Daj zbohom básneniu
Kolenič, Ivan: Daj zbohom básneniu

Daj zbohom básneniu

Daj zbohom básneniu je tvarovo amorfná próza, výrazne vystužená metaforizovaným jazykom. Práve v tomto prehĺbení lyrizmu možno vidieť istú novú kvalitu v Koleničovom písaní.

Na otázku, čím je Ivan Kolenič viac - básnikom alebo prozaikom, netreba počítať, koľko napísal básnických zbierok a vydal prozaických kníh. (Možno ale podotknúť, že tých prvých vrátane minuloročného prírastku Na výslní je sedem a tých druhých spolu s poslednou novelou päť.) Básnická obraznosť sa totiž ohlasuje i v jeho próze, postupom času dokonca stále razantnejšie. Dokazuje to tiež novela Daj zbohom básneniu, v ktorej sa oba žánre nielen miešajú, ale aj sa o nich hovorí.

Príbeh prózy je jednoduchý, schematický a symbolický: pod výrazovou vrstvou expresívneho lyrizmu a košatého poetického jazyka sa skrýva ideový konštrukt - duchovná koncepcia priam mýtického výkladu sveta s posolstvom o potrebe čistej poézie. Kolenič v ňom postavil proti sebe dva svety. Na jednej strane stoja „ľudia s ušľachtilou krvou”, ktorí sú však zároveň „ľuďmi čierňavy”, pretože odmietajú inakosť a poéziu považujú za nebezpečnú. Ich nepriateľom je svet „odľudov a vyvrheľov”, čiže asociáli žijúci na okraji spoločnosti - všetci tí, „ktorých krátkozraká etika vykopla za ostnatý drôt šťastia”, ktorí ale žijú slobodne a voľne. Medzi nich patrí i Artur Nah, hlavná postava prózy a jej rozprávač, básnik vzývajúci čistotu a svetlo, sám čistý, naplnený veľkým svätým posolstvom. Ibaže „veľká metamorfóza” sa napriek jeho vyvolenosti napokon nekoná. Artur zhreší a všetkému je koniec. V okamihu, keď zlyháva básnik, už nie je možná poézia, a vtedy znova ožíva „próza sivoty”.

Extáza zo života sa mení na agóniu poézie a duchovné posolstvo na ironický úškrn nad prekliatym básnikom. Kolenič mieša nízke s vysokým, pudy a vznešené ideály, pátos a iróniu. Niečo myslí vážne, niečo polovážne a pri inom sa otvorene zabáva. Jeho buričstvo a barbarstvo tu má už mierne vyprchanú vôňu, stále je to však Kolenič známy. Je to osvedčená zmes excentrických postáv, obnažovanej a prežívanej telesnosti a erotiky, výrazu na pomedzí obscénnosti a hravosti. K tematickej trojke sex, alkohol, násilie, povedomej z próz Ako z cigariet dym či Jeden úsmev stačí, pribudla oslava poézie - „svätými” pojmami sú tentoraz Jas, Sloboda, Láska, Poézia.

Daj zbohom básneniu je tvarovo amorfná próza, výrazne vystužená metaforizovaným jazykom. Práve v tomto prehĺbení lyrizmu možno vidieť istú novú kvalitu v Koleničovom písaní. Poetikou síce pripomína staršiu literárnu tradíciu - lyrickú prózu a básnikov sujetu, no u Koleniča nejde o splynutie žánrov, skôr o akúsi dvojkoľajnosť. V jednej línii (lyrickej) hrá prím štýl, v druhej (sujetovej) dominuje ideový postoj. Svet stvárňovaný v rámci epického príbehu básnika Artura Naha nie je reálnym svetom, ale svetom deformovaným, zveličeným a dovedeným do absurdnosti (napríklad ako náprotivok rozprávkového spiaceho kráľovstva). Je to autorova mierne excentrická apokalyptická vízia spoločnosti odmietajúcej slobodu a fantáziu. V básnicky uvoľnenom sujete Kolenič bez zábran prechádza od reality (reality erotických dobrodružstiev, krčmových rečí alebo nájazdov holých lebiek) k fantáziám a výmyslom o pocitoch nekonečnej roztopašnosti či naopak znepokojujúceho ohrozenia. Hojne využíva asociatívnosť. Jeho metaforická reč je dynamická, na čitateľa sa priam až valí dravý prúd obraznosti. Jednotlivé obrazy rozvíja a stupňuje v akýchsi asociatívnych trsoch, k jednému prirovnaniu pridáva hneď druhé a potom ešte ďalšie a ďalšie. Tento postup sa na prvý pohľad môže zdať ako štylistická virtuozita, lenže hromadenie slov sa stáva manierou, nutne vedúcou k verbalizmu. A to je vari najväčšia Koleničova slabina.

Šokovať už nešokuje, poučenia či alegórie mu veľmi nevychádzajú a metafor je toľko, že zasvietia len niektoré. Čo-to na dojme napraví živelný sugestívny štýl, no na „veľký okamih slávy” je to príliš vyumelkované.

Dana Kršáková
Písané pre týždenník Domino fórum

Recenze

Spisovatel:

Kniha:

Bratislava, Vydavateľstvo Slovart, 2004

Zařazení článku:

beletrie zahraniční

Jazyk:

Země:

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse

ivan bar,

zly - taky - onaky , mam len prosbu aby na buducej navsteve v rodisku som nasiel znaky pohybu a vyvoja vdusi tohto naroda . vpodobe knih a basni ivana kolenica amen

LuboKrestian,

Kolenič? tak bez debaty pecka a vždy ním aj bude... je to umelec. jeden z najlepších slovenských, aj s Vladkom Puchalom:)

Aaa,

Kolenič je jeden z najlepších básnikov, od ktorých som kedy čo prečítala, a to si myslím, že som prečítala veľmi veľa kníh. Každá báseň sa dá čítať miliónkrát a vždy tam môžte nájsť niečo iné. Verše sú surové a chladné, ale kto nemá cítenie, nemôže to pochopiť..

witch,

podla mna KOlenic dokaze zasiahnut, prinutit cloveka zamysliet sa, je uzasny, Barbarska generacia celkovo stoji za to.

lenka ,

keby ste denne mali v hlave to o čom píše Kolenič tak by ste sa zabili a báli by ste sa samých seba ale najmä všetkých robotov okolo seba

tom,

pre mna je kolenic naj slovensky spisovatel...a od pani literarnej kriticky som este nevidel ani jednu pozitivnu recenziu...

niki,

je to úplne úžasné...nadchol ma, zasran jeden

Hennya,

Ivan Kolenic je mojou velkou slabostou spolu so svojimi|ex|barbarskzmi druhmi. fascinuje ma jeho hra s hnusom a sprostotou. ma hnusopoeticky rukopis, v ktorom krasne rozvija onaniu so slovami, a vytvara rovne zrkadlo pokrivenej spolocnosti.vie nadherne spojit poetiku s hnusom a tak vytvorit tragicky, ci komicky obraz spolocnosti.

Karol,

Vy ste asi vymleté, je to jedna z najlepších slovenských kníh preboha

cilo,

Hm... draha Rita, mily Carter... to ste prave vy, ktori ste v tej knihe boli tymi spiacimi... alebo žeby tymi holohlavymi?...

ancuke,

jednym dychom

jela,

celkom zaujmave,....napisem viac neskor, prosim zasielajte mi o kolenicovi recenzie , vcera som mu telefonovala
som Jela z jeden usmev staci..

Silvia,

Zvrhlosti a nechutnosti su podstatou tohto sveta. Preto ak chceme pisat o svete pravdu, neda sa im vyhnut. Umenie je tu na tom, aby zvrhlosti a nechutnosti povysilo na krasu a vysmialo sa odpornosti sveta, nic ine ani so svetom robit nemoze. A to sa da napriklad aj ironiou, excentrizmom, stylizaciou, sebakarikovanim. To vsetko sa Kolenicovi podarilo, a nebolo by sa mu to podarilo, keby bol mlcal. Ak sa mi dobre mari, aj Baudelaira odsudzovali za tzv. perverzitu a amoralnost. Krasa jeho poezie spociva v tom, ze je pravdiva, a kazde velke umenie musi zakonite byt pravdive. Ze je tou pravdou spina sveta, to treba vycitat tomu, kto ludstvo stvoril, a nie Baudelairovi, Kolenicovi ani tym prepitujem muzom, ktori nerobia nic horsie, ako to, ze tvoria a vysporiadavaju sa tak s hocicim, co ich nie vzdy tesi, aj ked sa to tak moze zdat. Ak sa niekomu nepaci, ako tvoria, to na veci nic nemeni.
A Kolenicovi treba pripisat k dobru, ze dokaze pisat o onych recenych zvrhlostiach s nadhladom a obdivuhodne bohatym jazykom a obraznostou. Spisovatel alebo basnik predsa nie je preto spisovatelom alebo basnikom, ze je svaty, svatost samotna ho ani nepredurcuje k tomu, aby sa stal spisovatelom. Ak je naopak tzv. zvrhly clovek dobrym umelcom, je to preto, ze sa nad svoje najhorsie vlastnosti dokazal vo svojej tvorbe povzniest. To sa podla mna Kolenicovi podarilo, a ci je on osobne uchylny, ma vonkoncom nezaujima, rovnako ako ma nezaujima, co v tejto chvili robi so svojou zenou sused na hornom poschodi. Rita, alebo ta ten Kolenic, pripadne iny clen muzskej basnickej obce niekedy nachanal nahy a zversky roztuzeny po ulici, ze tak kuvikas? A myslis, ze napriek svojej zverskosti by nebol schopny vytvorit nieco, co ma minimalne lexikalne kvality? Alebo to sa vylucuje?

Rita,

Nemyslím si že bol a aj zostal zlým básnikom.Od mužov nemožno ani nič lepšie čakať ako zvrhlosti a nechutnosti.Lepšie by bolo ak by MLČALI!

carter,

Ivan Kolenic bol zly basnik. A aj zostal.