Rakús, Stanislav: Nenapísaný román 1

Rakús, Stanislav
Nenapísaný román 1

recenze beletrie zahraniční

Po jedenástich rokoch od Temporálnych poznámok vydáva Stanislav Rakús Nenapísaný román. Jeho cesta od jednej knihy k druhej nie je pritom cestou od jedného žánru k druhému...

Paródia na tri spôsoby
Stanislav Rakús
: Nenapísaný román. Levice : Koloman Kertész Bagala L. C. A., 2004. 158 s.

Po jedenástich rokoch od Temporálnych poznámok vydáva Stanislav Rakús Nenapísaný román. Jeho cesta od jednej knihy k druhej nie je pritom cestou od jedného žánru k druhému (ako by sa zdalo z názvov), ale sústredeným rozvíjaním jedného modelu epickej prózy.

Ide o model, kde je celistvý príbeh nahradený radom samostatných, rôznorodých a vzájomne nesúvisiacich epizód, ktoré len zľahka - v rámci kompozičného oblúka - spája pozícia hlavnej postavy, jej životná situácia. Cez množstvo jednotlivostí sa však Rakús prednostne vzťahuje k trom základným témam: obdobie normalizácie, literatúra a literárna teória.

Mystifikačná hra
Nenapísaný román je dômyselnou mystifikačnou hrou, naplno využívajúcou moment ironickej dištancie. Je to svojím spôsobom veselá a uvoľnená próza, v ktorej ale celkom seriózne pôsobí niekoľko textových rovín: rovina ”epizód, figúriek a postáv”, rovina teórie písania, rovina personálneho rozprávača. Stred rozprávania sa pritom neustále mení a prelieva – okolo inak dosť statického a komótneho Adama Zachariáša, postavy spisovateľa, ktorý v rámci Rakúsovej literárnej fikcie ukazuje čitateľovi, na akých základoch a akým spôsobom vznikne jeho Nenapísaný román.

Zachariáš však nie je alter ego Rakúsa, hoci v rámci Rakúsovej mystifikácie je v texte viacero znakov, ktoré robia tento predpoklad dôveryhodným a presvedčivým. Rakús je príznačne dvojznačný aj vo vzťahu k tejto svojej literárnej postave: je napoly vážnym a napoly ironizujúcim. Adam Zachariáš je spisovateľom a literárnym teoretikom s praxou pedagóga na vysokej škole, ktorý ale musel z fakulty odísť, lebo pre svoje postoje sa stal nepohodlným. Nakrátko sa stáva dramaturgom v divadle, no ani tam dlho neostane. Keďže dej prózy sa odohráva niekedy v sedemdesiatych rokoch, Rakúsov Nenapísaný román je z tejto časti svedectvom o deformáciách vtedajšej doby - na príklade banálnych, absurdných, ale predovšetkým groteskných situácii zo všedného života obyčajných ľudí. Z iného pohľadu sa ukazuje ako spojenie literárnej teórie s prozaickou praxou: teória je tu, v rámci akejsi ”fingovanej pracovnej lektúry”, uvedená do svojho autonómneho literárneho života.

Nenapísaný román a Temporálne poznámky
Rakús do svojej hry okrajovo vťahuje aj Dušana Sakmára, protagonistu svojej predchádzajúcej prózy Temporálne poznámky z roku 1993, hoci spojitosť oboch kníh je zjavná i bez tohto odkazu. Obidvaja, Sakmár i Zachariáš, majú záľubu v písaní: robia si poznámky o ľuďoch, s ktorými sa stretávajú, resp. kedysi stretli. Kým Sakmár sa obával, že zverejnenie zápiskov ho môže existenčne ohroziť, Zachariáš sa chce so svojimi záznamami podeliť - chce preniesť svoje pozorovania a spracované epizódy ”z mŕtvych poznámkových zošitov do živého priestoru prózy”. Hľadá však nový spôsob, ako daný materiál uchopiť - a to ”inak než v klasickej príbehovej próze”. Rozvíja teóriu o ”fenoméne nenapísanosti ako istom type nezavŕšenia textu” a túto svoju inovatívnu metódu napokon i uplatní: v rámci racionálne vedeného kompozičného oblúka prózy dospeje k rozhodnutiu, čo urobí s nazbieraným materiálom. Uznávajúc slobodu tvorby sa rozhodne prekonať normovanosť epického textu a zvolí si novú, originálnu formu. Využije ”materiálovú a stavebnú selekciu”, čím sa do zamýšľanej knihy dostanú ”iba širšie spracované záznamy a rozprávania, nadobúdajúce v jeho predstavách čoraz zjavnejší charakter akýchsi kapitol”.

Román o románe
Zachariáš popisuje zrod vlastného diela - od inšpirácie po koncepciu, a Rakús nám podáva záznam tohto procesu. V jeho Nenapísanom románe je sedem bezmenných kapitol, ktoré by sa pokojne mohli volať tak isto, ako tie Zachariášove: ”Branný deň. Divadelný čas. Herci a učitelia. Hľadanie autora. O génioch. Šepkárka. Nenapísaný román.” Okrem tejto mystifikácie sú tam i iné literárne intertextuálne hry – úryvok z románu, z diplomovej práce, interpretácia vymyslenej teórie atď.

Rakús distingvovane využíva svoju teoretickú erudíciu - rozvážne teoretizuje a súčasne vymýšľa a zdržanlivo, no evidentne sa zabáva. Nehľadá a ani nerobí kompromisy medzi svojou kompetenciou svojbytného prozaika a kompetenciou literárneho teoretika. Jednoducho, obidve oblasti celkom nenásilne spája a navyše dopĺňa láskavou iróniou. Jeho próza je ukážkou hravosti a vtipu a súčasne svedectvom, že Rakús napriek jedenásťročnému prozaickému odmlčaniu pokojne pokračoval tam, kde pred rokmi prestal.

písané pre mesačník Kultúra a spoločnosť

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 134 čtenářů.

Diskuse

Vložil: Dana Kršáková, 29.10.2004 13:05
Rakús, Stanislav: Nenapísaný román 1
Ospravedlňujem sa, mesačník sa naozaj volá Knihy a spoločnosť.
Vložil: Uuru, 28.10.2004 09:14
Rakús, Stanislav: Nenapísaný román 1
Myslím, že je v poslednej vete omyl, taký časopis neexistuje. Možno má byť správne "mesačník Knihy & spoločnosť" S recenziou suhlasím, tiež sa mi kniha veľmi páčila.
Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

60%čtenáři

zhlédnuto 3808x

štítky k článku

Inzerce