Vadas, Marek: Prečo sa smrtka smeje 2

Vadas, Marek
Prečo sa smrtka smeje 2

recenze beletrie zahraniční

Poslednú Vadasovu prozaickú zbierku možno v skratke charakterizovať slovami turistu zo záverečnej poviedky: „Dnes v noci som videl vskutku neuveriteľné veci.“

Marek Vadas: Prečo sa smrtka smeje, Koloman Kertész Bagala, L. C. A., Levice 2003

Poslednú Vadasovu prozaickú zbierku možno v skratke charakterizovať slovami turistu zo záverečnej poviedky: „Dnes v noci som videl vskutku neuveriteľné veci.“ (s.118) Avšak na rozdiel od protagonistu svojej poviedky jej autor presne vie, ako to má verne opísať, a zo strachu, že ho jeho čitateľ vysmeje, nemusí začínať veľmi opatrne. Naopak, Vadas začína in medias res. Začína sebavedomým gestom rozprávača, ktorý vie, že neuveriteľné zážitky z ríše snov musí porozprávať práve tak farbisto a autenticky, ako sa v skutočnosti odohrali, pretože iba tak mu jeho čitateľ uverí, t. j. iba tak s ním vstúpi do príbehu, iba tak bude hrať jeho hru. Vadas svoju hru rozohral naozaj obdivuhodne. Nezabudol predpripraviť vyfarbené políčka a kulisy, dôkladne premyslel pozície figúrok, ich funkcie, možnosti aj úskoky, pripravil niekoľko hracích plánov, z ktorých si môže jeho spoluhráč ľubovoľne vybrať (pričom kedykoľvek môže zameniť jeden plán za druhý a pokračovať v hre na inej úrovni), nezabudol na vstupenku do hry a cieľovú pásku, kulisu jazyka a obrazu, a popri tom všetkom stále myslel na to, že je to hra celkom špeciálne pre uvedomelých dospelých: hra, v ktorej otázky a hlavolamy nemajú byť vyriešené, ale naopak, nevyriešené majú zostať až do konca. Odpoveď na reklamné otázky z obálky knihy nedočkavý čitateľ nedostane, pretože v ríši snov sú dôležité celkom iné veci.

Napríklad mŕtvoly (v prvom pláne). V tridsiatich prózach je ich celkom pätnásť (ak nerátam masaker v poviedke Smrť v daždi), vrahov je deväť. Štatisticky jeden vrah na štyri a pol prózy nie je zase až tak veľa na to, aby sme motív vraždy považovali za charakteristický. Avšak smrť v najrôznejších podobách zohráva v širšej koncepcii zbierky významnú úlohu. Vražda ako násilná podoba smrti predstavuje jeden zo spôsobov zomierania a práve spôsoby zomierania sú popri motíve sna druhým plánom zbierky, sú jej „ideovým základom“. Poviedky akoby boli prehliadkou spôsobov zomierania od pomalej smrti na nevyliečiteľnú chorobu (Mrzák) cez násilné formy smrti v afekte (Pohan), absurdnej vraždy pre zábavu (Dedina s dvoma puškami), samovraždy (Michael Jackson sa žení), až k predtuchám smrti a obsedantným predstavám vlastného zomierania (Smrť. Moja vďaka v tvojich rukách). Zaujímavé pritom je, že hoci je smrť prezentovaná ako prirodzená a neoddeliteľná súčasť/fáza života, úplne chýba obraz nenásilnej/prirodzenej smrti na starobu. Vadas neustrnul iba pri prehliadke podôb smrti, ale otvoril problematiku smrti v celej jej „existenciálnej“ podobe (vzťah života a smrti, axiológia tohto vzťahu, podoby zla, etické súvislosti...), ktorú môžeme nájsť v najvyšších interpretačných sférach textu, pričom dané konotácie sú v tejto podobe samotným príbehom/textom spochybňované, naoko marginalizované, popierané či posunuté do ironických polôh, alebo sú v symbolickej podobe v textoch priamo obsiahnuté a jednoznačne na seba prostredníctvom textu odkazujúce (Strecha v nebi, Na teplomere je mínus stopäťdesiat stupňov, Boh vo dverách...).

Táto - nazvime to - dvojpólovosť/dvojvrstvovosť je pre celú Vadasovu zbierku mimoriadne príznačná. Na jednej strane plynie z rôznorodosti príbehov, postáv, prostredí, rozprávačských štýlov, naratívnych stratégií, využitia tzv. poklesnutých žánrov, ale aj odkazov na domácu literárnu tradíciu a pod., ktoré integruje výrazná sémantická nadstavba (smrť + sen), na druhej strane súvisí s interpretačnou variabilitou. Poviedky možno čítať prvoplánovo v realistickom kóde (t. j. v zhode s percepciou, ktorú si „vyžaduje“ žáner - čítať detektívku ako detektívku), ironickom kóde, ako sen alebo ako metaforu (Doprava ako metafora ľudského spolužitia). Snový charakter poviedok a fenomén sna ako obsahu, ktorý sa prisnil, teda opak k vžitej dennej/bdelej skúsenosti, je vytýčený už v kompozícii zbierky a autor naň viackrát upozorňuje (Exotika). Rámcovanie zbierky a charakter samotných próz otvárajú možnosť, že ich možno chápať ako sny. Celú „nadstavbu“ zbierky akoby symbolicky koncentrujú úvodná a záverečná poviedka: konkrétna každodenná skúsenosť, reálna životná situácia postavy/človeka, predstavovaná ako nočná mora (korelát k nej tvoria nočné mory z ostatných poviedok), sa modifikuje do fantastického príbehu, v ktorom rozprávkový prvok vyvažuje negatívnu snovú/dennú skúsenosť z predošlých poviedok. Rozprávkovo-fantastické je istým spôsobom kompenzáciou (neprijateľnej) reality, je (tradičnou) formou úteku pred skutočnosťou. Je to dobrý sen, v ktorom sa nesmeje smrtka, ale čarovná pomocníčka z dreva. Smrť a sen ako obsahy archetypálnej povahy sú príznačne artikulované aj prostredníctvom mýtických a rozprávkových prvkov (predtuchy, iracionálne strachy, osudové znamenia, predurčenia, povery, s príchodom do neznámej krajiny súvisí tabu vzťahujúce sa na cudzinca, očakávanie apokalypsy, tabuizované činnosti a myšlienky, nositelia zlých znamení, príroda korešpondujúca so zlými silami, funkcia skúšok a pod.). Naopak, autor miestami neguje základné rozprávkové princípy do takej miery, že niektoré prózy možno vnímať ako antirozprávky (Pred trafikou). Vadas vhodne nadväzuje na švantnerovské motívy, zlovestný mýtus karpatskej obce, hrdinu – Nebojsa, priťahovaného zlom, čím udržuje istú úroveň čitateľského očakávania, ktorú vhodne využíva na vlastné rozohranie hry. Iba rozohranie – pointa situuje kdesi inde a výsledkom takto podlomeného očakávania báva často komický efekt. Tento dosahuje aj konfrontáciou čitateľskej percepcie situácie postavy s jej vnímaním tejto situácie (napr. v poviedke Poštár neklope autor znegoval reakciu človeka, čakajúceho v dlhom rade na pošte: namiesto typickej nervozity a frustrácie si postava v tejto situácii oddýchne, vníma ju ako čosi prirodzené bez negatívnej konotácie, mohlo by sa zdať, že sa jej to dokonca páči... prirodzenej reakcii človeka zodpovedá v príbehu vražda, vnímaná ako obraz bezmocnosti – teda vo vzťahu k pokojnej postave kompenzácia absentujúcej bezmocnosti).

Zbierku charakterizuje permanentná oscilácia medzi skutočným a neskutočným, reálnym a fantastickým, prisnitým a prežitým, ktorá prerastá až do spochybňovania oboch pólov, až do ich prevrátenia a skríženia. V konečnom dôsledku nie je možné určiť, ktorý svet je skutočný a ktorý ríša snov. Vadas tak svojmu čitateľovi umožňuje, aby sa hral. Môžeme si napr. zrekonštruovať obraz smrtky: smrtka jazdí na čiernom veteráne s veľkou hviezdou na kapote, nosí biele trenírky a košeľu, reťaz s bielou ľaliou na prívesku, dlhý tmavý plášť s kapucňou, pije koňak, je tyčinky, fajčí cigarety a znesie hru na akordeóne (Akordeón, Donovaly). Alebo je to po zuby ozbrojená žena s veľkými prsiami (Smrť v daždi). A niekedy je to dokonca boh (Boh vo dverách). V ostatných prípadoch zväčša ľudia. V tomto zmysle možno Vadasovu knihu chápať ako jeho osobnú umeleckú štúdiu smrti – prózy (až na pár zanedbateľných výnimiek, napr. láskavý vtip Lejdís) nie sú samoúčelným rozprávaním príbehov, ktorými autor manifestuje svoje naratívne zručnosti a sebe aj čitateľom dokazuje, aký/že je postmoderný, ale labyrintom poviedok otvára témy, bez ktorých by jeho kniha bola iba výberovou darčekovou bonboniérou, v ktorej voľba medzi marcipánom a nugátom je voľbou medzi adaptáciou frankensteinovského príbehu a treťotriednou detektívkou. Našťastie Vadas vie, že každá plnka je iba výplňou bonbónu, ktorý ak má stáť za to, treba dodať kvalitnú čokoládu.

Písané pre časopis Romboid

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 119 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

60%čtenáři

zhlédnuto 2827x

katalogy

štítky k článku

Inzerce
Inzerce
Inzerce