Vilikovský, Pavel:  Čarovný papagáj úspechu a iné gýče

Vilikovský, Pavel
Čarovný papagáj úspechu a iné gýče

recenze beletrie zahraniční

Nie je v slovenskej literatúre veľa spisovateľov, na ktorých novú knihu by ktosi skutočne netrpezlivo čakal. Dosť často sa knihy nevie dočkať iba samotný autor, prípadne jeho hrdí príbuzní. Pavel Vilikovský je iný prípad.

Skrytý, o to silnejší cit
Pavel Vilikovský
: Čarovný papagáj úspechu a iné gýče. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 2005

Nie je v slovenskej literatúre veľa spisovateľov, na ktorých novú knihu by ktosi skutočne netrpezlivo čakal. Dosť často sa knihy nevie dočkať iba samotný autor, prípadne jeho hrdí príbuzní. Pavel Vilikovský je iný prípad. Na každú jeho prozaickú knihu čaká dosť ľudí, ktorí vedia, že jeho písanie patrí k tomu najlepšiemu, čo môže súčasná slovenská literatúra ponúknuť. Ak sa títo čitatelia zatiaľ ani raz nesklamali, je to najmä preto, že Pavel Vilikovský neponúka polotovary, dopracováva každú prózu až do detailu a dokáže medzi svojimi prozaickými nápadmi nemilosrdne selektovať. Výnimkou nie je ani jeho nová kniha poviedok s názvom Čarovný papagáj a iné gýče. Vilikovského čitatelia preto nebudú sklamaní ani tentoraz. To však neznamená, že by táto kniha bola rovnaká ako tie predchádzajúce. Naopak, nájdeme v nej hneď niekoľko zmien, ktoré posúvajú autorovo písanie iným, neočakávaným smerom.

Hľadanie správnych slov
Prvým pozorovaním je, že Vilikovského rozprávanie plynie tentoraz hladšie, zaobíde sa bez svojich zvyčajných zámlk a ruptúr. Je jednoznačnejšie, nezastavuje sa pri autorovom typickom hľadaní presného pomenovania, ktoré nesie význam. Slová akoby tentoraz nachádzal jednoduchšie a akoby im aj viac veril. Alebo aspoň - necítil potrebu neustále ich preverovať. Pochopiteľne, ide tu len o vonkajšie zdanie - na to, aby bol akýkoľvek text vtipný, musí byť napísaný tými správnymi slovami, a ak chce komunikovať city, musia byť tie slová ešte presnejšie. Vilikovský teda opäť správne slová hľadal, z tohto hľadania však tentoraz nerobí tému svojich próz.

Nová dynamika
Vilikovský uvoľnil, zvoľnil, svoje rozprávanie, pritom však preňho našiel novú dynamiku. Uvoľnil ho v tých poviedkach, ktoré sú zábavným, ironicko-humorným písaním, a zvoľnil zasa v tých textoch, kde zvyčajnú intelektuálnu náročnosť strieda hlboká úprimnosť, ktorá sa už natoľko neodohráva v slovách (hoci, stále je to literatúra a tá si bez slov nevystačí), ako skôr v pocitoch. V širokom rozpätí medzi hravo nezáväzným a osobne záväzným sa odohráva celá táto kniha. A to je vlastne aj druhé zistenie zvláštnosti tejto knihy v kontexte autorovej knihy: Niektoré poviedky z tejto zbierky patria k tomu najvtipnejšiemu, čo autor doposiaľ napísal a iné zasa k tomu - nebojme sa to povedať - najdojímavejšiemu. A to všetko na pláne ani nie stotridsiatich strán útlej knihy.

Ironicky i dojímavo
Vilikovský skutočne vybral do svojej najnovšej zbierky zdanlivo rôznorodé poviedky. Okrem takpovediac typických autorových textov (Telovka, Veľké more, oceán) tu nájdeme aj niekoľko poviedok "ľahšieho žánru" a tiež zvláštne, iné texty, na ktoré sme u Vilikovského neboli zvyknutí. Tento výber však rozhodne nie je náhodný. A náhodné nie je ani zoradenie jednotlivých poviedok v knihe, i keď sa takým môže zdať. Hoci niektoré poviedky akoby tvorili voľné série, nenájdeme ich v knihe vedľa seba. 

Pravda, jednu z tých sérií identifikujeme jednoducho - ide práve o tie tri veselé, nezáväzné, "letné" poviedky o neveľmi talentovanom spisovateľovi Kúcanskom, hrdinovi našich socialistických i postsocialistických čias, ktoré spája nielen hlavná postava, ale aj nezáväzný, elegantne ironický tón rozprávania. Čitateľ ľahko zistí aj to, že nekončiace útrapy z tvorby spisovateľa Kúcanského plynú v čase. Z reálneho socializmu (poviedka Kríza stredného veku) cez roky perestrojky (Čarovný papagáj úspechu) až k rannému porevolučnému kapitalizmu (Modré obdobie Kúcanského-Smitha). Je to milé, relatívne ľahko interpretovateľné písanie nielen o traume stredného veku a nedostatku talentu, ale najmä o traume doby, ktorá tvorí ľudí, čo si nedokážu vážiť samých seba. Autora však môžeme podozrievať, že toto ľahké čitateľské víťazstvo nad jednou sériou poviedok nám podhadzuje preto, aby o to lepšie v knihe ukryl inú, možno menej vtipnú, no o to závažnejšiu sériu poviedok. 

Dôležité veci sa nikdy neodohrávajú v centre pozornosti. Vilikovský dobre vie, že prejavy skutočného života najlepšie odhalíme na okrajoch nášho bežného záujmu. Tým "skutočným životom" je pre Vilikovského už dávno cit. Cit je čosi veľmi osobné. A iba osobné, to najosobnejšie, je v tomto type písania významné. V knihe nájdeme texty, v ktorých je Vilikovský osobnejší ako v ktorejkoľvek predchádzajúcej. Netreba hneď hovoriť, že je autobiografický, hoci mnoho životopisných údajov, ktoré sa tu dajú vytušiť, by celkom sedelo. Téma neprítomného, mŕtveho otca - pretože práve o ňu v tých najlepších prózach tejto knihy ide - je však pre autora nepochybne osobná. Natoľko osobná, že o nej píše trochu iným, paradoxne uvoľnenejším jazykom, než v ostatných svojich prózach. Vilikovský však zároveň nie je typ spisovateľa, ktorý by svoje intímnosti potreboval pretŕčať na verejnosti -  takých pretŕčačov máme v slovenskej literatúre dosť - a keď sa už rozhodol napísať otvorene osobné texty, aspoň ich ostýchavo alebo, povedzme, decentne maskuje medzi poviedky celkom odlišného zamerania.

Návraty k spomienkam
Reč je o dvoch poviedkach s názvami Gašpar, Melichar, Baltazárová a Pán spomienok a práve o tieto poviedky v knihe skutočne ide. Nenájdeme ich v knihe zaradené vedľa seba, zdanlivo (ale naozaj iba zdanlivo) sa v nich nevyskytujú rovnaké postavy, nespája ich názov, neodohrávajú sa v rovnakom historickom čase (jedna tesne po vojne, druhá zrejme na počiatku normalizácie), nenachádzajú sa na významovo zaťažených miestach, ako je začiatok či koniec knihy, ani jedna z nich sa nedostala do titulu knihy. A predsa sú podstatné a práve v tej podstatnosti si ich dokážeme spojiť.

Gašpar, Melichar, Baltazárová - v autorovom podaní dvaja králi a jedna kráľovná - prichádzajú za dieťaťom. Tentoraz však nejde o narodenie, ale o smrť. Takmer celá poviedka je o nich, posloch správy o smrti otca. Hlavnou postavou poviedky, tým dôležitým, prežívajúcim, sa však na niekoľkých riadkoch v závere poviedky stáva malý chlapček, Baltazárča, adresát správy, ktorý sa s ňou začína vyrovnávať. Zdá sa, že Baltarárčaťu to ide ľahko - zaspí hlbokým spánkom. "Otočilo sa tvárou k stene a padlo do studne, hlbokej, hlbočiznej." Lenže Baltazárča sa raz aj zobudí.

A zobudí sa ešte mnohokrát, pretože ten istý, len o desaťročia starší hrdina pokračuje vo vyrovnávaní sa so smrťou otca aj v poviedke Pán spomienok. Vyrovnáva sa s ňou spomínaním. Nie je to však len spomínanie na takmer nepoznaného otca. Je to ešte osobnejšie - spomínanie na vlastné, osobné spomienky spojené s otcom. K hľadanému zmiereniu napokon prichádza v dvojitom obraze nájdenej spomienky, v ktorej malý chlapček za vojny pozerá z rozsušeného koryta na usmievajúceho sa otca, a oveľa neskoršej synovej návštevy cintorína, na ktorom zasa otec leží vo svojom hlinenom koryte. Ten obraz je taký dojímavý, že je celkom jasné, prečo ho autor v knihe cudne skrýva.

Peter Darovec
vyšlo v denníku Pravda  12. 3. 2005


 

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 148 čtenářů.

Diskuse

Vložil: Radoslav Valkovič, 12.02.2007 16:49
Vilikovský, Pavel: Čarovný papagáj úspechu a iné gýče
Pavel Vilikovský ma ako autor veľmi oslovil a po prečítaní jeho Koňa na poschodí a slepca vo Vrábľoch som bol na dlhšiu chvíľku "unesený". Pomyslel som si : Konečne jeden skutočný autor na Slovensku. Knihu som čítal asi pred rokom, keď vyšla v edícii SME pre 20.storočie. Dlho som knihu nosil v hlave... a rozmýšlal nad ňou; súčasne som ju považoval za opojné čítanie, ktoré vám len tak ľahko nevyprchá z hlavy. Na druhej strane viem, že mám veľkú medzeru v súčasnej slovenskej literatúre, no pokúsim sa to opraviť. Pán Vilikovský dokázal vo svojom diele zaujať. V mojom rebríčku dokonca predčil samotného Slobodu a jeho Rozum, čo už niečo asi znamená. Je pravda, že ako je mojím zvykom, som automaticky siahol po jeho ďalších dielach, ktoré som v knižnici objavil, ale tie ma až tak nezaujali. Bohužial. Na konci minulého roku som sa pokúšal čítať jeho Silberputzen, leštenie starého striebra, no nedočítal som ho. Škoda. Napriek tomu autorovi Koňa na poschodí všetka česť.
Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

54%čtenáři

zhlédnuto 5282x

štítky k článku

Inzerce
Inzerce