(26. 7. 1904 – 4. 9. 1960)

Keď v roku 1923 vyšla Ivanovi Horváthovi prvá kniha Mozaika života a snov, literárna kritika na ňu nijako nezareagovala. Zbierku krátkych psychologických próz, ktorú sám autor neskôr označil iba za „školskú úlohu z gymnázia“, si však nevšimli ani čitatelia. Tak ticho a nezbadane vstúpil do slovenskej literatúry spisovateľ, ktorý je dnes považovaný za významného predstaviteľa medzivojnovej prózy.

Prehliadnutý debut neodradil Ivana Horvátha od ďalšieho písania, i keď vinu za to, čo sa stalo, dával ešte aj po rokoch vydavateľovi svojej prvotiny Danielovi Pažickému z Myjavy. Ten zanedbal svoje vydavateľské povinnosti a knihu nijako nepropagoval – jednoducho neposlal recenzné výtlačky novinám a časopisom. Všetko napravila druhá kniha Človek na ulici, ktorá vyšla v roku 1928 ako 14. zväzok Edície mladých slovenských autorov vedenej Jánom Smrekom. Nastupujúca autorská generácia, hľadajúca novú podobu modernej výpovede o človeku, sa tým posilnila o ďalšiu výraznú autorskú osobnosť.

Kniha Človek na ulici má dve časti: „vážny“ cyklus piatich noviel Bratia Jurgovci a rozsiahlu „hravú“ novelu Laco a Bratislava. Kompozične i tematicky ju určuje napätie medzi racionalitou a zmyslovosťou: proti sebe sú postavené osudovosť a voľnosť, pasivita a aktivita, sen a realita, melanchólia a irónia.

Bratia Jurgovci – to sú Ján, Tomáš, Arne a Peter, zvláštni a podivní ľudia zmietaní neurčitým nepokojom a túžbou po naplnení tak či tak nezmyselného života. Predstavujú typ tzv. zbytočných ľudí, hlboko prežívajúcich svoju osamelosť, izolovanosť a bezradnosť. Aj preto sú ich snové príbehy plné ponurosti a nešťastia. Cyklus uzatvára novela Človek na ulici, v ktorej sa ozrejmuje symbolický názov knihy - mikrokresba človeka pozorujúceho svet a seba - a zároveň ukazuje, že hlavnou postavou Bratov Jurgovcov je maliar Tomáš Jurga, postava silne autentická.

Autobiografické črty má aj novela Laco a Bratislava s podtitulom Najjednoduchší príbeh. Je to výrazne pocitová, zmyslovo spontánna a optimistická próza, plná irónie, paradoxov a absurdností, napísaná hravým a básnickým jazykom. Starosti s láskou vysokoškoláka Laca sa v nej prelínajú s obrazom Bratislavy dvadsiatych rokov 20. storočia (práve pre túto tému ju kritik František Votruba označil za „študentský románik“). Uvoľnený rozmarný a hravý tón sa dotkol aj odkazov na realitu mesta, spisovateľov, mladú slovenskú literatúru. Do textu sa tak dostali Laco Novomeský, Borin, Kukučín, Smrek...

Každá zo štrnástich kapitoliek novely Laco a Bratislava je uvedená citátom, literárnym (v rozpätí od biblie cez Vajanského po Lautréamonta, Wilda, Schopenhauera a iných) alebo mystifikačným (Laco; Ja, ako impresário; Ja, ako filozof). Kým mystifikačné mottá upozorňujú na hravosť prózy, literárne svedčia o literárnych záujmoch a tiež o čitateľskej rozhľadenosti Ivana Horvátha. Mottá spolu s literárnymi odkazmi priamo v texte takmer volajú po pomenovaní Horváthových literárnych vzorov - už dobová kritika pri ňom konštatovala vplyv francúzskych a severských autorov, najmä Knuta Hamsuna, no jedným dychom mu priznávala jedinečnosť a originalitu. Alexander Matuška dokonca označil Ivana Horvátha za hamsunovca - a to nielen preto, že jeho Laco číta Hamsunov román Viktória. Hamsunovec totiž znamená novoromantik, v Matuškovom vyjadrení navyše novoromantik hľadajúci paralelu medzi spoločenským, fyziologickým a prírodno-kozmickým bytím. S priradením k novoromantizmu sa potom otvára problematika Horváthovho smerového zaradenia.

Ivan Horváth vo svojich novelách pohotovo reagoval na inšpirácie a impulzy moderných európskych literárnych smerov, a to v širokom kontexte moderného umenia dvadsiatych a neskôr tridsiatych rokov 20. storočia. Identifikovateľné sú u neho spojivá s impresionizmom, dadaizmom, expresionizmom, poetizmom, lyrickou prózou. Tieto prvky sa však striedajú a prelínajú bez toho, aby sa jeden smer stal dominantným a určujúcim pre celé jeho dielo. Ivan Horváth totiž nebol jednostranný, ale experimentujúci, čo sám aj otvorene priznával. V rozhovore pre Slovenský denník v júli 1928 odpovedal na otázku, ako sa pozerá na svoju doterajšiu tvorbu, týmito slovami: „Nijako. Všetko, čo som doteraz napísal, boli len experimenty. Len som experimentoval a experimentujem. A čerta treba teraz experimentovať – k vážnym plánom budem mať času, keď sa nebudem môcť pre reumatizmus zo stoličky hnúť.“

A experimentoval aj neskôr. Po bibliofílii Strieborný prach, podľa Jána Števčeka „krikľavo expresionistickej“ próze z roku 1929 s témou oidipovského komplexu a incestu, sa jeho talent prejavil v novelách súboru Vízum do Európy z roku 1930. Táto jeho dobovou kritikou najviac oceňovaná kniha obsahuje päť noviel so zosilnenou príbehovou líniou, cielene orientovaných na cudzokrajné prostredie. Veľké európske mestá sa v Horváthovom rozprávaní stávajú kulisou pre sociálne ladené príbehy o strate ilúzií, spoločenských kontrastoch, o hľadaní lásky. Atmosféra exotických miest je potom len pozadím pre výpoveď o ľuďoch - pretože „človek poznáva mesto prostredníctvom ľudí“.

V tridsiatych rokov Horváth pokračoval v písaní noviel a hoci podľa vyjadrenia z roku 1932 mal rozpracované dva romány, nevydal ani jeden. Knižne sa znova ohlásil až v roku 1944, keď publikoval cyklus troch psychologických noviel Tak sa to malo stať. V nich sa odklonil od svojich typických poetizačných postupov a zdôraznil racionalitu a tragické konflikty.

Štyridsiate roky uzatvárajú jeho aktívne spisovateľské obdobie. V roku 1947 vydal esej Návrat do Paríža, ktorú však napísal už o desaťročie skôr - po svojej ceste z roku 1937 do francúzskej metropoly, ktorú miloval už od svojich študentských čias. Toto osobné vyznanie, túto poctu Francúzsku, francúzskej kultúre, „svetu francúzskeho ducha“, možno chápať ako časť jeho duchovnej autobiografie. I tu sa ohlasuje jeho „človek na ulici“. Francúzi sú pre neho „najľudskejší národ medzi národmi“ a Paríž studnicou námetov pre spisovateľa: „... tu netreba hľadať látku na rozjímanie, hrnie sa sama na človeka, prekvapuje ho všade. Ulica je látkou na skúmanie, jej budovy, celé okolie, život tu prúdi navidomoči, len ho uchopiť, strhuje so sebou všetko. Tam vidieť radosť, tam žiaľ, tam lásku a tam dejiny. Všetko tu nachádza svoj zjavný, bezprostredný a čarovný výraz.“

O rok neskôr, v roku 1948, vyšla jeho posledná kniha, spomienkovo ladená próza o živote bratislavskej umeleckej bohémy medzivojnového obdobia Život s Laurou. Rovnako ako predchádzajúcu esej ju napísal už skôr, no kniha v čase svojho vydania zapadla. Možno aj preto, že vtedy boli na programe dňa už úplne iné témy. Pri presadzovaní poetiky socialistického realizmu sa Horváthovo metaforické a symbolické rozprávanie plné kryptonymov a inotajov, satiricko-parodicky reflektujúce umeleckú tvorivosť v spojení so ženami, nutne muselo javiť ako anachronické.

Ivan Horváth sa vždy zameriaval na podanie jedinečného a výnimočného. Jemne a kultivovane zachytával vnútorný psychický život človeka, jeho problémy s láskou, ale zároveň citový a myšlienkový svet vlastnej generácie, jej túžbu po poznávaní sveta. Jeho próza je výrazne básnická, ale aj ironická - je plná účasti, no tiež odstupu. Ironický lyrizmus sa v nej mieša s melanchóliou sna a sociálnymi aspektami reálneho sveta. Vďaka týmto znakom jeho mestská próza znamenala novú podobu modernistického smerovania slovenskej medzivojnovej literatúry.