Horváth, Tomáš: Antikvariát

Horváth, Tomáš
Antikvariát

recenze beletrie zahraniční

Ak nesie prozaická kniha názov Antikvariát, je to dosť výrazná indícia na to, aby sme predpokladali, že sa v tej knihe bude rozprávať o ďalších knihách. A ak je autorom tej knihy Tomáš Horváth, predpoklad sa mení takmer na istotu.

Nehrám
Tomáš Horváth: Antikvariát. Levice : L.C.A., Koloman Kertész Bagala, 2004

Ak nesie prozaická kniha názov Antikvariát, je to dosť výrazná indícia na to, aby sme predpokladali, že sa v tej knihe bude rozprávať o ďalších knihách. A ak je autorom tej knihy Tomáš Horváth, predpoklad sa mení takmer na istotu. A veru je to tak: Horváth aj vo svojej ďalšej knihe tematizuje svoje čítanie.

Intertextualita ako základ
Tentoraz ide o zbierku ôsmych kratších próz (dajme tomu, siedmych poviedok a jednej novely), ktoré spája ich palimpsestovo-persiflážny charakter. Základným textotvorným princípom všetkých próz tejto zbierky je teda intertextualita. Každá z nich si vyžaduje vnímanie určitého textového pozadia, špecifickej literárnej tradície, ktorá stojí priamo pri vzniku Horváthových próz a zároveň je kľúčom k ich čítaniu. Horváth v ironicko-parodickom mode niekedy prepisuje žánrovo emblematické texty, inokedy zasa píše generický text na základe príznakového žánrového pôdorysu. Jednoducho povedané, autor nám v Antikvariáte predstavuje svoje ponášky na texty rôznych  období, smerov a národných kultúr. Stretneme sa tu so širšie, novelisticky koncipovanou ponáškou na klasickú anglickú detektívku štýlovo nastavenou niekde medzi A. C. Doyla a A. Christie, ale tiež s klasikou ruskou či slovenskou - tú zastupuje napríklad alúzia na švantnerovský temný horský príbeh. Odvolávkou na súčasné literárne trendy je zasa napríklad cyber-punkovo ladená poviedka Vo veľkom transcendentálnom krematóriu.

Ironické prepisovanie
Horváthovo ironické prepisovanie sa do rôznorodých žánrových stereotypov je presné a dôsledné. Zvolenému žánrovému pôdorysu prispôsobuje nielen spôsob výstavby príbehu, ale aj štýl, ktorým píše. Používa príznakové vyjadrovacie prostriedky, príznakové slovné spojenia, príznakové mená postáv (ak kozmopolitný cyber-punk, tak v ňom vystupujú Sue, Jake, Yakamura, Gudrun, ak anglická detektívka, tak v nej predsa nemôže chýbať postava menom Clayton Chesterton, ak ponáška na Švantnera, tak tam budú Hriapeľ i Kešiak, ak ruská klasika, tak pochopiteľne postavy s krstným menom aj "ótčestvom".) Táto žánrová dôslednosť je samozrejme hyperbolizovaná, spolu s občasnými vedomými vybočeniami z pravidiel žánru nás stále upozorňuje na ironický odstup, ktorý si autor od svojich žánrových predlôh drží. Nielen autor, ale ani čitateľ nemá predsa ani na chvíľu zabudnúť, že nečíta, čo ja viem, detektívku, ale persiflážnu ponášku na detektívku. Horváthovi predsa nejde o to, aby dal čitateľovi naozaj možnosť pátrať po vrahovi a spôsobe, akým vraždil, ale o... o... a tu je práve problém. O čo vlastne v tejto knihe ide?

Deväť miliárd príbehov
"Chcem povedať, vlastne nič nechcem povedať," (s. 161) znie prvá veta poslednej poviedky s názvom 9 miliárd príbehov. Tie príbehy, všetky možné príbehy, sa v nej generujú pomocou počítačového algoritmu. Vlastne to ani nie sú príbehy, sú to na kosť ohlodané schémy príbehov, ktoré nie sú zaujímavé samy o sebe, ale len všetky spolu ako idea vyčerpania všetkých možných variácií vzťahov medzi zvolenými postavami. Táto poviedka zrejme nie je zrejme umiestnená na záver knihy náhodou. Môžeme ju považovať za jej pointu a zároveň zhrnutie. Veď už samotný princíp prepisovania existujúcich textov avizuje, že príbehy sú vyčerpané, že každý, ktorý sa tvári ako nový a pôvodný, je v skutočnosti len variantným naplnením mnohokrát použitej schémy. Zároveň ako Horváth deklaratívne rezignuje na novosť, originalitu príbehu, dáva si aj pozor, aby svojím písaním nič nepovedal. Dôvod je rovnaký: nechce nič povedať, pretože všetko už povedané bolo, a predsa len to skúšať by bolo buď naivné alebo nepoctivé. Horváthovu knihu by sme teda mohli čítať ako deklaráciu smrti autora, ako makabristický tanec nad mŕtvolou literatúry, ktorá zomrela, pretože definitívne vyčerpala všetku svoju potenciu.

Proti zážitku
Dobre, lenže, stačí jedna literárna teória, hoci dôležitá, na prozaickú knihu? Najmä ak vieme, že nie je nijako nová? Pracoval s ňou predsa okrem mnohých svetových teoretikov dekonštrukcie a postmoderny napokon aj sám Horváth - hneď v niekoľkých svojich predchádzajúcich knihách. Ak teda základným dôvodom existencie tejto knihy nie je komunikácia novej, prekvapujúcej idey, musíme ho hľadať niekde inde. Najlepšie, ako to pri beletristických knihách býva, v čitateľskom zážitku, ktorý je schopná vyvolávať. Lenže Horváthova autorská stratégia ide vedome proti akémukoľvek zážitku. Neustále prítomný scudzujúci efekt, ktorý pri svojom písaní autor používa, je taký dôsledný, že zabraňuje aj tomu, čo môže byť na persiflážach a palimpsestoch najpôvabnejšie - teda vzniku nových významov z napätia medzi prepisovaným a prepisujúcim textom. Je chvályhodné, keď je autor dôsledný. Horváth je však dôsledný aj v napĺňaní programu typu: "Nechcem nič povedať." Chápem, že má na to dobré dôvody, nechápem však, prečo by som takúto knihu mal čítať.

Na čo je vlastne táto kniha?
Modifikovaná otázka o podstate tejto knihy ostáva stále nezodpovedaná: Na čo je vlastne táto kniha? Odpovedí sa síce ponúka hneď niekoľko, ale ani jedna dosť uspokojivá. 1. Táto kniha môže slúžiť ako svedectvo o dobe, v ktorej autor cíti potrebu jasne sa dištancovať od všetkého, čo s ňou súvisí - vrátane vlastného textu. Ak však má byť rovnako dôsledný aj čitateľ, musí sa z rovnakých dôvodov od týchto próz dištancovať aj on - teda nečítať ich a neuvažovať nad nimi. 2. Táto kniha môže byť v zásade pôsobivou demonštráciou autorových štylistických zručností a širokospektrálnej čitateľskej erudície. Lenže, ruku na srdce, čo je nám ako čitateľom do toho, aký je autor šikovný a vzdelaný, keď nič z toho s čitateľom nezdieľa, keď mu to neponúkne na trochu zmysluplné čítanie? 3. Táto kniha môže byť aj záznamom toho, ako dobre sa autor pri jej písaní zabával. Ibaže to už je čitateľovi úplne ukradnuté, ak sa pri čítaní nezabáva aj on.

Čítanie bez radosti
Na čokoľvek už je táto kniha, obávam sa, že nie je na čítanie. Je to možno nekonečne staromódne, ale stále to pokladám za ten najväčší deficit, aký prozaická kniha môže mať. Nezmierňuje ho ani vedomie, že tento deficit vytvára autor celkom úmyselne. Je veľa kníh, v ktorých sa čitateľský zážitok nedostaví, pretože sú zle napísané. V tejto knihe sa to stane preto, že je napísaná dobre, či presnejšie, že je napísaná práve tak, ako to autor mienil. Pracuje spoľahlivo a bezchybne: akýkoľvek náznak emocionálneho zaujatia likviduje hneď v zárodku. Kniha teda funguje tak, ako má, a ak povieme, že sme pri jej čítaní nič necítili, spravíme tým zrejme autorovi radosť. Lenže: peniaze za jej kúpu a čas strávený čítaním, boli naše, nie autorove a ťažko si predstaviť čitateľa-altruistu, ktorého by uspokojovala autorova radosť. Chce svoju vlastnú. A tú v Horváthovom Antikvariáte nenájde.

Nevidím dôvod, prečo by som sa mal ako čitateľ nasilu tlačiť do hry, v ktorej ma autor nechce, v ktorej si spokojne vystačí aj sám. Takto sa nehrám. To radšej prestanem byť čitateľom. Tejto knihy. Rozmýšľam, že ju odnesiem do antikvariátu.

Peter Darovec 
písané pre časopis Romboid


 

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 114 čtenářů.

Diskuse

Vložil: Katarina, 12.04.2008 21:01
Horváth, Tomáš: Antikvariát
Podla mna je kniha vyborna! Vobec som nemala pocit ze by som sa pri citani "nebavila".. Prave naopak! Presne to sa mi na tom pacilo ze tam nebolo nic polopatisticky plytke. Ziadne nasilnicke idey ani nic podobne! Mozno prave to je to kuzlo ze kazdy v nej najde nieco ine co mu vyhovuje!
Vložil: gadard, 19.10.2006 17:23
Horváth, Tomáš: Antikvariát
v prispevku petra darovca nie je zrejme co poklada za citatelsky zazitok? nejaku zmysluplnu ideu, trebars aj novu? alebo citatelsky zazitok ako znoska pocitov, nieco fyziologické, svrbenie podosvy? neviem..konstatujem len ze citanie antikvariatu bolo pre mna zazitkom,i ked sa to, co myslim tymto slovom,... asi nezhoduje s citatelskym zazitkom Petra Darovca.myslim ze Darovcovo prahnutie za odkazmi a ideami sa premietlo aj do jeho konecneho sudu: necitajme antikvariat pretoze ...blabla.. Preco nemoze recenzent napisat trebars,kedze som vyznavacom citania, ktore hlada v textoch zmysluplne idey,realisticku mimesis, alebo hru s citatelom (i ked neviem co tym P.D.mysli,ja mam opacny nazor), tato kniha sa mi nepacila,a odnesiem ju do antikvariatu.
Vložil: Peter Kurcik, 24.02.2005 14:47
Horváth, Tomáš: Antikvariát
Myslim si, ze Horvathov text s citatelom komunikuje a dost jasne, coho dokazom je vyssie napisana recenzia. Antikvariat som sice necital,ale odpoved sa podla mna crta v poslednej vete recenzie (mystifikujem, ale nemam na vyber): "Rozmyslam, ze ju odnesiem do antikvariatu." Tato kniha sa nehra s obrazotvornostou,... ale generuje myslenie, urcity sposob myslenia. A to, ze tento sposob myslenia nie je vobec novy, uz nebude problem komunikacie, ale niecoho ineho...
Vložil: Uuru, 11.02.2005 13:28
Horváth, Tomáš: Antikvariát
Mne sa kniha pacila.
Vložil: k, 11.02.2005 13:04
Horváth, Tomáš: Antikvariát
Nadhera. Myslim druhu polovicu recenzie.:-)
Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

60%čtenáři

zhlédnuto 3759x

štítky k článku

Inzerce
Inzerce