Benjamín Tinák (1930) je autor dosť plodný a usilovný - na jeho autorskom konte sú tak básnické zbierky, ako aj romány, poviedky, novely, črty či eseje. Ďalším prírastkom do spisovateľovej pomerne bohatej bibliografie, s prvou položkou z roku 1962, je román z roku 2003 Bláznove radosti a žiale. Táto Tinákova próza však nepredstavuje umelecky nič mimoriadne ani prínosné.

Tinák siahol po epicky príťažlivej a v literatúre dosť častej téme psychiatrickej liečebne, ibaže jeho spracovanie je kŕčovité, nudné, a hlavne umelé a nepresvedčivé. Umelosť pramení v nedostatočnej epickej prepracovanosti: Tinákovmu textu chýba nosná dejová konštrukcia - tá, ktorá v knihe je, je iba zlepencom scénok a epizód, ktoré pravdepodobne mali zaujať svojou „originálnosťou“, no v skutočnosti prekvapujú svojou celkovou trápnosťou. Hlavnou dejovou dilemou prvej časti napríklad je, či ústredná postava a rozprávač celej prózy, tridsiatnik Ján Oteliak, svojho druhu človek z okraja a spoločenský vydedenec, kopne alebo nekopne primára psychiatrickej liečebne do rozkroku, ako ho o to - v rámci akejsi pomsty po rokoch - požiadala nanajvýš svojrázna dáma jeho srdca... V duchu autorovej tézy „čitateľ má rád aj drsné zápletky, ale očakáva ich skoré a najmä spravodlivé rozuzlenie“, sa Tinákov Oteliak osvedčí ako charakter a morálny víťaz oháňajúci sa pojmami ako česť a svedomie: primára nekopne, naopak, uvedomí si, že bol len hračkou v rukách skazenej ženy, nerozumným otrokom, ktorý sa dal opantať. Zato v druhej časti spozná, čo to je, keď do blázinca naozaj patrí niekto blízky. Pomätenosť, bláznovská hravosť, starecká demencia - také sú potom Tinákove oporné body a svojské gradačné stupne. Aj keď o nejakej dejovej gradácii sa tu dá len ťažko hovoriť.

Zápletka „kopne alebo nekopne“ má síce k drsnosti na hony ďaleko, „spravodlivosť“ sa však predsa len - a navyše celkom rýchlo - k slovu dostane: veď ako možno kopnúť niekoho, kto vám pred rokmi zachránil život... Erotické blúznenie nahrádza skuvíňanie ohrdnutého milenca, bizarnosti sú konfrontované s realitou sveta mimo liečebne, tajomstvá sa odhaľujú. Tinák moralizuje, sem-tam poučuje, a aj keď sa všemožne snaží o ozvláštnenie, pôsobí banálne. Končí niekde úplne inde, ako začal. Podivné príbehy čudných ľudí prekrýva úvahami o starobe. Z prvotnej hry na blázna nakoniec ostali len osobné tragédie nešťastných ľudí.

Tinák sa opiera o skutočnosť, no zároveň stavia na istej exkluzívnosti či senzačnosti. Zjavne sa snaží o využitie publicisticky aktuálnych či z pohľadu populárnej literatúry atraktívnych tém a motívov (ako napr. nepoctivé podnikanie, úsilie o zničenie konkurencie, rádová sestra v erotickom salóne, ateizmus kontra viera a i.), no robí tak bez väčšieho efektu. Za zdanlivou atraktívnosťou sa skrýva triviálnosť - okrajovým príkladom tu môžu byť „dešifrované“ nezvyčajné mená ženských postáv: milovaná Veva je vlastne Genovéva, pomätená Ména zas Filoména. Tinák chce byť aktuálny, ale aj nadčasový, no v konečnom dôsledku je príliš schematický a knižný.

Dve časti knihy pôsobia neproporčne, a to nielen vzhľadom na pomer knižných strán. Kniha vyznieva kompozične nezvládnuto a zmätene. Centrálny príbeh je nekompaktný a zbytočne prešpekulovaný. Kým prvá časť je kombináciou retrospektívneho rozprávania o Oteliakovom detstve, mladosti a dospelosti a obrazov zo života pacientov psychiatrie, druhá časť prózy by sa dala pomocne nazvať ako záznam Oteliakovho „návratu do života“ a jeho precitnutia. Tinák nie je sústredeným rozprávačom, preskakuje a odbieha, opakuje, mentoruje. Jeho Bláznove radosti a žiale sú radom epizód, ktoré nemajú silu držať pohromade. „Sila myšlienok“ sa v nich nejako stratila.

písané pre časopis RAK