10.

Vidím ťa, viem ťa, človeče.
Stojíš sebou samým zachytený,
väzieš v putách samosvojných.
Škoda ti teba, tvojho času, veku,
skoro ti to času nebude mať,
jestli svojevoľnou nevymkneš sa
vôľou z daromných zápreky citov.
Mieniš zmoriť nenávidený svet,
a dáš ty sám seba mariť muške?
Či na to berlu kráľ nosí vševládny,
aby – komár keď mu na čelo sadne –
sám seba berlou zabil svojou?
Vysoko cieľ ti! Máš si azda nôh
požičať od raka, skorej bys došiel?
Myšlienka veľká! Ale malý tys,
klenkaja pred detinstva obrazom,
akoby pred lútkou obor kľačal.
Kto je tebe otec? Kto ti matka?
Ukáž mi záslužnosť rodopudu!
Že chlap so ženou v ohni vilenstva
zohriali sa a tys potu kvapka
toho jejich – hej, mi to zásluha!
Takú mi dá každá slina na jazyk
a v nose každá mrľa takú má.
Kto ti je otec? Kto ti je matka?
Ty sebe sám otcom si aj matkou:
každým okamžením rodil si sa
v bôľoch inakších, než mater mala,
až dorodil si sa do mužestva sám
v bôľoch, čo vek trvali, trvajú.
Tys dieťamuž, dieťaťa to seba,
vždy sa počínajúc, vždy sa rodiac
zo dnes na zajtra, z vekov na dnes.
Ty si sebasamorod i samobyst.
Tvojou-li vôľou snáď teba splodili?
Výmienky – lis ty rodičom kládol?
Záväzky-li mali ste popredku
medzi sebou snáď uhovorené?
Im dobre bolo, keď ťa plodili,
tej slasti náplň odbuda jejich,
tej úživok časná jejich spása.
Tebe majú oni za to vďačiť sa,
bo ty za to životom odbúdaš.
S nimi nemáš nič viac, ty si on sám,
ty si muž a vlastný stvoriteľ svoj.
Tie rodoľubky zanechaj deťom.
Hanebno matke do života liezť,
keď už si mužstvom nebo prečiahol
a svet ozorou preplnil svojou!
  „Nebudete-li, vraj, ako deti,
  nevojdete do slávy kráľovstva.“
To je náuka, ver, pre deti len,
nie pre mužov, ktorí idú dobre ta,
kam sami chcú – pretože tak chcejú.
A čože vôľa, dej, čin a skutok –
to muž, a to jeho rod a deti sú.
Či tak, či inak, čo je do toho komu,
keď má i môže i slobodne chce.

(ukážka zo s. 183-184)