Reich-Ranicki, Marcel: Můj život

Reich-Ranicki, Marcel
Můj život

recenze beletrie zahraniční

Vlastní životopis známého německého literárního kritika Marcela Reich-Ranického.

Marcel Reich-Ranicki, Můj život. Z nemčiny prel. Marta Myšková. Větrné mlýny, Brno 2003

Marcel Reich-Ranicki je dnes vari najslávnejším literárnym kritikom v Nemecku. Niektorí ho označujú za “pápeža literatúry”, iní za “muža literárnych popráv”. Keď ako tridsiatnik začínal ešte v Poľsku s recenziami kníh, nastúpil na cestu k splneniu svojho sna: spojiť svoj život s literatúrou, byť literárnym kritikom. Podarilo sa mu to spôsobom, ktorý je aj v nemeckom literárnom živote ojedinelý. Stal sa natoľko známou osobnosťou, že v časoch svojej najväčšej slávy výrazne ovplyvňoval vkus a mienku značnej časti nemeckých čitateľov. O literatúre písal do novín, ale propagoval ju aj v rozhlase a televízii. Široký ohlas mu zabezpečila najmä televízna relácia Literárne kvarteto. Jeho celoživotné úsilie robiť veci v prospech literatúry, šíriť ju a priťahovať k nej publikum je síce hodnotené rôzne, faktom ale ostáva, že dosiahol postavenie, aké nemal azda žiadny nemecký literárny kritik pred ním. O svojom živote napísal Reich-Ranicki knihu, ktorá sa hneď po svojom vydaní v roku 1999 stala literárnou udalosťou.

Jeho Môj život je jednou časťou autobiografia židovského intelektuála s tragickou životnou skúsenosťou holokaustu. Druhým dielom ide o obraz nemeckej literatúry predovšetkým 20. storočia a literárneho života v Nemecku od konca päťdesiatych rokov. Časovo zahŕňa roky 1920 - 1999, z hľadiska literatúry spomienky na čitateľské, literárnokritické i osobné stretnutia s mnohými nemeckými spisovateľmi, počnúc napríklad Schillerom a končiac, takisto výberovo, Petrom Handkem.

Reich-Ranicki označuje sám seba za “polovičného Poliaka, polovičného Nemca a celého Žida”, čím nielen vystihuje vnútornú dramatickosť svojho života, ale zároveň skryte odkazuje na témy, o ktorých bude reč: holokaust, strach z nemeckého barbarstva, no zároveň obdiv k nemeckej kultúre, nemecká vina, povojnové komunistické Poľsko, nemecké vyrovnávanie sa s minulosťou. Autobiografia má päť častí, pričom dramatický a celistvý charakter majú najmä prvé tri kapitoly. V nich Reich-Ranicki opisuje detstvo v poľskom Wroclawku a od 1929 v Berlíne, rodinné a školské prostredie, záujmy, situáciu v Nemecku tridsiatych rokov, život vo varšavskom gete a útek z neho, koniec vojny. Táto časť jeho životopisu môže byť paralelným čítaním k iným knihám s podobnou tematikou (z najaktuálnejších prekladov možno spomenúť Denníky Victora Klemperera ako svedectvo o postavení Židov v hitlerovskom Nemecku či Pianistu od Wladyslawa Szpilmana o varšavskom gete). Štýl Reicha-Ranickeho je tu živý a presvedčivý, hoci aj jeho neustále prirovnávanie aktuálne prežívaných udalostí ku konkrétnym literárnym dielam, resp. k literárnym obrazom pôsobí občas rušivo. Akoby vlastný život bol iba overovaním a potvrdzovaním motívov a situácií známych z literatúry. V tejto súvislosti potom neprekvapí jeho “strach z toho, aby nežil len literatúrou a nebol vylúčený z ľudských vecí” - ako strach, ktorý spoločne s túžbou po plnosti patrí “k hlavným motívom” jeho života.

Aj z tohto vyjadrenia je zrejmé, že postoj Reicha-Ranickeho k životu je neobyčajne hlboko ovplyvnený literatúrou. Ak v čase vojny mala literatúra dodať vlastnej skúsenosti dôležitosť - a do istej miery monumentalizovala osobný zážitok (čo je zreteľné najmä v epizódach z varšavského geta), v povojnovom období, počas pôsobenia v zahraničnej poľskej tajnej službe, sa literatúra stáva bagatelizujúcim alibi. O nič nešlo, veď skúsenosti čerpal iba z kníh... Krátka komunistická fáza končí v šedivosti päťdesiatych rokov, v roku 1958 prichádza k zmene: Reich-Ranicki odchádza do Nemecka, kde sa vypracuje na autoritatívneho literárneho kritika s výsadným postavením. Tým sa mení aj rozprávanie – v popredí je kariéra a literárny život. Spisovatelia sú pre neho poväčšine na seba zameraní a samoľúbi ľudia, ktorí vlastne nie sú schopní posudzovať svoje diela. Na to je kritik, aby starostlivo skúmal, čo autor napísal. Reich-Ranicki však sám často vystupuje ako výrazný egocentrik s vysokým sebahodnotením. Aj keď sa v hĺbke duše cíti izolovaný a neprijatý novým prostredím, predvádza to isté, čo kritizuje u iných. Veľa napovedá jeho dodatok k poznámke o sebaláske Theodora Adorna: “Niekedy máme príliš málo pochopenia pre slabôstky veľkých mužov...” Jeho autobiografia tak vypovedá veľa o dobe, ale i o jeho vlastnej povahe, no rovnako je zaujímavým čítaním o nemeckej literatúre.

© Dana Kršáková
písané pre denník Pravda

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 144 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

64%čtenáři

zhlédnuto 3953x

Koupit knihu

štítky k článku

Inzerce