Balla (in SME)

Balla (in SME)

rozhovor beletrie zahraniční

Hrdina románu V mene otca je nepokojný. Cíti sa prenasledovaný, ničený a uteká od problémov, nedbá na to, čo po sebe zanechá. Jeho autor BALLA tvrdí, že túto postavu treba len ukázať, napísať ju. A odsúdenie príde doslova samo od seba.

Spisovateľ Balla: Čierne ticho, to je nádhera

Eva Andrejčáková: Keď sa dnes povie V mene otca, čo sa vám skôr vybaví?
Balla: „Moje dielo, ale to ma prejde. Modlitba sa mi nevybaví, spomínam si sotva na prvú vetu Otčenáša z detstva, vďaka matke, a ďalší text sa mi v pamäti už dávno domotal a rozpadol. Mama v náboženstve videla nádej, spôsob záchrany, a chcela ju sprostredkovať aj mne a bratovi, to bolo od nej pekné. No nevyšlo to.“

Eva Andrejčáková: Prečo?
Balla: „Istý môj známy z detstva si dodnes myslí, že ma zdeformovalo socialistické školstvo a vôbec, spoločnosť, lebo ma infikovala ateizmom. Nie je to vylúčené. Ale to isté školstvo určite neinfikovalo môjho brata, ktorý pokladal matkinu vieru za povrchnú a na Vianoce sa pri štedrovečernom stole odmietal modliť a najmä prežehnať sa. V maminých katolíckych rituáloch videl prázdne zmechanizované gestá bez stopy po Božej prítomnosti, po význame. Bral to ako urážku pravej, neviem akej viery, bol radikálne nábožný a pekelne neznášal Otčenáš, písal si o tom aj amatérske, ale veľmi vášnivé pojednania. Takže hneď po mojej knihe sa mi pri slovnom spojení ’v mene otca’ okamžite vybaví démonickosť môjho brata. Je to inak sympatický a mierumilovný človek, ako ja.“

Eva Andrejčáková: Príbeh otca dvoch synov, čo nedokázal milovať rodinu, ktorú si založil, rozprávate v prvej osobe. Ako ste si budovali odstup?
Balla: „Odstup som hľadal najmä od seba, veľmi sa mi nedarilo, ale skúšal som, chcel som hľadieť na svet očami otca, svojho veľmi konkrétneho otca, isteže - karikovaného, vybaveného odpornými vlastnosťami a umiestneného do polovymyslených okolností. Nakoniec som sa však z jeho očí pozeral ja, v jeho pohľade je najmä môj pohľad, na hľadanie odstupu som sa vykašľal, písal som to síce akože z hľadiska postavy - otca, ale nejako extra som sa nenamáhal maskovať svoju prítomnosť.“

Eva Andrejčáková: Aké to bolo?
Balla: „Akoby syn sedel v jeho hlave a videl procesy, ktoré tam prebiehajú, ale videl ich svojimi zaujatými, neobjektívnymi očami, a tak im rozumel iba synovsky, vykladal si ich zo svojho hľadiska a vo svoj prospech, tak, aby syn z toho vyšiel ako neviniatko. Takmer neviniatko. A postava otca ako negatívna postava, matka ako pozitívna, ale čudná, čudácka, vyšinutá... takisto brat... Celkovo, čo sa postojov jednotlivých účinkujúcich v tom bizarnom divadielku týka, nebola to z mojej strany veľká námaha, vzal som hotových ľudí z reálneho života a použil ich.“

Eva Andrejčáková: Nebrali ste ohľad na konkrétnych ľudí, ktorí sa s postavami môžu stotožňovať?
Balla: „Nič som s nikým nekonzultoval, nepýtal som sa otca, či je takýto, nepýtal som sa jeho kamarátov, či som ich v detstve detskou mysľou vnímal správne. Nedostali šancu na korigovanie svojho obrazu. Aj o to šlo, aby nedostali šancu, veď aj mne ju dáva málokto, nikomu nikto nedáva šancu na vysvetľovanie seba samého. Škatuľkujú si nás všetci na vlastnú päsť. Nespravodlivo, zaujato, lebo v nespravodlivosti a zaujatosti je veľká spontánna energia. No a tá moja kniha je pomsta všetkým postavám, ale aj ich autorovi.“

Eva Andrejčáková: A čitateľom?
Balla: „Čitateľom som sa nechcel mstiť, takže textík je ľahko a rýchlo čitateľný, aj keď podľa niektorých vulgárny. No tí iste nečítali Leptokariu. A vo vulgárnom svete by bola nevulgárna kniha lož.“

Eva Andrejčáková: Prvotnou príčinou zla je veľký dom, komplikovane navrhnutý a postavený. Kde ste vzali tento motív?
Balla: „Môj rodný dom ma od detstva mátal, všetko sa v ňom kazilo, bol zle postavený, a tak sa stal večným zdrojom konfliktov medzi rodičmi, a ja som si už ako malý chlapec predstavoval za tým nejaký hlboký zámer, že niekto sa s nami nepekne zahral, staviteľ, architekt, teraz mi napadá, že aj pôda mohla byť kontaminovaná, Černobyľ tomu v osemdesiatych rokoch tiež veľmi nepomohol. Zdalo sa mi, že tá budova je nejaká pasca, ktorá uväznila svoje obete.“

Eva Andrejčáková: Príbeh knihy vykresľuje hrdinu, ktorý za svoj nanič pocit zo života viní synov a manželku. Čo hovorí o človeku takýto postoj?
Balla: „Môj hrdina to vidí tak, že synovia sú samostatné bytosti, za ktoré vlastne nemôže, teda nemôže ani za ich vlastnosti. Preto je z jeho pohľadu správne ich obviniť. Sú to vinné deti. Nepodieľa sa na ich výchove inak ako tým, že sa motá okolo domu, keď práve nie je v práci, prípadne v dome prespáva a čas mu plynie v tichu, v špeciálnom, ťaživom druhu ticha, ktoré podľa neho vytvára a spôsobuje výlučne manželka, on nie. Lenže v tejto rodinnej kauze nielen na dialóg, ale aj na ticho treba dvoch. Je to trápne, nepríjemné ticho, v ktorom celá rodina trpí. Maďarský spisovateľ Géza Csáth v iných súvislostiach písal o ,čiernom tichu’. To je nádhera!“

Úryvek z knihy a video, kde autor knihu představuje, najdete zde.

 

© Eva Andrejčáková
vyšlo v deníku SME v rámci seriálu představujícího finalisty 7. ročníku ceny Anasoft litera 2012
na iLiteratura.cz se souhlasem autora a SME
Foto © El. Longauerová

 

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

zhlédnuto 2467x

Inzerce
Inzerce