Horváth, Ivan

Horváth, Ivan

portrét beletrie zahraniční

Slovenský spisovatel Ivan Horváth ve svých prózách pohotově reagoval na impulzy moderních evropských literárních směrů...

Ivan Horváth 

Ivan Horváth sa narodil 26. júla 1904 v Senici ako tretie dieťa v rodine právnika Cyrila Horvátha. Jeho starý otec Jozef Horváth bol evanjelický farár v Martine, teta Marína Oľga Horváthová bola známa ochotnícka herečka. Po skončení evanjelickej ľudovej školy v Senici bol v rokoch 1914 - 1919 žiakom evanjelického maďarského lýcea v Bratislave. Ako pätnásťročný uverejnil v študentskom časopise Vatra - pod pseudonymom Ivan Olšovský - svoje prvé literárne práce. Po vzniku Československej republiky prešiel z maďarského lýcea na slovenské gymnázium, kde v roku 1922 zmaturoval. Potom sa stal študentom Právnickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, no po absolvovaní dvoch semestrov pokračoval od roku 1923 v právnických štúdiách v Bratislave a súbežne na Vysokej škole politických vied v Paríži, kde absolvoval diplomatickú sekciu. Zaujímal sa o moderné umenie, fotografiu, film, uskutočnil viacero ciest po Európe. Po ukončení štúdií v roku 1927 sa nakrátko stal súdnym praktikantom v Bratislave. Zo súdnej služby odišiel v roku 1928, keď nastúpil ako advokátsky koncipient najprv v kancelárii Ivana Dérera a neskôr jeho spoločníka Ivana Markoviča. V tom istom roku vstúpil do Československej sociálno-demokratickej strany. V roku 1931 mu zomrel otec, a tak sa vrátil do Senice, aby nastúpil na jeho miesto verejného notára. Po fáze verejnonotárskeho kandidáta a verejnonotárskeho námestníka ho v roku 1934 úradne vymenovali za verejného notára, ale v decembri 1938 ho z funkcie odvolali, pretože odmietol preloženie do Dobšinej a Liptovského Hrádku. Ostal v Senici a pôsobil ako advokát. V roku 1943 sa stal členom ilegálnej Slovenskej národnej rady, v ktorej zastupoval sociálnych demokratov. V roku 1945 vstúpil do Komunistickej strany Slovenska, stal sa povereníkom sociálnej starostlivosti a podpredsedom Slovenskej národnej rady. Vo voľbách v roku 1946 ho zvolili za člena Slovenskej národnej rady.

Okrem politickej práce sa venoval aj literatúre: v rokoch 1946 - 1948 bol šéfredaktorom dvojtýždenníka Kultúrny život.

V roku 1948 bol vymenovaný za československého veľvyslanca v Budapešti, ale v decembri 1950 bol zatknutý a obvinený z nepriateľskej činnosti proti československému štátu. V apríli 1954 bol odsúdený za velezradu a špionáž na dvadsaťdva rokov straty slobody. Vo väzení prežil deväť rokov - v decembri 1959 mu bol rozhodnutím prezidenta zvyšok trestu odpustený. Po prepustení krátko pracoval ako úradník v Bratislave. Zomrel 4. septembra 1960. V roku 1963 bol „stranícky a občiansky“ rehabilitovaný a vtedajšia československá vláda mu udelila Rad práce in memoriam.

Súčasťou „kultúrnej“ rehabilitácie a návratu do literatúry bolo trojzväzkové vydanie jeho Spisov v rokoch 1964 - 1966 v edícii Karola Rosenbauma a následne (v roku 1967) monografia od toho istého autora. V súčasnosti čaká na svojho vydavateľa najnovšia interpretácia Horváthovho diela od literárnej historičky Jany Kuzmíkovej.

Písané pre týždenník Domino fórum

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

zhlédnuto 2479x

Inzerce