Z románu Viliama Klimáčka Námestie kozmonautov (Generácia ?) nápadne preráža predovšetkým ambícia – ba priam vôľa – autora napísať generačnú výpoveď. Z tejto platformy sa v širšom, spoločenskom kontexte konfrontuje so slovenskými historickými traumami ( s komunistickou minulosťou, miestami sa dotkne i problému Slovenského štátu).

Neustále sa zväčšujúca čitateľská obec, s uznaním obrátená, najmä v priebehu posledných rokov na dlhšie a dlhé prozaické texty, je zo strany vydavateľov čím ďalej, tým viac rešpektovaná a obdarovávaná hrubými a ešte hrubšími zväzkami, kde je možno vo vnútri nájsť iba jeden text. Dôkazom tohto neutíchajúceho záujmu je i literárny súbeh Román 2006

Hoci sa v titule knižky hovorí o príbehu divadla, vychádzajúcu prózu možno označiť takmer za memoárovú. Viliam Klimáček v nej totiž, ako to môžeme sledovať od prvých stránok knihy, „znovuvyvoláva“ stratený genius loci. Píše o časoch minulých, o ľuďoch, ktorí ho obklopovali, a o bývalých tvárach hlavného mesta – od dnes už neexistujúcej Bratislavy vlastných študentských rokov až po tú ponovembrovú.