Nové dejiny Slovenska v 20. storočí
Kováč, Dušan: Na začiatku storočia 1901-1914

Nové dejiny Slovenska v 20. storočí

Kniha Na začiatku storočia 1901 - 1914 je prvým zväzkom plánovanej sedemzväzkovej syntézy slovenských dejín 20. storočia, ktorú pripravuje Historický ústav SAV.

Kniha Na začiatku storočia 1901 - 1914 je prvým zväzkom plánovanej sedemzväzkovej syntézy slovenských dejín 20. storočia, ktorú pripravuje Historický ústav SAV. Celý projekt má byť fundovaným odborným dielom, ktoré sa vyrovná s problematikou 20. storočia ako už s uzavretou dejinnou kapitolou, pričom nový výklad má priniesť nové zhodnotenie procesov, ktoré prebiehali v danom období. Potreba nových syntéz, ktorá vyvstala po roku 1989, sa tu neprejavila len v odstraňovaní či naprávaní starších ideologických deformácií, ale najmä v rozšírení výskumného záberu - od kľúčových udalostí smerom k spoločnosti, ktorá na Slovensku žila.

O spoločnosti, ktorá tu žila
Tieto zámery sú čitateľné aj v prvej časti, ktorá sleduje roky 1901 - 1914, s celkom logickými presahmi na časovej osi podľa potreby výkladu. Autorský kolektív v zložení Dušan Kováč (vedúci kolektívu), Roman Holec, Elena Jakešová, Elena Mannová a Milan Podrimavský podáva súhrn politických, sociálnych, hospodárskych a kultúrnych dejín Slovenska v rozmedzí krátkych štrnástich rokov, s dôrazom na procesy a pohyby, ktoré danú dobu formovali a charakterizovali. Určujúcim je kontextové videnie problematiky Slovenska v širších európskych, rakúsko-uhorských a uhorských súvislostiach, moment modernizácie, modernizačné posuny a trendy, zdôrazňovanie multietnicity (spolužitie viacerých etník a viacerých kultúrnych systémov v priestore Slovenska), narúšanie klišé o zaostalom regióne a existenčne ohrozenom národe.

Publikácia poskytuje systematický výklad problematiky, čo naznačuje už členenie jednotlivých kapitol: Rakúsko-Uhorsko a slovenská otázka v medzinárodných vzťahoch, Spoločnosť; Hospodárstvo; Kríza liberálneho režimu 1901 - 1904; Vyvrcholenie politickej krízy. Koaličná vláda 1905 - 1910; Pred prvou svetovou vojnou; Ideové smery. Kultúrny a spoločenský život.

Slovensko na začiatku storočia
Na začiatku 20. storočia sa Uhorsko vývinovo oneskorovalo za západnou časťou monarchie, aj keď sa jej od politického vyrovnania v roku 1867 snažilo vyrovnať hospodársky i civilizačne. V podobnej pozícii ako Uhorsko voči Rakúsku bolo Slovensko vo vzťahu k Uhorsku: v rámci Uhorska patrilo k periférnym regiónom, ktoré na modernizačné podnety reagovali neskôr a pomalšie. Modernizačné deficity Slovenska, resp. 16 - 18 hornouhorských žúp, kde Slováci žili v kompaktnom národnom celku, boli dosť rozsiahle. Spomalená modernizácia súvisela s rôznymi činiteľmi: v politike s pasivitou a nediferencovanosťou, v hospodárstve so selektívnou industrializáciou uhorskej časti monarchie a s dominantným agrárnym charakterom Slovenska, v sociálnej štruktúre s disharmonickou koexistenciou „starých“ postfeudálnych tried a novovznikajúcich vrstiev, kde modernita ešte nedokázala vytlačiť tradicionalitu, iba sa k nej pridala ako nový prvok. Ďalšími aspektmi boli nerozvinutá urbanizácia, tradicionalizmus a konzervativizmus slovenského prostredia, konfesionalita a hlboko zakorenená religiozita. Napriek tomu na začiatku 20. storočia takmer dvojmiliónová slovenská spoločnosť prežívala zmeny spojené s modernizačnými procesmi. V politickom živote to napríklad znamenalo aktivizáciu a diferenciáciu v slovenskom politickom hnutí, vyplývajúcu z reálnej plurality spoločenských záujmov, v ekonomike rozvoj priemyslu, peňažníctva, etablovanie sa slovenskej kapitálovej a podnikateľskej vrstvy, v sociálnej štruktúre požiadavky profesionalizácie, nárastu odbornosti, kvalifikovanosti a vzdelanosti.

Slovenská spoločnosť
Ako však podotýka Elena Jakešová v kapitole o spoločnosti, „predstavovať si slovenskú spoločnosť v tomto období iba ako neustále napredujúce spoločenstvo by nezodpovedalo historickej realite. Jej vývin síce nepretržite postupoval, v niektorých ohľadoch sa však spomalil.“ (s. 44). Takýmto spomaľujúcim činiteľom bol proces odnárodňovania, ktorý súvisel s intenzívnou prirodzenou asimiláciou reagujúcou na zmenené ekonomické podmienky a násilnou maďarizáciou, ktorá bola štátnym programom smerujúcim k presadeniu nacionálne jednotného maďarského štátu. Napriek známkam regresívneho vývoja však podľa Eleny Jakešovej neobstojí názor, že Slováci stáli na prahu 20. storočia na pokraji existenčného zániku. V desaťročiach pred prvou svetovou vojnou došlo síce k spomaleniu prirodzeného rastu slovenského etnika, no nepriaznivý obraz o dramatickom ustrnutí sa viac spájal so štatistickou maďarizáciou: súpis obyvateľstva z roku 1910 bol nepresný a zmanipulovaný, počet Slovákov sa podľa neho znížil nielen v rámci celého Uhorska, ale i na slovenskom území. Skutočnosťou však ostáva, že fenomén národnostného útlaku zasiahol všetky sféry spoločenského života. Systematické odnárodňovanie a pomaďarčovanie, ktoré bolo uhorským špecifikom spoločenskej modernizácie a transformácie, spôsobilo, že slovenská spoločnosť nebola kompletná, nakoľko bola oberaná o inteligenciu a stredné vrstvy: prihlásenie sa k slovenskému národu bolo prekážkou v napredovaní po spoločenskom rebríčku. Tento moment - úbytok horných a stredných vrstiev - však podnietil nacionalizmus nemaďarských národov a v tom zmysle aktivizoval aj slovenské národnoemancipačné hnutie.

Mesto ako modernizačný prvok
Ďalším výrazným modernizačným momentom bola urbanizácia, s ktorou súvisela celková modernizácia spoločnosti - oba procesy sa však na začiatku 20. storočia v podmienkach Slovenska plne nerozvinuli. Priestorom urbanizácie v slovenských podmienkach bolo malé mesto, veľkomesto úplne absentovalo. Keďže Slováci nežili iba v hornouhorských župách, ale aj v iných častiach Uhorska, v rakúskej časti monarchie a z dôvodu vysťahovalectva (ktoré sa považuje za jeden z príznakov modernizácie, ako zvýšená mobilita ľudí v priestore) tiež v zámorí, najväčšími slovenskými mestami boli v tom čase Budapešť a Békešská Čaba. Silné slovenské komunity boli aj vo Viedni a v USA. Priamo na Slovensku boli najvýznamnejšími mestskými strediskami Bratislava a Košice, tie však nemali slovenský charakter a navyše ich excentrická poloha voči slovenskému etnickému územiu podporovala diferencovaný vývin západnej a východnej časti Slovenska. Dôsledkom takejto situácie bolo, že neexistencia veľkého mestského národného centra oslabovala národnoemancipačnú aktivitu Slovákov. Jeho úlohu potom nahrádzali menšie mestá a mestečká s prevahou Slovákov ako Turčiansky Svätý Martin, Skalica, Zvolen a Revúca. Politický a ekonomický vzostup Slovákov mohol v predvojnovom období symbolizovať Ružomberok.

Konzervatívne slovenské prostredie
Zmeny však boli často konfrontované s nedvižnosťou slovenského prostredia, ktoré charakterizoval zakorenený konzervativizmus. Ten do značnej miery súvisel s konfesionalitou: ako píše Elena Jakešová, „obraz o slovenskom národe na začiatku 20. storočia si nemožno začať vytvárať bez prvoradého prihliadnutia ku konfesionalite“ (s. 61). Hlboko zakorenená religiozita spájala slovenskú spoločnosť, no zároveň ju aj rozdeľovala, nakoľko spôsobovala separáciu podľa jednotlivých konfesií. Práve vďaka konfesionalite narážali moderné myšlienkové prúdy na odpor a prípadní voľnomyšlienkári, liberáli a ateisti boli ostro kritizovaní, a to nielen samotnými cirkvami, ale tiež predstaviteľmi národného hnutia, ktorí v oslabovaní religiozity videli nebezpečenstvo „národného odpadlíctva“.

Ako sa tieto momenty prejavovali v politickom živote krajiny a aká bola vtedajšia politická situácia, to vo svojich kapitolách sledujú Dušan Kováč a Milan Podrimavský. Roman Holec zas ponúka veľmi živý a zaujímavý pohľad na ekonomickú a hospodársku sféru.

O vede aj životnom štýle
Elena Mannová vo svojich častiach kapitoly Ideové smery. Kultúrny a spoločenský životpodnetne využila výsledky svojho inšpiratívneho a originálneho výskumu tak problematiky kolektívnych identít, ako aj spolkovej činnosti na Slovensku. Jej kapitola sa vyznačuje snahou o postihnutie celej šírky kultúrneho života na Slovensku v daných rokoch, čo v konečnom dôsledku celkom prirodzene narúša klišé o kultúrne zaostalom regióne (trebárs na príklade štatistiky hornouhorských knižníc na s. 248). Namiesto kultúrnej zaostalosti je reč o obmedzených podmienkach pre rozvoj. Elena Mannová zvýrazňuje aspekt multietnicity a multikulturálnosti, všíma si problematiku životného štýlu medzi tradíciou a modernitou, upozorňuje na spolužitie viacerých etník a viacerých kultúrnych systémov v priestore Slovenska. Hoci literatúre sa v jej prehľade ušlo len veľmi málo miesta, jej charakteristika kultúrnych pohybov na začiatku 20. storočia je výstižná.

Syntéza doterajšieho výskumu
Prvý zväzok projektu Slovensko v 20. storočí je, podľa slov vedúceho autorského kolektívu Dušana Kováča, syntézou všetkého podstatného, čo priniesol doterajší výskum, aj s tým, že niektoré otázky ešte zostávajú otvorené a vyžadujú ďalšie skúmanie. Napriek prirodzenej otvorenosti syntézy je kniha významným a hodnotným dielom, ktoré prináša kvalitný a presvedčivý výklad slovenských dejín v rokoch 1901 - 1914. V mnohých ohľadoch je to výklad nový a prehodnocujúci a v tom je jeho výrazný klad. V niektorých častiach môže mať síce čitateľ dojem prepisovania a rozpisovania štatistík a vysvetľovania štatistických údajov a občas sa niektoré veci opakujú (keď jednotliví autori zasadzujú svoju problematiku do širšieho kontextu), prínos ani kvalitu textu to však neznižuje. Vítanou pomôckou pre prípadného záujemcu je aj záverečná výberová bibliografia. Súčasťou publikácie je tiež obrazová príloha (pri výbere obrazového materiálu spolupracovala Elena Kurincová), ktorá zmenu pohľadu historikov ilustruje neopozeranými reprodukciami. Kniha Na začiatku storočia 1901 - 1914 je dobrým začiatkom nových súhrnných dejín 20. storočia.

Recenze

Spisovatel:

Kniha:

Na začiatku storočia 1901 - 1914. Slovensko v 20. storočí. Prvý zväzok, vedúci autorského kolektívu Dušan Kováč, Veda, Bratislava, 2004, 291 s.

Zařazení článku:

beletrie zahraniční

Jazyk:

Země:

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse