Kandidát. Denníky z odpočúvania
Havran, Michal: Kandidát

Kandidát. Denníky z odpočúvania

„Som si myslel, že aspoň v skutočnej kampani sa vyhneme Iluminátom,“ povedal niekto z kreatívcov. „Nebojte sa, toto sú zrozumiteľné dokumenty, žiadny výplod chorej fantázie,“ doplnil ju Lambert.

„Som si myslel, že aspoň v skutočnej kampani sa vyhneme Iluminátom,“ povedal niekto z kreatívcov.

„Nebojte sa, toto sú zrozumiteľné dokumenty, žiadny výplod chorej fantázie,“ doplnil ju Lambert.

„V univerzitnej knižnici v Halle, kde študoval Ľudovít Štúr, sa našla jeho korešpondencia s Jankom Franciscim. V liste z novembra 1852 napísal,“ otvorí zápisník a začne čítať. „Drahý a jediný Ján, chýbaš mi v tejto teutónskej zime. Verím, že znášaš našu situáciu statočne. Mám veľké obavy, písala mi Adela Ostrolúcka, už viackrát som ju prosil, aby ma nevyhľadávala, pre úrady som zraniteľnejší. Je tehotná a chorľavie. Tvrdí, že je to naše spoločné dieťa. Boh ma chráň pred tým, aby sa takéto niečo rozšírilo. Navrhol som jej, že dáme dieťa do výchovy do nemeckej rodiny. Bojím sa, že mi to biskupi budú vyčítať. Vieš, že sa nemôžem oženiť, myslím iba na Teba. Tvoj Ľ.“

„To je super, takže konečne vieme, že Ľudo by dnes rečnil na Gay Pride,“ povedal Miro s úsmevom. Alena mu nedala príliš veľký priestor, aby rozosmieval jej poslucháčov a hneď, tentoraz už bez papierov a plynulo, pokračovala. „Ale o to nejde. Samuel Ostrolúcky sa narodil v januári 1853. Matka, ktorá bola naozaj veľmi chorá a zakrátko po pôrode umrela, ho zverila do opatery Štúrovi. Ten ho zaniesol na luteránsku faru v Heidelbergu k farárovi Nicolasovi Schutzovi, Hegelovmu žiakovi, ktorý podporoval rodinným majetkom štúrovské aktivity. Samuel žil v meste celý život, presvedčený, že Schutzovci sú jeho rodičia. Ako dvadsaťročný sa oženil s dcérou nemeckého duchovného Friedeneho. Na fakulte vyštudoval zoológiu a biológiu, trošku maľoval a zaujímal sa o Darwinove práce. Podnikol dve cesty okolo sveta, objavil niekoľko druhov arktického vtáctva. V tridsiatke prijal ponuku odísť do Ameriky na novú univerzitu v Bostone.“ Alena hovorila plynulo a presvedčivo ako na prezentáciách, ktoré absolvovala s Lambertom už tisíckrát.

„OK, je to super zaujímavé, ale prečo nám toto hovoríš, teraz, keď máme taký brutálny deadline?“

Alena sa usmiala. „Už iba chvíľu. Samuel Schutz ,Ostrolúcky‘ a Hana, jeho manželka, mali jednu dcéru Theresu. Tá konvertovala na katolicizmus a odišla žiť do hurónskej rezervácie. Po niekoľkých rokoch sa vrátila do civilizácie, rodičia ju prijali späť a vydali ju v 1893 za holandského obchodníka s drevom Joachima van der Graachta z vplyvnej luteránskej rodiny. Theresa sa naučila vyšívať gobelíny, variť kakao zo Surinamu. V roku 1895 porodila syna, dala mu meno Samuel z vďaky k otcovi, ktorý jej odpustil útek do rezervácie.“

„Prečo?! Prečo?! Vieš čo, povieš nám to večer, možno to vydá na film, ale teraz musíme fakt zamakať a dokončiť na zajtra prezentáciu. Chceli ste nám povedať niečo podstatné, tak von s tým!“ naparoval sa Peter.

„Daj mi poslednú minútu!“ otvorila dosky a vyb­rala zožltnutý papier. „V roku 1914 prišiel posledný Sa­muel späť do Európy v americkom expedičnom zbore. Pri ofenzíve na Marne ho zranili, bol vo francúzskom poľnom lazarete, odtiaľ išiel na front do severného Talianska. Spolu so skupinou českých a slovenských vojakov ušiel. Pochopil, že to nie je jeho vojna. Ocitol sa v rakúskom väzení, mali ho popraviť, smrť cisára a pád monarchie ho však zachránili. Samuel sa z nostalgie prihlásil k československej národnosti a po odchode z Viedne sa usadil v Bratislave.“

Alena sa nadýchla, urobila dramatickú pauzu a potom pokračovala. „A teraz pozor! Na Korze otvoril americký obchod. Mali tam tabak, sušené mäso a čižmy. Rodičom do New Yorku napísal, že sa už nevráti. V 1920 sa oženil s Amáliou Steinerovou, bratislavskou kabaretnou speváčkou. Ich dcéra Elisabeth mala aj americký pas a skoro zomrela od plaču, keď sa dozvedela, že jej otec padol v roku 1944 v Povstaní pri útoku na nemecký vlak. Po vojne sa vydala za straníckeho komisára. Jej starnúca matka ušla do Nemecka. S mladým komunistom vyškoleným v Moskve, mala syna. Vladimír Potôň si zobral učiteľku slovenčiny z Dolného Kubína a krátko po svadbe sa im narodilo jediné dieťa, Peter Potôň.“ „Čože?!“ vyhŕkli naraz dvojičky Dina a Dáša.

„Áno. Dobre počujete! Náš kandidát je posledný Štúrov potomok. Už chápete?!“ V miestnosti zavládlo hrobové ticho, ktoré si Lambert s Alenou vychutnali. Potom Lambert na celý tím euforicky zareval: „To čumíte, čo?!“

Ukázka

Spisovatelé:

Kniha:

Michal Havran, Maroš Hečko: Kandidát. Denníky z odpočúvania. ARThur – inaque.sk, Bratislava, 272 s.

Zařazení článku:

beletrie zahraniční

Jazyk:

Země:

Témata článku:

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse