Rakús, Stanislav: Nenapísaný román 2

Rakús, Stanislav
Nenapísaný román 2

recenze beletrie zahraniční

Jedenásť rokov po publikovaní úspešnej novely Temporálne poznámky, ktorá komickým spôsobom tematizovala normalizačný svet školstva, sa Stanislav Rakús ohlasuje novou prózou. Jedenásť rokov je dlhá doba, avšak pri čítaní Nenapísaného románu sa nám môže často zdať, akoby sme mali v rukách voľné pokračovanie Temporálnych poznámok.

Prežiť písaním
Stanislav Rakús: Nenapísaný román. Levice : L: C. A., Koloman Kertész Bagala, 2004

Jedenásť rokov po publikovaní úspešnej novely Temporálne poznámky, ktorá komickým spôsobom tematizovala normalizačný svet školstva, sa Stanislav Rakús ohlasuje novou prózou. Jedenásť rokov je dlhá doba, avšak pri čítaní Nenapísaného románu sa nám môže často zdať, akoby sme mali v rukách voľné pokračovanie Temporálnych poznámok.

Nenapísaný román a Temporálne poznámky
Medzi týmito knihami nájdeme toľko zjavných paralel, až sa musíme pýtať, čo ich vlastne odlišuje, kde je ten významový a významný posun, ku ktorému za viac ako desaťročie, ktoré tieto knihy delí, zrejme muselo prísť. Treba povedať, že ten posun nie je zjavný, autor ho nevysúva do prvého plánu čítania. Naopak, dáva si záležať na tom, aby čitateľ získal pocit, že číta  variantný text k Temporálnym poznámkam. O cieľavedomom prepojení Nenapísaného románu s Temporálnymi poznámkami svedčia okrem podobnej témy a charakteru postáv aj ďalšie prvky: tým najjasnejším je výskyt postavy Dušana Sakmára, protagonistu Temporálnych  poznámok, aj v Nenapísanom románe. Objaví sa síce len na chvíľu a vlastne iba sprostredkovane, avšak významne - vyskytne sa totiž na jednom z mála miest, z ktorých cítiť vážne osobné angažovanie sa hlavnej postavy novej Rakúsovej prózy. Subtílny dialóg medzi sebou vedú aj tituly oboch kníh.

Viacvýznamovosť názvu
Názov Nenapísaný román rovnako ako Temporálne poznámky môže avizovať nedokončenosť, fragmentárnosť, neuzavretosť textu. Podobný charakter má aj istá dvojvýznamovosť názvu, ktorý nefunguje len ako žánrové dourčenie samotného textu, ale stáva sa aj jedným z jeho dôležitých motívov. Tak ako si Sakmár zo staršej novely zapisuje svoje Temporálne poznámky, tak si Zachariáš zo súčasného textu píše svoj Nenapísaný román. A aby tých spojitostí nebolo málo, spomeňme ešte aspoň úvody oboch noviel, v ktorých sa hrdina snaží vyhnúť stretnutiu s inštitucionálnou autoritou (raz je to riaditeľ školy, druhýkrát zasa vedúci katedry). Komplementárnosť týchto úvodov Rakúsových próz spočíva v tom, že v Temporálnych poznámkach vystupujú do popredia časové okolnosti, zatiaľ čo v Nenapísanom románe sa ten istý motív dostáva do súvislostí priestorových. Prvá veta románu znie: "S priestorovým riešením nepríjemných situácií mal už Adam Zachariáš svoje skúsenosti." (s. 7) A práve tak, ako sa nenápadný motív času z úvodu Temporálnych poznámok rozvinie na ústredný motív celej novely, takisto sa motív priestoru z úvodu Nenapísaného románu dostáva v ďalšom texte do oveľa významnejších súvislostí. Už v druhej kapitole si "priestorovú vetu": "Toto miesto, pomyslel si definitívne zaskočený svetlom, je omyl!" (s. 30) prečítame nielen v primárnom, ale aj v hlbšom, osobnostne i dobovo zaťaženom význame.

Román o nepriebojnom intelektuálovi
Nenapísaný román je ďalším Rakúsovým dielom o pomalom, nepriebojnom intelektuálovi (tentoraz nesie meno Adam Zachariáš), ktorý žije v jednom z veľkým východoslovenských miest. Nemení sa ani doba, o ktorej sa rozpráva - opäť sledujeme príbeh z hĺbky normalizovaných sedemdesiatych rokov. Rovnako ako Sakmár z Temporálnych poznámok aj Zachariáš z Nenapísaného románu dáva z dobrých dôvodov prednosť literatúre pred normalizovanou realitou. V nepríjemných a najmä hlúpych situáciách, ktoré vytvára doba a jej ľudia, sa aj on radšej dáva "strhávať sprievodnými okolnosťami a disproporčnými situáciami," (s. 40) ktoré síce jeho situáciu neriešia, ale "z hľadiska literárneho podnetu boli pre Zachariáša také zaujímavé, že pomocou nich nevdojak prekonával tiesnivú situáciu neželanej osoby." (s. 40) Tak ako Sakmár aj Zachariáš je učiteľom, tentoraz však na univerzite, z ktorej ho vyhodia pre jeho pôsobenie v rozhlase v "krízových" šesťdesiatych rokoch. Ani tu sa však nedeje nič dramatické, Zachariáš sa do problémov zrejme dostal nevedomky, nie je to žiadny bojovný odporca režimu. Z univerzity síce musí odísť, avšak vzápätí po známosti získa miesto pomocného dramaturga v regionálnom divadle, kde nemá čo robiť, a preto sa venuje pozorovaniu ľudských typov. Ak sa aj kniha končí tým, že Zachariáša napokon vyhodia aj z toho divadla, opäť to nečítame ako drámu (veď tak nepôsobí ani vo vedomí postavy, ktorej sa to týka), ale iba ako ďalší z prejavov doby a režimu, ktorý ju utvára. Napokon, keby aj Zachariáš túto stratu existenčného zabezpečenia ako traumu cítil, čitateľ by ju s ním zrejme neprežíval. Na to, aby sme s niekým (aj s literárnou postavou) citovo zdieľali jej ťažkú životnú situáciu, musíme toho niekoho dobre poznať, žiť s ním.

Utajený Zachariáš
Zachariáš, hoci je vlastne jedinou významnou postavou románu, však pred nami ostáva takmer celú knihu utajený. Nedozvedáme sa veľa o peripetiách jeho životného príbehu, nemáme so Zachariášom dosť spoločných skúseností na to, aby sme sa s ním identifikovali. V texte totiž pôsobí väčšinou ako poslucháč, pozorovateľ a zapisovateľ, nie ako aktívna postava. V procese čítania knihy môžeme ľahko nadobudnúť dojem, že vlastne ani nie je postavou, len zhmotnením autorskej stratégie voľného prepájania jednotlivých epizód prostredníctvom postavy. O tom, že Zachariášovo pôsobenie v texte nemá len kompozičný, ale aj významotvorný charakter, nás presvedčí až úplný záver románu, keď sa naplno rozohrá už predtým avizovaný motív Zachariášovho vlastného písania založeného na "stratégii nenapísanosti". (s. 47) V pointe knihy sa ukáže, že "upozadňovanie" hlavnej postavy nie je len prvkom autorskej stratégie, ale hlavne základom životnej stratégie postavy, čo napokon ozmyselňuje celú knihu.

Komické figúry v groteske
Čím teda Stanislav Rakús zapĺňa epický priestor svojej knihy, keď z neho tak výrazne vytesňuje svoju jedinú hlavnú postavu? Odpoveď by mohla byť jednoduchá: čítame rýchlo plynúci prúd anekdoticky ladených epizód, výjavov či (ešte príznačnejšie) scén z akademického a divadelného prostredia. Práve v súvislosti s tematizovaným svetom divadla môžeme povedať, že kompozícia románu pripomína súbor niekoľkých voľne prepojených dramatických jednoaktoviek, v ktorých vystupujú prakticky výhradne komické figúry. Spôsob rozprávania sa blíži groteske - prakticky u všetkých postáv je akcentovaná a komicky zvýraznená len niektorá ich charakterizujúca vlastnosť, často dokonca nazeraná zvonka, cez štýl obliekania postavy, spôsob jej chôdze či výslovnosti. Silný vizuálny dojem, ktorý prispieva ku grotesknému vyzneniu textu, vyvolávajú nielen postavy, o ktorých sa práve rozpráva, ale aj celé scény, do ktorých sú postavy zasadené (práve preto o nich hovoríme ako o výjavoch).

Branný deň
Už na začiatku textu sa ocitáme v bizarnom prostredí branného dňa akademikov, ktorí na chvíľu musia vymeniť známe a bezpečné prostredie zaprášených učební za organizovaný pobyt v prírode. Aj na tento povinný výlet prišli títo "špičkoví jednotlivci a akademickí funkcionári (...) zväčša v sivých alebo hnedastých tesilových šatách, v ktorých prichádzali na fakultu pred pätnástimi, dvadsiatimi rokmi." (s. 9) Ich oblečenie pôsobí v tomto kontexte rovnako uniformne a nudne ako nepatrične a komicky. Hoci v tomto bizarnom výjave pôsobia akademici uniformne, neznamená to, že sa na každom zvlášť nenájde nič osobité, excentrické, hodné ironicko-groteskného pohľadu. Naopak: obsahom prvej kapitoly knihy nie je len ich spoločný pobyt v prírode, ale aj humoristické profily senilného vedúceho katedry Friča, ktorý na výlete vyzerá ako poľovník, docenta Lipnika, ktorý pohrýzol poslucháčku, iniciatívneho tajomníka katedry Friknera, ktorý si utajenosťou témy svojich textov i prehovorov "vytvoril dobré meno aj medzi vedúcimi činiteľmi katedry,"  (s. 23), tiež mimoriadneho profesora Augustína, posadnutého čistením si zubov, a docenta Bóta, ktorý si na fakulte pravidelne prezlieka nohavice.

Prehliadka kuriozít
V ostatných kapitolách knihy prehliadka kuriozít spojených s konkrétnymi postavičkami pokračuje, akurát že sa portfólio portrétovaných rozširuje z akademikov aj na ľudí od divadla - v širokom rozpätí od šatniarky cez hercov až po riaditeľa divadla. Je to prehliadka zábavná a poučná, pretože čitateľovi ponúka nielen neodolateľnú komiku, ale tiež plastickosť jednotlivých vykresľovaných typov. Niektoré z nich sú napriek všetkej bizarnosti natoľko predstaviteľné a uveriteľné, že zrejme disponujú aj svojím prototypom zo sveta autorovej reálnej životnej skúsenosti. Čo je však hlavné  - tieto portréty sú napísané skvelým jazykom, ktorý sa napriek grotesknému charakteru opisovaných postáv a situácií dokáže držať späť, ostať v ironicky pôsobiacom, ale decentnom geste suchého administratívneho štýlu s prvkami dobovej rétoriky.

Rovina interpretácie
Pri všetkej tej dobrej zábave, ktorú Rakúsov text ponúka, sa občas môže vynoriť pochybnosť, či autorova bezo zbytku naplnená ambícia zabávať seba i čitateľa vtipnými portrétmi napokon neprekrýva vyznenie textu ako celku, ako románu. Faktom je, že kompozícia tohto textu napokon nemá veľa spoločné s klasickou románovou kompozíciou, že jej zdanlivo chýba akýsi zjednocujúci a zvýznamňujúci presah, ktorý by každý jednotlivý motív dourčil ako integrálnu súčasť románu. Rovnakým faktom je však aj to, že je to "chyba" vedomá, že s ňou autor počíta a svojím textom ju zároveň interpretuje. Prostredníctvom Zachariášovho premýšľania o literatúre vkladá Rakús do svojej prózy teoreticky ladené pasáže, ktoré majú k románu autoreferenčný vzťah. Ak v nich Zachariáš uvažuje o Hrabalovej próze "upriamenej na iskrivú, hyperbolizovanú, výstrednú zvláštnosť jednotlivostí, ktoré môžu v tomto programovo rozháranom priestore žiť vedľa seba i vďaka tomu, že sú zviazané tenučkou niťou s postavou poslucháča..." (s. 45), hovorí tým zároveň Rakús o svojom románe. Vložený úryvok zo Zachariášovej nepublikovanej pochmúrnej psychologickej prózy Profesor Ambel je zasa praktickou ukážkou typu textu, ktorý Rakús v tejto dobe a pre túto dobu napísať nechcel. Prečo však napísal práve "nenapísaný" humoristický román? Odpoveď hľadajme u jedinej významnej, a pritom marginalizovanej postavy románu, u Adama Zachariáša.

Slobodné písanie
Ako sa dozvedáme v pointe textu, práve on je autorom tejto knihy. On, o ktorom sme sa iba mimochodom dozvedeli, že mu zomrela manželka, že opäť stratil prácu, že má zákaz publikovať, je ten, kto nám rozpráva všetky tieto veselé historky. Až v tejto súvislosti pochopíme ich význam. Sú demonštráciou toho, ako životný outsider Adam Zachariáš statočne prežíva vtipným a uvoľneným písaním. Písaním natoľko slobodným (veď dobre vie, že nebude publikované), že nepodlieha ani zákonom kompozície. Z úryvkov a osobných zápiskov tvorí celok, "ktorý bude mať také isté, k nemu samému smerujúce zameranie." (s. 157) To isté robí aj Stanislav Rakús. Lenže on, našťastie, nesmeruje len k sebe, ale aj k čitateľovi.   

Peter Darovec
časopis Romboid 9/2004

 

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 97 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

59%čtenáři

zhlédnuto 2431x

štítky k článku

Inzerce
Inzerce