Sloboda, Rudolf
Z denníkov

recenze beletrie zahraniční

Prozaik, ale aj básnik, esejista a publicista Rudolf Sloboda vytvoril úctyhodný korpus textov – niektoré patrí k najlepším dielam slovenskej literatúry svojej doby.

Rudolf Sloboda: Z denníkov. Vybrali a zostavili Eva Jenčíková, Viera Prokešová a Zora Prušková. Slovenský Tatran, Bratislava 2002.

Prozaik, ale aj príležitostný básnik, esejista a publicista Rudolf Sloboda vytvoril úctyhodný korpus textov – niekoľko jeho románov (Narcis, Rozum) a poviedkových kníh (Uhorský rok) patrí k najlepším dielam slovenskej literatúry svojej doby. Ale okrem Slobodu-spisovateľa existoval aj Sloboda-legenda: človek žijúci v záhradnom domčeku bez tečúcej vody, v prózach vraj tematizujúci vlastnú rodinu, agresivitu i alkoholické excesy, napoly čudák, napoly mudrc, za ktorým do Devínskej Novej Vsi chodievali ľudia „od umenia“ na diváky... Dnes by sme povedali image-figúra: no tieto súbory ústnej slovesnosti väčšinou viac než o svojom "hrdinovi" vypovedajú o prostredí, ktoré ich produkuje. Ak si takýto človek navyše píše denník, koho by už nezaujímalo, ako tam autor pojednal jeho pekné oči? (Alebo aspoň škaredý nos niekoho iného?)

V tomto zmysle je vydanie výberu Z denníkov Rudolfa Slobodu odsúdené na úspech. Povaha textu a edičná adjustácia budú zároveň zdrojom podozrenia. Ide – ako píše v predslove jedna z editoriek Eva Jenčíková – o výber z viac ako päťtisícstranového celku denníkových zápiskov z obdobia od polovice roku 1979 až do septembra 1995, do času niekoľko dní pred spisovateľovou samovraždou; ide zároveň o výber viacnásobne upravovaný, podobu ktorého okrem zostavovateliek určovali i zásahy vlastníkov autorských práv a vydavateľstva (vyplýva to z Poznámky vydavateľa). Knižná podoba denníkov je preto výsledkom určitého kompromisu, za ktorý už autor nenesie zodpovednosť; jeho primeranosť je do určitej miery možné overiť čítaním.

Osudy žánru
Ak mal niekto pocit, že po roku 1989 sa senzačne roztrhne vrece so zaujímavou literatúrou, ktorá bola dovtedy z oficiálnej edičnej praxe vytláčaná, musel byť sklamaný. Očakávanie sa pritom nemuselo týkať iba jednotlivých diel proskribovaných autorov, ale aj celých žánrových zoskupení, ktorým vydavateľská politika predchádzajúceho režimu neveľmi priala. Patrilo sem písanie memoárového a privátneho charakteru, písanie, ktoré má svedeckú funkciu a ktorého príťažlivosť do značnej miery stojí na napätí medzi individuálnym osudom (talentom, charakterom, životnou koncepciou...) a vonkajšími okolnosťami, napätí, na ktoré uplynulé storočie rozhodne nebolo chudobné: z hľadiska onoho režimu je pochopiteľné, že nestál o svedkov, ktorí by tematizovali dajaké napätia a povedzme okolnosti, zvlášť ak ich garantom bol on sám.

Rýchlokvasený, aktuálne politický charakter väčšiny prác, ktoré v 90. rokoch využívali postupy pamäťových žánrov, odsunul takéto písanie smerom k publicistike; zároveň išlo o dobu, keď sa dramaticky znížil vek autorov memoárov. Ako jednu z neveľa slušných edičných výnimiek na tomto trhu zvýznamňovania sa a udaní možno uviesť denníky Ivana Kupca. V porovnaní s českou nemá slovenská literatúra diela takého kultúrno-spoločenského a estetického rangu, ktoré by bolo možné porovnať s memoármi V. Černého, denníkmi J. Zábranu či Událostmi J. Hanče.

Denník a jeho odvodeniny
Denník je výsledok kontinuitného písania vpleteného do osnovy dní, písania otvoreného do budúcnosti a v rámci autorovho života nezavŕšeného. Patrí k privátnym žánrom. To neznamená, že nutne musí viac tematizovať posteľ a kúpeľňu než politiku, umenie či dejiny: nech sa v ňom ale píše o čomkoľvek, je to vždy o tom, čo bolo v tej chvíli pre autora nejakým – hoci aj čitateľovi nezrozumiteľným – spôsobom dôležité, a to bez utilitárnych ohľadov na požiadavky okolia alebo svoju aktuálnu spoločenskú rolu.

Väčšina spomenutých požiadaviek, predstáv či predpokladov je vo vlastnom texte iba ťažko overiteľná. Autenticita ako kritérium nám veľmi nepomôže – ľahko ju možno simulovať a spisovatelia o tom niečo vedia: tak na žánrovom podloží denníka ako nefiktívneho písania vznikajú iné žánrové útvary fiktívneho charakteru (viď dnešné románové pseudodenníky nepokryte ťažiace z ľudskej potreby pozerať sa kľúčovou dierkou, čo je optika dodávajúca šmrnc kadejakej somarine). Celé to nie je nič iné, iba jeden zo spôsobov (dnes už vlastne veľmi konvenčný) simulácie autenticity. Existuje ešte jeden typ „literarizácie“ denníka: je výsledkom koncepčného spisovateľského experimentu, pri ktorom autor vedome použije matériu vlastného života, tematizovanú prostredníctvom postupov vopred stanoveného žánru – aj denníka (napr. Vaculíkov Český snář alebo – do určitej miery – aj Slobodova Láska).

Slobodove záznamy z rokov 1979 až 1995 sú – ako možno z výberu usudzovať - intímnym, pro domo písaným denníkom. Ten tvorí, čo je v prípade tohto žánru skôr pravidlo než výnimka, rámec pre spleť útržkov rôznych literárnych a rečových foriem. Vedľa seba tu nachádzame listy (privátnu aj úradnú korešpondenciu Slobodovi adresovanú i Slobodom písanú, ale na s. 56 aj epištolu mŕtvemu psovi), vecné záznamy stavu počasia a kolobehu elementárnej životnej prevádzky, vpisujúce sa do kalendárového ročného cyklu (príprava jedál, práce okolo domu, kotnosť mačiek, zmeny ročných období, prechádzky prírodou...), ktoré sú často paralelou k vnútornému rozpoloženiu pisateľa („Ochladilo sa. (...) asi pre ten chladný vietor som pocítil hroznú úzkosť, hnus a nevládal som ďalej ísť...“ s. 144); ďalej úryvky z pripravovanej prózy, reflexie i sebareflexie aktuálnej tvorby i starších diel, koncepty ďalšej práce a rozvrhy praktickej každodennosti, básne (vlastná príležitostná poézia, napr. na s. 186, ale aj báseň – vtipná parafráza Nezvalovho Edisona – napísaná a venovaná Slobodovi k päťdesiatke Ľ. Feldekom, s. 211 – 214); a – last but not least – najočakávanejšiu, najväčšiu pozornosť vzbudzujúcu časť denníkov: charakteristiky pomerov a ľudí v nich...

Výpočet žánrových „sedimentov“ nie je úplný. Každý z nich by bolo možné čítať zvlášť, navyše z rôznych uhlov pohľadu: ako príspevok k biografii, výkladnú skriňu autorskej poetiky či estetiky, sociálno-kritický až politický „živočíchopis“ doby a jej fauny... Viacaspektovosť môže byť mätúca a nezrozumiteľná – nielen pre dnešného čitateľa: „Keď niekedy čítam po sebe tieto vety, nerozumiem im.“ (s. 53) Rubom neporozumenia a druhou možnou krajnosťou žánru je opakovanie, fádnosť daná prevahou ustálených a v kolobehu dní sa neustále vracajúcich prvkov našich životov, schopných aj závažné zmeny rozomlieť do každodennej rutiny. Toto riziko do istej miery znižuje skutočnosť, že ide o výber.

Pokus o sebadefiníciu
Úbežníkom, v ktorom sa stretávajú inak dosť disparátne podoby písania sústredené v denníkoch, je osoba – a pri čítaní už aj postava – ich pisateľa. Denník ako svedectvo: samozrejme o všelikom z tých, čo spisovateľa obklopovali, a o všeličom z toho, v čom žil, ale predovšetkým o ňom. Otázku, kto bol Rudolf Sloboda, si okrem všetkých viac či menej povolaných zvedavcov (laikov i z povolania) kládol predovšetkým on sám; hľadanie odpovede na ňu prostredníctvom kontinuitného denníkového „sebaprepisovania sa“ dáva týmto záznamom zjednocujúcu podobu príbehu. Ide o príbeh veľmi špecifický, podobný ponornej rieke, kontinuitu ktorého často prekrývajú nápadné, až senzačné jednotlivosti dňa („Potom večer hrozný výjav: M. dal box do brady U.“ s. 271), alebo existenčná rutina – no zároveň je to príbeh, ktorý sa pisateľovi vracia s každým pokusom o návrat k sebe: v úporných sebaobhajobách, sebakritikách a v snahách o sebadefiníciu. Jeho podstatnou zložkou je vyrovnávanie sa s tou podobou seba samého, ktorú mu svojimi očakávaniami vnucuje okolie, predovšetkým s rolou spisovateľa. V nej bol Sloboda vystavený protikladným „adaptačným“ tlakom: na jednej strane pokusom prispôsobiť ho oficiálnej, do roku 1989 takpovediac „štátnej“ spisovateľskej norme a jej štandardom (čo zahŕňalo, okrem konkrétnych požiadaviek na tvorbu, aj určitý spoločenský status - od besied s čitateľmi cez lacnú krmu v spisovateľskom klube, štipendiá, dovolenky a tvorivé pobyty v Budmericiach, redaktorské miesta až po funkciu v zväzových orgánoch); iný, protikladný súbor vonkajších očakávaní sa upínal k tomu v jeho tvorbe a živote, čo sa spomenutým normám vymykalo.

Denníky nie sú svedectvom ani vedomého napĺňania, ani radikálne dôsledného odmietnutia týchto očakávaní. Hovoria viac o osobnom znechutení z nich, o sérii pokusov vymknúť sa „úlohe“ a teda aj situáciám, v ktorých je „scenár“ už vopred daný. (Časť zápiskov nám predstavuje Slobodov život ako sled „negatívnych“ riešení: „Ranné rozhodnutie: 1/ neísť na ten koncert k Pišťankovi 2/ neprijímať doma hostí...“ s. 111; „Hoci som sa rozhodol, že nejdem na tú oslavu Mináča...“ s. 53.) Inou podobou aspoň virtuálneho úteku k sebe sú úvahy o zmene povolania, spojené s častým ubezpečovaním sa o schopnosti pracovať manuálne, ako robotník: „Ja si dokážem zarobiť na seba aj inak ako písaním prózy, som robotník a som schopný pracovať aj rukami, a aj za nízku mzdu. Ja sa budúcnosti nebojím, i keby sa vôbec prestali vydávať knihy.“ (s. 344)

Rešpektuhodné: človek, ktorý sa bral vážne, ktorý bol sám sebe problémom. Pre niekoho únavné: problémy treba riešiť – prečo toľko morfondírovať nad sebou samým? Ten rešpekt pred vážnosťou voči sebe samému mi aktualizoval jej momentálna absencia; dnes, keď závažnosť a náročnosť existenčnej prevádzky sa rutinne vyrovnáva ironickou ľahkosťou voči všetkému naokolo i sebe, únavnou ľahkosťou – únavou predovšetkým z vlastného ja –, má každý signál zaujatia svoju hodnotu.

Od denníka ku knihe
Vybrať z päťtisícstranového kompletu jedenadvadsiatich denníkov iba čosi vyše desatiny textu a zostaviť z takéhoto výberu knihu je nevďačná práca. Nebohý autor sa k nej už vyjadriť nemôže, široký okruh „duchovných“ pozostalých áno... Možné výhrady sa dajú rozdeliť do dvoch skupín. Prvá sa týka edičných problémov, ktoré sú predznačené žánrom a zvoleným druhom vydania. Spracovanie a vydanie dosiaľ nepublikovaných textov privátneho charakteru z pozostalosti autora vytvára náročnú textologickú situáciu – ten, kto chce kompetentne posúdiť jej zvládnutie v prípade R. S., musí mať k dispozícii pôvodné rukopisy. Myšlienka na vydanie denníkového celku je v súčasnosti iluzórna. Táto literárna kultúra na viac ako na výber jednoducho nemá: konsenzom (viď osud diela D. Tatarku), prestížou ani recepčne (už aj úroveň takto kondenzovaného výberu je kolísavá, niektoré motívy poznáme v pôsobivejšom spracovaní zo Slobodovej beletrie a pamätať si všetky mačky a psov chce predsa len istú výdrž... a to nepredpokladám, že editorky chceli čitatateľovi na just to najlepšie zatajiť). Pri všetkom rešpekte voči autorovi: denníkové písanie ostáva len chudobnejším komplementom jeho vrcholných prozaických diel.

K tematickej a žánrovej proporčnosti výberu sa môže vyjadriť opäť iba ten, kto pozná celok. Alternatívou mohlo byť vydanie niekoľkých úplných denníkov – to však nie je možné, pretože majitelia autorských práv sa rozhodli nezverejňovať niektoré časti týkajúce sa najbližšej rodiny. Proporčný výber z celého korpusu denníkov je za týchto okolností asi najlepším riešením.

„...celá slovenská kultúra“
Ďalší, pravdepodobne finálny a najmenej šťastný krok na ceste ku knižnému vydaniu Slobodových denníkov celkom stručne a všeobecne vysvetľuje poznámka vydavateľa: „Vzhľadom na intímny charakter (...) denníkov došlo v porovnaní s odovzdaným rukopisom editoriek vydania k úprave mien, resp. ich nahradeniu fiktívnymi iniciálami...“ (s. 486) Nie je ťažké si predstaviť, že „vzhľadom na intímny charakter denníkov“ si ich vydanie mohlo počkať na dobu, keď už to s tou intimitou nebude také horúce (tretí zväzok Camusových Zápisníkov takto čakal skoro tridsať rokov). Horšie však je, že z poznámky sa napríklad nedozvieme, či iniciály používal aj Sloboda v denníkoch, a tak nevedno, ktoré tam boli pôvodne a ktoré tam dodalo vydavateľstvo; nevieme tiež, podľa akého kľúča boli použité anonymizujúce iniciály XY a podľa akého iné písmená – a či aj tie sú "fiktívnymi" iniciálami. Nie je vôbec jasné, podľa akých kritérií prebiehal výber osôb, ktoré bolo nutné zatajiť, a prečo sú „odtajnené“ iné, o ktorých sa autor tiež nezmieňuje dvakrát lichotivo. Naivita takýchto „maskovacích manévrov“ je na niekoľkých miestach až dojímavá: k citovanému článku je priložený kompletný bibliografický odkaz, iba jeho autor sa cudne skrýva za šifrou. Hor sa do pátrania, ak to niekomu za to stojí.

Táto vydavateľská „superredakcia“ (nemalo celé edičné podujatie trochu veľa pánov?) je paradoxným epilógom k Slobodovej analýze slovenských literárnych pomerov: potvrdzuje ju činom. Dixit autor: „Aj tak do denníka nemôžem zapísať všetko, lebo sa bojím, že to bude čítať jednak žena, dcéra a potom aj mnohí drzí hostia a v neposlednom rade by mohol byť taký názor dokonca aj v politickom zmysle raz proti mne. (...) A nemôžem slobodne ani zapísať určité rozhovory a mená, lebo raz by sa mohli hnevať, ak sa to dozvedia, na dcéru, vnučku či ženu atď. O nikom konkrétnom vlastne denník nemôže pojednávať, musí byť proste jalový ako celá slovenská kultúra.“ (s. 277)

In: Slovo, príloha Literatura a spolocnosť

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 75 čtenářů.

Diskuse

Vložil: Ján H Mikuš, 10.03.2013 20:16
Sloboda, Rudolf: Z denníkov
Najbohatší slovenský moderný spisovateľ, duchom najbohatší!
Vložil: Radoslav Valkovič, 21.02.2007 13:17
Sloboda, Rudolf: Z denníkov
Knihu som si prečítal v edícii SME a ,pravdu povediac, som bol milo prekvapený. Aj po dvadsiatich štyroch rokov má čo povedať súčasnému čitateľovi a osloví aj mladých. Autor v nej pútavo vykresľuje osobný zápas intelektuála - scenáristu- v spleti vlastných pochybností a dohadov, jeho rozháraný rodinný... život - vzťah k žene a deťom - vlastné zdravotné peripetie a pracovnú rozháranosť plus profesionálnu neistotu. Dielo ma hlbší rozmer vo vzťahu k relálnemu socializmu, v ktorom sa hrdina nevie zaradiť. V diele rieši hlboké filozofické otázky - venuje sa Kantovi, Hegelovi, Marxovi. Hlavný hrdina, napriek tomu, že má prácu a rodinu, stále tápe a nenachádza ten vysnívaný ostrovček šťastia, kde by sa uchýlil v čase tiesne a osudovo predznamenanej samoty. Stáva sa čudákom a asociálom vo vlastnom predimenzovanom svete. Niet pochýb o tom, že Rudolf Sloboda bol za života nedocenený autor svetového významu. Jeho rozsiahla literárna činnosť len svedčí o jeho výnimočnosti a nespornom nadaní. Román Rozum je dobré dielo; stojí za to si ho kúpiť a prečítať, prípadne sa k nemu vracať. Je odrazom doby minulej, jej hrdinov, či lepšie antihrdinov.
Vložil: JR, 02.12.2004 15:41
Sloboda, Rudolf: Z denníkov
Knihy tohto skvelého spis. som objavila celkom dole,na polici jednej kniznice v Budapesti.Mala som stastnú ruku.DOTERAZ SOM O TOMTO SPISOVATELOVI NIC NEVEDELA.Díky za vsetko,co napísal a nech mu bude zem lahka!
Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.