprirodzené vlastnosti, citlivosť vymykajúcu sa normálu a intelektu presahujúceho možnosti dĺžky ľudského života. Hercove analýzy sú veľmi zaujímavý materiálom, ktorý môžeme použiť ako nástroj na analýzu mnohých, predovšetkým mediálnych javov.

Vstúpme však s Hercom aj do polemiky. Dovoľujem si nesúhlasiť s tvrdením v eseji Sen o hrdinovi, že sociológia, antropológia a história dospeli k presvedčeniu, že život nemá zmysel. Niektorí vedci, takéto názory síce majú, ale žiadalo by si to dôkazy, alebo aspoň nejaký odkaz na literatúru poskytujúcu takéto dôkazy. Ide totiž o príliš absolútne konštatovanie hlavne ak si uvedomíme aké závažné dôsledky pre ľudstvo by takéto zistenie malo. Ako sa vlastne dokazuje v sociálnych vedách, či život zmysel má?

Rovnako sporne pôsobí relativizovanie dobra a zla v tej istej eseji. Môže byť síce pravda, že „Zločinec verí, že zlo, ktoré pácha na iných je dobrom pre neho a jeho spolupáchateľov“, avšak pokračovanie: „Dobro a zlo, hrdina a zloduch sú zameniteľní“ už také jednoznačné nie je. Vražda je vždy vraždou. Bez ohľadu na to, či ju vykonal totalitný vládca s víziou lepšej spoločnosti alebo seriálový superhrdina zachraňujúci nevinnú obeť. A vražda je vraždou bez ohľadu na to, či sa odohráva v seriáli alebo sa prihodí v realite. Sme svedkami masovej popularity seriálov typu Heroes a Dexter s nezvyčajnými antihrdinami – v prvom Gabriel Gray s prezývkou Sylar, v druhom Dexter Morgan. Ale ich činy sú činmi masových vrahov, ťažkých sociopatov so všetkým, čo k tomu patrí. Oni, samozrejme, svoje motívy svojich činov vysvetľujú, veď vrahovia svoje skutky zvyknú racionalizovať.

Za vrchol knihy obsahujúcej deväť esejí považujem esej Dedičstvo ľudovej prózy v modernej fantastike. Je to ukážková analytická práca zaoberajúca sa dedičstvom ľudovej prózy, kultúrnych konštánt, premenou fantastických bytostí a mnohých ďalších prvkov v modernej SF (speculative fiction).

V úvodnej eseji Vieme čítať fantastiku? Polemizuje Herec s neustále prítomnými predsudkami voči SF. Zastáva názor, že je to literatúra, ktorá od svojho čitateľa očakáva istý stupeň prípravy, porozumenia a rozhľadu. Možno by však stálo za zváženie, či sú čitatelia fantastiky tak isto tolerantní, ohľaduplní a kultúrne pripravení čítať inú literatúru ako SF.

Kniha samotná vyžaduje sústredené čítanie, pretože v množstve citácií a intertextuálnych odkazov sa čitateľ môže občas stratiť.

Ondrej Herec píše na niektorých miestach s veľkou dávkou irónie, nadnesenosti a občas aj sarkazmu. Autorov zapájajúcich sa do literárnych súťaží napríklad nazýva „bezstarostní prznitelia abecedy“. Knihou Z teórie modernej fantastiky však aj tentokrát potvrdil svoj status špičkového odborníka v tejto oblasti.

© Ján Blažovský

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 130 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

60%čtenáři

zhlédnuto 1840x

štítky k článku

Inzerce
Inzerce
Inzerce