"Za to, že pohŕdal bohmi, že nenávidel smrť a vášnivo miloval život, dostalo sa mu tých neopísateľných múk, pri ktorých nikomu nezáleží, aby začatá práca bola aj dokončená."
Mýtus o Sizyfovi

Albert Camus - život a dielo
Albert Camus, francúzsky dramatik, prozaik, esejista a filozof sa narodil 7.novembra 1913 o druhej ráno vo vinohradníckej usadlosti východo - alžírskej provincii Constantine ako syn Španielky a Francúza z Alsaska. V roku 1918 začína chodiť do obecnej školy, kde si ho učiteľ všimne ako nadaného žiaka a navrhne ho na konkurz na štipendijné štúdium. Otca veľmi poznať nemohol, pretože ten je zranený v zákopoch v bitke pri Marne a 11. októbra 1974 zomiera v odsunovej nemocnici v Saint-Brieuc. V roku 1923 desať ročný Camus začína navštevovať lýceum v Alžíre, pričom sa počas štúdií u neho prejaví vášeň k futbalu - neskôr sa stáva brankárom juniorského mužstva alžírskej univerzity. Čoskoro sa u neho prejavia prvé príznaky tuberkulózy, a tak so športom musí prestať. Na podnet profesora filozofie číta Bolesť (La Douleur) od André de Richauda, knihu, ktorá mu ako prvá porozprávala o tom, čo poznal : "o matke, o chudobe, o krásnej oblohe" (práve krásna obloha dýcha jeho knihami, vezmime si napríklad Cudzinca). Štúdiá ukončil úspešnou obhajobu diplomovej práce o vzťahu svätého Augustína k novoplatónskemu filozofovi Plotinovi.

Celkom prvé Camusove písomné práce, štyri články, vyjdú v časopise Sud. Začiatkom tridsiatich rokov sa tento humanista rozumom i citom zapája do protifašistického hnutia Amsterdam - Pleyel a dostáva sa do blízkosti ľavicových, socialistických až komunistických názorov na postavenie človeka v spoločnosti, ale to len na krátke obdobie jeho života. V tomto období si začína robiť podrobné poznámky z prečítanej literatúry a zostalo mu to až do konca života, o čom sa môžeme presvedčiť v jeho Zápiskoch (Carnets), ktoré zaznamenáva od roku 1935. Pasáže z prvých esejí použije v neskorších dielach.

V roku 1934 dostáva certifikát z psychológie a klasickej literatúry. V tom istom roku sa ožení so Simon Hié a pracuje na policajnej prefektúre, v oddelení technických preukazov pre autá. Tuberkulóza sa u neho zhoršuje a tak píše dielo, ktoré predznamenáva jeho Rub a Líce (L´Envers et l´Endroit). O rok neskôr zakladá Théatre du Travail (Divadlo práce) a píše adaptácie románov. Do tohto obdobia sa datujú poznámky k jeho dielu Šťastná smrť (La mort heureuse). Súčasne začína rozmýšľať o Cudzincovi, vystupuje z Komunistickej strany, cestuje do Paríža, zakladá časopis Rivages a dokončí román Šťastná smrť.

V roku 1940 prichádza do Paríža, kde získava prácu sekretára redakcie Paris-Soir - zároveň dokončuje Cudzinca. Stihne sa druhý krát oženiť s Orančankou Francice Faurovou a musí kvôli znižovaniu stavov odísť z redakcie do Oranu, kde dokončuje Mýtus o Sizyfovi, prvú verziu Caligulu a začína písať Mor; tieto diela sa zložitými cestičkami dostanú až k vydavateľovi Gastonovi Gallimardovi, kde súčasne vychádza jeho Cudzinec.

V júni 1943 sa stretáva v Paríži so Sartrom a usadzuje sa v Paríží, kde pracuje ako lektor vo vydavateľstve Gallimard. O dva roky nato odchádza do Alžírska, krajiny hladu a biedy - to vo svojich uváhách kriticky pranieruje; v tom istom roku sa mu narodia dvojičky - Catherine a Jean. Podniká cestu do Severnej Ameriky a vedie politické rozhovory so Sartrom a inými. O rok mu vychádza Mor u Gallimarda, ktorý zaznamená okamžitý úspech. Camus si píše : "Mor už dosiahol číslo 96 000. Priniesol toľko obetí, že by som si to nebol myslel."

V roku 1949 cestuje na dva mesiace do Južnej Ameriky (Brazília, Uruguaj, Argentína, Chile) - zdravotný stav sa mu zhoršuje a sťahuje sa do Cabris neďaleko Grasse v juhozápadnom Francúzsku. O tri mesiace sa vracia do Paríža a potom znova do Cabris. Po viacerých prechodných parížskych bydliskách sa konečne usadí na ulici Madam. Cestuje do Holandska, Talianska a vysnívaného Grécka. 

V januári 1956 sa vracia do Alžírska, kde napriek vyhrážkam Camus na zhromaždení európskych a moslimských liberálov prečíta Výzvu na občianske zmierenie v Alžírsku. O pol roka mu vychádza Pád u Gallimarda a o ďalší polrok Vyhnanstvo a kráľovstvo (L´Exil et Royaume).

V tom istom roku (1957) dostáva ako druhý najmladší laureát (po Rudyardovi Kiplingovi) Nobelovu cenu za literatúru. Zároveň sa stane aj najkratšie žijúcim držiteľom tejto ceny. Vo svojej reči sa okrem iného zmieňuje :

„Úloha spisovateľa nie je oslobodená od rôznych povinností. Nemôže sa dať do služieb tých, ktorí tvoria históriu, je v službách tých, ktorí ju trpia. Inak sa stane osamoteným a zbavený svojho umenia. Ani armády tyranie, s ich miliónmi prisluhovačov, ho neoslobodia od vlastnej izolácie, dokonca a obzvlášť, keď sa k nim pridá. Ale ticho neznámeho väzňa, opusteného v pokore na druhom konci sveta, je dostačujúce, aby ho vytrhlo z jeho vyhnanstva, prinajmenšom, keď kedykoľvek, v centre výhod slobody, je schopný nezabudnúť na to ticho, samotu a preniesť ju na iných, aby v nich rozozvučal svoje umenie. Nikto z nás nie je dostatočne veľký na túto úlohu. Ale za každých okolností v živote, v temnote alebo prechodnej sláve, odkutí životom tyranie alebo v časoch slobody, spisovateľ môže získať srdce žijúceho spoločenstva, ktoré ho oprávňuje; za jedinej podmienky: že akceptuje hranice svojich schopností; k dvom úlohám, ktoré pozostávajú z veľkosti jeho sily : služba pravde a služba slobody. Pretože jeho úlohou je zjednotiť čo najväčšie množstvo ľudí, jeho umenie nemôže sympatizovať s klamstvom a otroctvom, ktoré, kdekoľvek vládnu, plodia samotu. Akékoľvek môžu byť naše slabosti, ušľachtilosť našej sily bude zakorenená v dvoch záväzkoch, ťažkých zachovať : odmietnutie klamstva, o ktorom vieme a odpor voči útlaku. “

O tri roky nato, začiatkom januára, krátko pred druhou hodinou popoludní v Petit-Villeblevin, neďaleko Villeneuve-la-Guyard v departemente Yonne, Camus zahynie pri autonehode, pričom spolu s ním umrie aj vydavateľ a priateľ Michel Gallimard, ktorý sa vracal z južného Francúzska a cestou späť sa zastavil v Lourmarine a vzal Camusa so sebou. Tu treba poznamenať, že sám Camus veľmi nerád cestoval autom (v jednom so svojich diel sa zmieňuje, že neexistuje absurdnejší spôsob smrti ako pri automobilovej nehode), a túto cestu odmietal, ale Gallimard ho nakoniec presvedčil. V Camusových vreckách sa našiel spiatočný, nepoužitý vlakový lístok do Paríža a v aktovke nedopísaný román Prvý človek, ktorý vychádza tridsaťštyri rokov po jeho tragickej smrti, a to predovšetkým zásluhou autorovej dcéry Catherine. Camus mal len štyridsať šesť rokov a v roku 1958 píše : „Stále som presvedčený, že moja práca ešte ani nezačala.“

Camus a Absurdno
Mnoho spisovateľov písalo o absurdne, každý vo vlastnej interpretácii, čo to Absurdno vlastne je a s ich vlastnými názormi na dôležitosť Absurdna. Napríklad Sartre pripúšťa Absurdno vlastnej skúsenosti, zatiaľ čo Kierkegaard vysvetľuje, že absurdnosť istých náboženských právd nás chráni pred rozumovým poňatím Boha. Camus nebol pôvodca Absurdna a spochybňoval existujúce odvolávky na seba ako na filozofa absurdna. Krátko po publikovaní Mýtusu o Sizyfovi sa u neho prejavuje čoraz menší záujem o Absurdno. Jeho skoršie myšlienky na Absurdno sa objavujú v prevej zbierky esejí Rub a Líce (1937). Absurdné témy, viac sofistikované, sa objavujú v jeho druhej zbierke esejí Svadba (Noces, 1938). V týchto esejach Camus neponúka filozofický výklad Absurdna, alebo dokonca jeho definíciu; skôr reflektuje skúsenosti s Absurdnom. V roku 1942 publikuje príbeh muža, ktorý žije absurdný život ako Cudzinec (L’Étranger) a v tom istom roku vydáva Mýtus o Sizyfovi – literárnu esej o Absurdne.

Napísal aj drámu o rímskom cisárovi Caligula (1938), ktorý koná v absurdnej logike. Avšak hra sa začína premietať až v roku 1945. Kľúčovým zlomom v chápaní Absurdna sa udeje v zbierke štyroch listov anonymnému nemeckému priateľovi, písaných od júla 1943 v Cahiers de Libértation v roku 1944 a v časopise Libértés v roku 1945. Všetky štyri listy sa publikujú ako Listy nemeckému priateľovi v roku 1945.

V jeho esejach Camus predstavuje svojmu čitateľovi dualizmus : šťastie a smútok, tmu a svetlo, život a smrť. Jeho cieľom je zdôrazniť skutočnosť, že šťastie je prchavé; jeho diela sa nestávajú morbídne, ale reflektujú veľké pochopenie pre život a šťastie. V Mýte o Sizyfovi sa tento dualizmus stáva paradoxom: tak veľmi si ceníme svoj život, ale zároveň vieme, že zomrieme, a nakoniec sa naše úsilie stane bezvýznamné. Kým môžeme žiť s dualizmom – „Môžem akceptovať periódy nešťastia, pretože viem, že zažijem v budúcnosti šťastie“– nemôžeme žiť s paradoxom – „Myslím si že môj život má veľkú cenu. Ale myslím si tiež, že je bezvýznamný“. Náš život musí mať pre nás význam a cenu; ak pripustíme, že život je bezvýznamný a bezcenný, zabijeme sa?

Camus ako esejista (úvahy o vybraných esejach a zbierka esejí Vzbúrený človek)
Camus je v laickom literárnom svete menej známy ako esejista, a preto som podnikol krátku výpravu do jeho esejistickej tvorby. Vo svojej eseji Absurdno a samovražda hneď v úvode Camus konštatuje, že existuje iba jeden skutočne vážny filozofický problém, a tým je samovražda. Skúma samovraždu z pohľadu sociálneho, etického, politického, morálneho (pričom poznamenáva, že o samovražde sa vždy hovorilo len ako o jave sociálnom); spomína príklad Galileiho, ktorý bol držiteľom vedeckej pravdy a bez ťažkostí sa jej zriekol, len čo mu začala ohrozovať život. Konštatuje, že v istom zmysle urobil dobre. Pekná myšlienka z tejto eseje spočíva v úvahe, že jedine rovnováha medzi istotou a lyrizmom môže v nás prebúdzať emócie a jasnú myseľ. Pertraktuje vzťah medzi absurdnom a samovraždou, a to v otázke, do akej miery je samovražda odpoveďou na absurdno. Uvádza, že únikom do smrti je nádej: nádej v iný život, ktorý si treba „zaslúžiť“, čiže výhovorka tých, ktorí nežijú pre samotný život, ale pre nejakú veľkú myšlienku, ktorá ho presahuje, zušľachťuje a dáva mu zmysel, a pritom ho zrádza. Znovu sa v týchto slovách bezmedzne stretávame s jeho typickým dualizmom : človek žijúci pre veľkú myšlienku má právo na zušľachtenie, zmysel života a jedným dychom dodáva, že ho toto vnútorné predsavzatie uprednostniť veľkú myšlienku pred samotným životom, zrádza. To je typický Camusov paradox, na ktorý si u neho musíme zvyknúť. Podľa Camusa ľudia zomierajú vlastnou rukou, keď klesnú pod tlakom svojich citov až na samé dno. Je toto naozaj jediná a tá vyhradená príčina samovraždy ? Podľa Camusa nie, ako príklady uvádza medzivojnového spisovateľa, ktorý po dokončení svojej prvej knihy spáchal samovraždu, aby tak upozornil na svoje dielo. Skutočne naň upozornil, ibaže kritika knihu zrezala. Camus neodpovedá priamo na otázku, či je samovražda únikom z bezútešného žitia, napríklad v čase choroby alebo sociálneho útlaku. Jeho život je príkladom, že sa dokázal nepriazni osudu vzoprieť a čeliť mu tvárou v tvár – vyštudovať a stať sa na literárnom poli veľkou osobnosťou. V eseji absurdné múry uvádza, že všetky veľké akcie a všetky veľké myšlienky majú smiešne začiatky. Veľké diela sa podľa neho rodia často na rohu ulice, alebo na kaviarenskej terase. A hneď dodáva, že tak isto to je aj s absurditou. Každý z nás má v sebe prvky absurdného uvažovania, len si niektorí ľudia neuvedomujú, že to je absurdno a ani nevedia ako s ním naložiť (ráno vstať, autobusom sa odviezť do práce, osem hodín v úrade alebo vo fabrike, jedlo, autobus, spánok, pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, sobota a stále dokola v tom istom rytme, čo sa väčšinou zaobíde bez ťažkostí) – esej Absurdné múry.

Camus ako bolo už vyššie spomenuté sa neuchyľoval k nastoleniu definíciu absurdna – nepodáva nám to ako tácke, treba ho vycítiť v jeho diele a porovnávať zo zažitým, iba tak sa nám dostane odpovede, ktorú podvedome hľadáme a nádejame sa, že prostredníctvom hľadania týmto nástrahám života – vnútorným rozkolom a sledom protirečení a vnútornej obštrukcie vedúcej až k nechcenému sebazničeniu - porozumieme. Camus si zvolil vlastnú zbraň na pochopenie krivolakých cestičiek života - a tým bola filozofia absurdna.

Vo svojej filozofickej eseji Vzbúrený človek (L´Homme révolté,1951) rozvádza postoje k otázke ľudskej vzbury proti osudu v zmysle histórie: kniha obsahuje päť kapitol – Vzbúrený človek, Metafyzická vzbura, Historická vzbura, Vzbura a umenie a Meriodálne myslenie.

V eseji Román a revolta z uvedenej zbierky esejí autor píše: Je naozaj správnejšie v súvislosti s románom hovoriť o súperení s Bohom než o súperení s občianskym stavom. Pre Camusa samotného bol tento súboj s Bohom doslovný – protirečil mu, nakriatal ho, poukazoval na jeho slabosti, verbálne sa mu vymykal, nastoľoval problémy, ktoré riešia ľudia neustále; a to: ako žiť?. To všetko, aby nakoniec splynul s Bohom vo svojich nesmrteľných dielach. Písanie a čítanie románu je v jeho chápaní koniec koncov neobyčajná činnosť, aj keď zároveň uvádza (ako inak), že nanovo usporiadané skutočné fakty nie sú vonkoncom nevyhnutné ani potrebné. V tejto istej eseji odznieva aj myšlienka, ktorá nás vedie k prameňu jeho literárnych vzorov : hľadanie jednoty možno skúmať vo francúzskom románe psychologickej analýzy, ako aj u Melvilla, Balzaca, Dostojevského alebo Tolstého. Camus sa očividne búri a to prostredníctvom svojho pera, čo možno považovať za neškodný prejav jeho vzpurnosti a chvíľkového odľudnenia na druhom konci sveta (rozumej umeleckého) vo svojom tichu, ktoré prenáša prostredníctvom svojich myšlienok na iných, ako to uviedol vo svojej ďakovnej reči Štokholmskej akadémii vied. No jeho vzbura je zároveň príliš konkrétna a do očí bijúca prostredníctvom jeho diel, na to aby bola prehliadnuteľná a zanedbateľná. Postaví nás pred rozkol, ktorý sa snaží ako jeho Sizyfos svojím balvanom rozuzliť, aj keď vie, že sa mu to nikdy nepodarí a jeho snaženie v istých, určitých chvíľach konečne splýva s pocitom šťastia, aby tento hrejivý, chlácholivý pocit o chvíľu na to vystriedala beznádej a potreba, čo najrýchlejšie sa pustiť do práce odznova, ako to robil Sizyfos, keď sa mu guľa skotúľala znovu z kopca nadol.

V eseji Nihilizmus a história Camus píše, že vzbura je askéza aj napriek tomu, že je slepá. Svoj vyhradený postoj k nihilizmu predkladá v myšlienke, že nihilizmus, ktorý uprostred vzbury pochová tvorivú silu, vstupuje do hry len možnosťou budovať ju všetkými prostriedkami. Ak sa vzbúrenec rúha, robí to v nádeji, že nájde nového Boha. Táto myšlienka sa odzrkadlila v jeho novele Cudzinec (1942). Sám Mersault bol vzbúrenec. V závere knihy odmieta kňaza so slovami, že nevie, čo je to hriech a len čo kňaz odišiel , vrátil sa mu pokoj (Cudzinec, s.90). Camus nachádzal pokoj, ako možno predpokladať, v otázke existencie Boha, ktorú nikdy nevyvrátil: Proti kráľovstvu milosti treba postaviť kráľovstvo spravodlivosti a ľudské spoločenstvo nakoniec zhromaždiť na troskách obce božej. Zabiť Boha a vybudovať cirkev, to je stálym a protirečivým úsilím vzbury (Vzbúrený človek, s.96). Vzbúrený človek sa v Camusovom prevedení uchyľuje do samoty, ktorej výhody prenáša na iných. Mersault ako vzbúrenec odmieta kňaza a stráni sa aj svojej priateľky. Osobne sa mi zdá - ako typický príklad filozofických poňatí vzbury obsiahnutých v tejto zbierke esejí - práve Cudzinec, v podaní Mersaulta, tým najreprezentatívnejším príkladom románového stvárnenia Camusových myšlienok a ideálov. John Cruickashank sa pokúša prirovnať Mersaulta, hlavného hrdinu Cudzinca, k zvieraťu, ktoré má svoje pudy a tými sa riadi. Naopak sám Camus o tejto vzbure píše : „V našej spoločnosti, každý človek, ktorý neplače na pohrebe svojej mamy, riskuje odsúdenie na smrť.“ Mersault, podľa Camusa odmieta klamať, a tak sa stáva cudzincom v spoločnosti, kde žije, v svojom súkromnom živote, samote, uprostred citov. Klamať, to nie je len povedať, že veci nie sú také, aké sa nám predstavujú. To je tiež povedať viac ako nám ponúka srdce a naše city. To je vzbura v prevedení Mersaulta, ktorú tak detailne rozpitval vo svojej zbierke esejí Revoltujúci človek.

Camus zostane fenoménom, ktorého je len veľmi ťažko popísať a v skratke načrtnúť, no jeho diela ho prežili a zostali nám k dispozícii, aby sme sa poľudšťovali a kládli si otázku, ktorú nastoloval v mnohých svojich dielach – Ako žiť?

Použitá literatúra: 

Albert Camus: Mýtus o Sizyfovi, Pád, Caligula, Slovenský spisovateľ, 1993
Albert Camus: Vzbúrený človek, preklad Ladislav Franek, Slovenský spisovateľ, 2004 
Albert Camus: Cudzinec, preklad Ľubica Jollyová, Petit Press, 2005 
Albert Camus: Prvý človek, preklad Igor Navrátil, Slovenský spisovateľ, 1995 
http://www.nobelprize.org