Cӑrtӑrescu, Mircea: Solenoid

Cӑrtӑrescu, Mircea
Solenoid

recenze beletrie zahraniční

Poloautobiografický příběh literáta, který se pro nedostatek úspěchu živí jako učitel rumunštiny v dělnické čtvrti, lze číst jako mapování různých stádií vědomí jediného člověka, jejich vzájemného prostupování a ovlivňování. Odklon od umělecké literatury vede jeho hlavního hrdinu k paradoxnímu závěru: je třeba nepsat fikci, ale „skutečnou“ literaturu, literaturu jako evangelium.

Evanjelium podľa Cӑrtӑresca
Mircea Cӑrtӑrescu
: Solenoid. Přel. Eva Kenderessy, OZ Brak, Bratislava, 2020, 524 s.

Patrí sa byť ukotvený vo svojej dobe, lenže čo keď tú našu charakterizuje nekonečnosť ponúk a minimum významov? Je to ťažké hľadanie, navyše, postihnúť ducha doby a stav vedomia, v ktorom sa ľudstvo práve nachádza, dokáže len málo autorov. A aj tí, čo to dokázali, slávnymi sa stali zväčša až ex post. To je aj prípad dnes slávneho, no za svojho života nedoceneného Franza Kafku. Práve Kafka je autor, na ktorého môžeme ako na orientačný bod ukázať, keď chceme priblížiť tvorbu rumunského spisovateľa Mirceu Cӑrtӑresca. On sám sa k nemu otvorene hlási a cituje ho aj v monumentálnom románe Solenoid.

S Kafkom má Cӑrtӑrescu naozaj mnoho spoločného, rozhodne nie však osud nepovšimnutého umelca. Keď v Rumunsku v roku 2015 tento román vyšiel, jeho autor bol vo svojej vlasti už hodnú chvíľu považovaný za najlepšieho súčasného spisovateľa. A Cӑrtӑrescov ohlas presiahol aj hranice Rumunska – jeho diela sú dosiaľ preložené už do 23 jazykov. Pritom prekladať Cӑrtӑresca chce možno aj odvahu: tento autor má špecifický, takpovediac barokový štýl, charakteristický dlhými súvetiami. Pridajme k tomu fantazijnú obraznosť evokovanú nespútaným prúdom slov a vieme si predstaviť, že tento autor môže byť pre prekladateľa tvrdý oriešok. Navyše Cӑrtӑrescu veru netrochári, jeho romány sú dlhočizné – Solenoid má v origináli takmer deväťsto strán! V slovenskom preklade však táto kniha nepôsobí nijako odstrašujúco, naopak, so zaujímavou obálkou v ružovom nádychu a vydarenou grafickou úpravou s „len“ 517 stranami môže pôsobiť skôr príťažlivo. Možno teda právom hovoriť aj o odvahe prekladateľky, aj o ambicióznosti vydavateľa, vďaka ktorým sa toto opus magnum dostáva až k nám. Prekladateľka si pritom zmapovala tohto autora už predtým, na menších plochách; naposledy, keď participovala na preklade jeho úspešnej zbierky poviedok Nostalgia (2016), ktorá Solenoid v mnohých ohľadoch anticipuje.

Na rozdiel od Kafku sa teda Cӑrtӑrescu dožíva popularity, ale nevedno, či si ju aj užíva. Jeho kafkovský hrdina v románe Solenoid totiž vysloví jednoznačný ortieľ: „sláva je strata duše“ (s. 170). Isteže, toto konštatovanie patrí hrdinovi, ktorému vysnený vstup do sveta literatúry zhatí neúspešná poéma so symptomatickým názvom Pád a to spečatí jeho osud ako zatrpknutého učiteľa rumunčiny, „najpokútnejšieho človeka na zemi“ (s. 33) na základnej škole v jednej robotníckej štvrti v Bukurešti. S talentom večného rojka si predstavuje ako stretáva seba samého, ale ako toho, ktorého život by nabral iný smer, pretože vtedy, v literárnom krúžku by jeho poéma Pád nebola znevážená, ale by s ňou zožal úspech a stal sa tak slávnym spisovateľom, blahosklonne rozdávajúcim autogramy. Toto hravé prepojenie s realitou robí z dnešného Cӑrtӑresca alter-ego hlavného hrdinu Solenoidu, ktorým je tiež on sám, ale ten z minulosti. Tento text je aj zmapovaním rôznych štádií vedomia jediného človeka – autora, v toku času a zároveň možnosťou ich vzájomného prelínania a integrácie.

Jedna z mnohých rovín tohto meta-románu spochybňuje práve otázku významu samotnej literatúry. K tomuto účelu najlepšie slúži práve anti-hrdina, ktorého spisovateľský neúspech predurčuje písať skutočnú literatúru, nie fikciu, ktorá je preňho len „falošnými dverami na stenách literatúry“, falzifikáciou pravdivého sveta, lebo „žiadny román už svojou definíciou nemôže hovoriť pravdu, to jediné, na čom záleží, vnútornú pravdu života spisovateľa“ (s. 126). A potom, pomaly, krúžiac vo veľkých oblúkoch, kdesi hlboko v útrobách hrubiznej knihy odrazu vyhlasuje jednoznačný ortieľ nad literatúrou: „Kniha musí byť evanjeliom.“ A na inom mieste: „Vedel som, že naozaj treba písať iba biblie, evanjeliá. A že najúbohejší osud na zemi má ten, kto používa svoju myseľ a hlas, aby vyslovoval slová, ktoré mu nikdy neboli diktované a vložené do úst: falošní proroci všetkých literatúr“ (s. 256). Asi sme zabudli podotknúť, že ak sa hrdina románu sám hlási ku Kafkovi, tak potom iba k jeho Denníkom. Lebo „jediné texty, ktoré hodno čítať, sú neumelecké a neliterárne, tie trpké a nepochopiteľné, ktorých autori boli blázni, aby ich napísali, a ktoré vyvreli z ich šialenstva, smútku a zúfalstva ako pramene živej vody“ (s. 170).

Aký zdanlivo paradoxný obraz – šialenstvo ako prameň živej vody! Ale výstižný pre nášho anti-hrdinu, ktorý je špecialistom v objavovaní pokladov na tých najnepravdepodobnejších miestach: v starých továrňach, márniciach, puklinách domu, ale predovšetkým v podzemí vlastnej mysle, vo vidinách a snoch, ktoré volajú po rozlúštení. Zaujíma ho temná a večne skrytá tvár sveta, v nej hľadá odpovede. Napokon, tajomstvo Cӑrtӑrescovho osobitého štýlu písania pravdepodobne súvisí s jeho dlhoročným zaznamenávaním vlastných lucidných snov, z ktorých niektoré reprodukuje práve v Solenoide ako dôležitú súčasť rozlúštenia hádanky života. Vlastne všetko v románe je písané so zreteľom na tú najvyššiu métu: prísť s finálnym dôkazom, že „všetko so všetkým súvisí a existuje v jednom pláne sveta“ (s. 183). Písanie je nutnosťou, existenciálnou potrebou, takou istou, akú pociťovali evanjelisti, ktorí nemohli nezaznamenávať, čo im bolo zjavené. A podobne Solenoid je výsledkom imanentnej naliehavosti písania, pre ktoré bol hlavný hrdina vyvolený: „Píšem ho, nie aby som ho niekedy ja, jeho jediný čitateľ, čítal kdesi pri peci alebo aby som takto strávil niekoľko hodín v sebazapieraní, ale aby som ho čítal simultánne s jeho písaním a pokúsil sa ho pochopiť. (...) Nemám iné očakávania, ako byť spisovateľom-čitateľom-prežívateľom svojho života“ (s. 93).

Solenoid posúva hranice literatúry, ale aj reality samotnej. V schopnosti uchovať si túto osobitosť je dielom nevídanej autenticity, pretože autor sa dôsledne drží hesla, že „skutočná cesta vedie dovnútra“ (s. 228). Hrdina románu strávi plné desaťročie v zajatí literatúry, z ktorej sa v istej chvíli zobúdza, aby vykročil do sveta v mene ideálu, pre ostatných značne nejasného. Je to preňho zároveň spôsob, ako prekročiť realitu, ktorá je preňho čistým, mrazivým strachom, život mučiarňou a skutočnosť synonymom bolesti. A nečudo, veď všade panuje všeobecný rozklad – román sa odohráva za Ceauşescovej éry. Túto realitu hrdina odmieta prijať ako jedinú skutočnú. Vo všeobecnom marazme jeho boj pripomína boj s veternými mlynmi: „Niet sa čo čudovať, že som dnes strapec anomálií, halucinácií a šialenstiev – na počudovanie je skôr to, že som prežil“ (s. 168). Rozprávač nemoralizuje, nesúdi, skoro ako dieťa berie skutočnosť takú, aká je, veď sama sa odhaľuje v celej svojej grotesknej obludnosti. Hlavné kulisy tvorí Bukurešť, ktorej topografia pred nami v bravúrnych opisoch naplno ožíva a ktorá spoluvytvára kafkovskú atmosféru románu. Protagonista trávi celú večnosť v električkách brázdiacich mestom (ak by mal mať román zvukový leitmotív, bolo by ním dozaista pískanie električiek), blúdi po chodbách základnej školy, kde ako učiteľ nikdy nevie nájsť svoju triedu a prichádza vždy po zvonení, opakovane sa stráca v monumentálnych chodbách policajného riaditeľstva, polikliniky, starej továrne a zakaždým dokonca aj vo vlastnom dome. Takisto ako všetko ostatné, aj jeho dom sa stáva symptómom vyššej skutočnosti: je to dom-autoportrét, v ktorého základoch je zakopaná gigantická cievka – solenoid. Aj k tomuto domu hrdinu pritiahne osud, v súlade s jeho chápaním reality: „Nevolíš ju, naopak, ona si volí teba. Nehľadáš, naopak, ty si hľadaný“ (s. 194).

Princíp tejto paranoidnej metafyziky, vinúci sa celým dielom, ponúka paralelu s iným autobiografickým románom rumunského autora Mirceu Eliadeho Svätojánska noc, kde znamenia predurčujú ľudský osud, vopred vyšitý do veľkej tapisérie – a na ich dekódovaní, uvidení závisí nájdenie zmyslu života. Aj u Cӑrtӑresca prítomnosť je určovaná spätným prúdom z minulosti, ale aj prúdom času, ktorý nám ide oproti z budúcnosti. A ani minulosť nie je definitívna. Mení sa na základe uhla pohľadu a imaginácia sa tu stáva regulárnym prostriedkom hľadania pravdy. Tak ako svetlo neexistuje bez tmy, rovnako umenie Cӑrtӑrescovej rekapitulácie spočíva predovšetkým v ponorení sa do tých najtemnejších miest, medzi ktorými vynikajú tzv. čierne puzzle, o ktorých hrdina konštatuje: „Možno to tu píšem preto, aby som ich osvetlil, alebo preto, že nimi budem pohltený“ (s. 174). A náš hrdina nemá na výber, musí podstúpiť túto strastiplnú cestu, na konci ktorej má byť buď zasvätenie alebo šialenstvo.

Cӑrtӑrescu ašpiruje na celistvosť nielen tým, že dôkladne preskúmava každučkú miestnôstku vlastného bytia, ale hlavne tým, ako prepája obe tváre sveta: sú to dva protiklady, ktoré len vo vzájomnom spojení môžu podať pravdivý obraz duše vtesnanej do tela. Solenoid je vzácnym druhom nearanžovaného umenia, takého, čo dokazuje, že pravá autenticita vždy súčasne zrkadlí večnú a univerzálnu – archetypálnu rovinu.

 

© Tamara Mikulová

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 13 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

63%čtenáři

zhlédnuto 1074x

katalogy

Inzerce
Inzerce