V roku 2001 sa v Skopje, v Macedónskej akadémii vied a umení (MANU), objavila nová zbierka poviedok v tom čase už zosnulého Slavka Janevskeho, jedného z najvýraznejších postáv súčasnej macedónskej literárnej scény. Vydania vlastného diela, na ktorom do posledných chvíľ svojho života úpenlivo pracoval, sa žiaľ už nedočkal. Avšak, v súlade s jeho poslednou literárne nastúpenou avantgardnou líniou a futuristickými víziami a ideálmi, si týmto dielom evidentne chladnokrvne a zámerne postavil symbolický pomník.

Je treba povedať, že zbierka poviedok I petto godišno vreme (Aj piate ročné obdobie), je v podstate „len“ akýmsi pokračovaním novej spisovateľovej tvorivej línie, nastúpenej v roku 1993, kedy sa na trhu objavila jeho podobne ladená poviedková kompilácia Zad tajnata vrata (Za tajnými dverami). Každá z poviedok nesie svoj vlastný príbeh, dej, ktorý sa vtesná do 50-tich riadkov a pritom tým neutrpí. Každá poviedka má čo povedať, vynikajúco prepracovaná dejová línia dokáže hneď príbeh plne rozohrať, pričom pri prvom čitateľovom nadýchnutí dôjde zaraz aj k rozuzleniu a vyvrcholeniu príbehu. Značne avantgardne vyfabrikované nenásytné poviedky občas vnuknú čitateľovi myšlienku, či náhodou nejde o nejaké malé, dobre premyslené literárne cvičenie. Ako keď hudobný skladateľ neúnavne komponuje svoju skladbu, rovnako tak aj Janevski sa dokáže vytrvalo pohrávať s jednotlivými literárnymi tónmi, až nakoniec nájde tú správnu dejovú melódiu.

Autor sa s čitateľom sarkasticky zahráva, keď pred všetky poviedky, úplne na začiatok knihy, umiestní zaujímavý, avšak o to viac cynický, futuristický náčrt nášho bytia: jeho záhadné (akože objasňujúce) schematické delenie sveta nášho, sveta nadpozemského, s úpenlivým pohľadom na jedinečné a svojbytné štyri ročné obdobia, charakterizované „božími znameniami“ (vánkom, víchricou, opadávaním lístia), ponúka pohľad na to, kde asi stojí či sa nachádza v našom galaktickom objatí- pomyselné piate ročné obdobie. Nie je náhoda, že autorove myšlienky, a tým aj tvorba v tomto diele sa uberajú týmto mimozmyslovým smerom: Janevski, na sklonku života, vo vysokom veku, predsa len zodpovedne očakávajúc svoj posledný deň na tejto planéte, ponúka vo svojich náčrtkoch pozíciu piateho ročného obdobia: niekde tam, na autostráde, po ktorej sa ide z nášho sveta na svet onen- druhý, nadpozemský. Tam niekde, až za posmrtným svetom, možno nájsť piate ročné obdobie. Tam niekde nás vo svojom úvode, ako vysvetlenie k autorovým kresbám a náčrtom, posiela i Itar Pejo (Múdry Peter), autorova predĺžená ruka a hlasná trúba - výrazový prostriedok, vystupujúci aj v niektorých poviedkach danej knihy. Že čitateľ nevie, kto Múdry Peter je? To je už v tomto prípade horšie, Janevski predpokladá, že čitateľ je už skúsený, poučený z jeho predchádzajúcich diel.

Múdry Peter, postava symbolická, avšak na macedónskom území dostatočne známa, je populárny glosátor, huncút, postava priam „biblická“. Je to hrdina, sudca, Boh, liečiteľ, záchranca i pomstiteľ v jednom. Múdry Peter, alias Itar Pejo (niekedy v dochovaných dobových prameňoch tiež nazývaný Itroman Petar) je ilúzia- postava vymyslená, apokryfná. Jej korene možno hľadať v obdobiach, keď sa hľadala alternatíva pre existujúce náboženstvo a vymýšľali sa rôzne variácie na evanjeliá. Tak presne vznikol aj Múdry Peter, stojaci ako piata alternatíva k už existujúcim štyrom evanjelistom (Matúš, Marek, Lukáš, Ján). Presne tak, ako sa zrodil Múdry peter, zrodila sa aj autorova myšlienka na piate ročné obdobie stojace ako akási okultná, magická, mystická alternatíva k už existujúcim obdobiam štyrom. Postava Múdreho Petra, pochádzajúca a prenášajúca sa ústnou ľudovou slovesnosťou, naberala vo svojom období stále silnejšiu polohu, pre ľud a pre jeho, vtipy, anekdoty, satiry, grotesky a alegórie sa táto postava stala priam kultovou. Múdry Peter bol glosátor doby, avšak nielen že dobu hodnotil, ale sa snažil aj byť ľudu nápomocný, dával príučky, zachraňoval. Vznikali tak neuveriteľné príbehy o Múdrom Petrovi, pričom postava mala svoj nezameniteľný, osobitý, huncútsky charakter. Pri porovnávaní s obdobím, kedy sa do popredia dostávala otázka všeľudového boja proti osmanskej hegemónii, bolo možné situovať postavu Itara Peja do ostrého protikladu k inej, orientálnej postave, osobe s menom Nasredin Odja, v macedónskej ľudovej slovesnosti dotvárajúcom kolorit nostalgického, avšak pomerne poučného boja dvoch svetov: domáceho, slovanského a cudzieho, osmanského.

Múdry Peter však od tých dávnych čias sa predsa len dostal vo svojom vývoji ďalej, než by sa dalo očakávať. Z kedysi humorom sršiaceho, vtipného a prefíkaného Petra sa v najnovšom Janevskeho výbere stal Peter vážny, rozumný, pravdepodobne už ako osobnosť vyzretý- jednoducho dospelý. V realistických príbehoch, v ktorých dostáva svoj priestor, už uvažuje rozumne, zamýšľa sa nad svojim postavením, nehľadá huncútstva, potrebuje precítiť krutú realitu. Presne tak, ako aj iné postavy v ďalších príbehoch. Ostré poviedky, v okamihu sekundy vynášajúce čitateľa niekam do nadpozemskyćh výšin, ho vzápätí katapultujú tvrdo nazad, do krutej, ale zato tvorivej a hĺbavej reality.

Slavko Janevski, inak spisovateľ, pri písaní tohto diela je evidentne inšpirovaný svojou tvorbou v iných umeleckých sférach - z pozície maliara. Svojho času namaľoval a vystavoval svetu na obdiv obraz s názvom Piate obdobie (Petto vreme). Uvedená tematika (mýtopoetika) ho evidentne vzala za srdce a stala sa jeho víziou sveta, jeho posledným útočiskom, sférou, ktorá ho posunie z nášho sveta na onen svet, ale za podmienky zachovania si svojej identity a dôstojnosti. Svojimi príbehmi reprezentuje svoj svet. Svet človeka, chodiaceho po zemi, preciťujúceho realitu tým najprirodzenejšim, zato však kruto chladným spôsobom. Piate ročné obdobie je tak pre spisovateľa- futuristu, s avantgardným nazeraním na podstatu bytia a mimozmyslového prežívania, monumentom, pomníkom, ktorý si so sebou berie z tohto sveta. Berie, ale zároveň zanecháva ako memento doby a odkaz svojej vízie sveta a celej hviezdnej a planetärnej sústavy. Piate ročné obdobie je teda tiež čírym zrkadlom, do ktorého sa musí čitateľ, ako zástupca ľudskej kolónie, chtiac nechtiac pozrieť, aby uvidel posolstvo a dimenziu svojej doby a prapodstaty celého bytia.