Kollár, Jozef: Žena v koberci

Kollár, Jozef
Žena v koberci

recenze beletrie zahraniční

O tajomstve sa dá písať rôznymi spôsobmi. Napínavo a zároveň znepokojujúco, uvoľnene i zábavne. Alebo tiež nezáživne a nudne - ako to robí Jozef Kollár vo svojej zbierke poviedok Žena v koberci.

Nudná hra na tajomstvá
Jozef Kollár: Žena v koberci. Bratislava : Sofa, 2004. 127 s.

O tajomstve sa dá písať rôznymi spôsobmi. Napínavo a zároveň znepokojujúco, uvoľnene i zábavne. Alebo tiež nezáživne a nudne - ako to robí Jozef Kollár vo svojej zbierke poviedok Žena v koberci. Hoci je Jozef Kollár pomerne skúsený autor, jeho štvrtá kniha próz - popri niekoľkých ďalších životopisných a detských knihách - je literárne dosť nezvládnutá a nepresvedčivá. Žena v koberci neprináša nijaké nové posolstvá, skôr len jednotvárne recykluje a mierne obmieňa pravidlá prijatého žánrového modelu: zdanlivo všedná situácia s nevysvetliteľným alebo absurdným vyústením. 

Jednoducho a priamočiaro 
Poviedka s tajomstvom má v Kollárovom podaní raz nábeh k mysterióznosti, inokedy podobu frašky, drobnej anekdoty, komunálnej satiry, no najčastejšie psychologického príbehu o manželských konfliktoch. Občas sa autor obmedzil len na púhe epigónstvo (hoci ho aj zamaskoval autorským venovaním "z úcty k Roaldovi Dahlovi"), v inom prípade sa pokúšal aspoň o náznaky akej-takej reflexívnej stratégie. V úsilí o posun do iných dimenzií, do priestorov určovaných prednostne iracionalitou a tajomstvom, sú čitateľné Kollárove inšpirácie magickým realizmom, no jeho pokusy o problematizáciu mu napriek tomu veľmi nevychádzajú. Texty sú dosť ploché, bez výraznejšieho myšlienkového presahu a bez potreby hlbších asociácií, navyše aj písané jednoducho a priamočiaro. 

Slabé pointy
Jozef Kollár ostáva na povrchu, hoci sa usiluje zobraziť vnútorný svet svojich postáv. Sú to v zásade  obyčajní ľudia, s ktorými sa však deje niečo neobyčajné. Kým televízna moderátorka z poviedky Havária sa stáva pozorovateľkou vlastnej smrti, úradník z prózy Smeti dospeje k samovražde len preto, že ráno zabudol vyhodiť igelitku s odpadkami... Skratka je poviedka s výrazným literárnym východiskom (už spomínaný Roald Dahl), no napodobňovaný majstrovský a precízne komponovaný text si len prisvojila, mechanicky rozvinula a doplnila ďalšou kvázi šokujúcou pointou - a to bolo všetko. V istom zmysle Kollár iba podáva správy o tom, ako môže aj v celkom obyčajnej situácii prevládnuť absurdnosť, ako sa z napohľad normálneho stane zrazu a celkom neočakávane niečo tajomné, neuchopiteľné, nevysvetliteľné. V tom tkvie pointa jeho poviedok: vonkajší svet sa stáva predmetom pochybností, pocit istoty z jeho poznania sa mení na pocit osobnej i životnej destabilizácie či dokonca deštrukcie. V intenciách žánru sa ale tajomstvá neriešia a otázky ostávajú naďalej nezodpovedané.

Na tepne čias
Témou, ktorá sa v zbierke vracia a opakuje, sú manželské krízy. Partnerské problémy a konflikty Kollár zobrazuje na škále od ľahostajnosti z dlhoročného stereotypu cez žiarlivosť až po odcudzenosť, pričom moment odcudzenia znásobuje aj náhradný typ komunikácie cez mobilný telefón, resp. esemesky. V "tajomnejšie" ladených textoch sa racionálny základ prestupuje s iracionálnymi momentmi. Výrazný je moment časovosti a aktuálnosti. Priama publicistická inšpirácia je čitateľná napríklad v poviedke Hra, kde sa pripomína reálna situácia obsadenia divadla teroristami. 

Radšej žiadne prirovnania...
Nedostatkom Kollárovho autorského štýlu je, že veci, ktoré by mali znepokojovať a zneisťovať, pôsobia skôr banálne a nepresvedčivo. Kollár sa sporadicky snaží veci humorne odľahčiť, no jeho úsilie o vtipnosť - niečo na spôsob čierneho humoru - vyznieva ťažkopádne a kŕčovito. Jeho štýl je popisný, výrazne ovplyvnený žurnalistickou praxou, obraznosť formálna a neoriginálna, vety krátke a úsečné, konštrukcie kostrbaté. Najbiednejšie je to vari s jeho prirovnaniami. Sivomodré oči úradníčky z poviedky Železné pyramídy sú napríklad "vyprahnuté ako starý atrament na pijavom papieri". Z hľadiska nenápaditosti ešte horšie dopadol "manažér malej obchodnej firmy Otto M." z prózy Zabudli sme na niečo?, ktorému tak "skysol úsmev na perách", že "jeho tvár pripomínala acidofilné mlieko mesiac po záručnej lehote, ktoré je vystavené na slnku." Ach jaj. Ostáva sa len čudovať, že aj toto je v moderne sa tváriacej próze ešte možné. 

Na knižke Jozefa Kollára ma najviac zaujala tiráž, v ktorej boli pekne po poriadku uvedené všetky spolupracovníčky knižného vydania: jazyková úprava, fotografie, modelka. Možno knižka viac preslávi Líviu Karabeli, ktorej nohy sa ocitli na fotografii na obálke, ako Jozefa Kollára. Jeho Žena v koberci totiž nijako nevyčnieva nad ostatnú minuloročnú knižnú produkciu, skôr predstavuje šedivý priemer. Bez inovácie žánru, bez originálnej invencie, bez schopnosti bezprostredne osloviť. Škoda.

Dana Kršáková
uverejnené v denníku Pravda, 26. 2. 2005

 

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 87 čtenářů.

Diskuse

Vložil: eva, 13.05.2009 12:37
Kollár, Jozef: Žena v koberci
Súhlasím, poviedky pána Kollára odzrkadľujú jeho povrchné a plytké nazeranie na svet ( ciítiť z nich, že chce vyrobiť niečo šokujúce, čo by pritiahlo pozornosť, ale chýba mu k tomu nadanie, rozhľad, vzdelanie a umenie vcítenia)) a jeho témy prezrádzajú, že si ich osvojuje veľmi často z toho, čo práve... rieši denník v ktorom pracuje alebo z toho, čo niekde jedným uchom započuje,ale hlboký príbeh nedokáže precítiť a autorsky zhodnotiť, lebo na to nemá dostatočné intelektuálne a umelecké predpoklady.
Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

50%čtenáři

zhlédnuto 2097x

štítky k článku

Inzerce
Inzerce