Weiss, Pavol: Pomsta

Weiss, Pavol
Pomsta

recenze beletrie zahraniční

Po poviedkach, televíznej rozprávke, rozhlasovej dramatizácii a románe prišiel Pavol Weiss najnovšie s novelou. Prišiel, no opäť nijako zvlášť nezabodoval.

Nepresvedčivá hra na experiment
Weiss, Pavol: Pomsta. Levice : Koloman Kertész Bagala,  L. C. A., 2004. 143 s.

Po poviedkach, televíznej rozprávke, rozhlasovej dramatizácii a románe prišiel Pavol Weiss najnovšie s novelou. Prišiel, no opäť nijako zvlášť nezabodoval. Jeho Pomsta sa snaží zaujať exkluzívnym prostredím, komplikovane posplietanou zápletkou, nečakaným vyústením, no všetko toto ostáva len zbožnou, no nenaplnenou autorskou túžbou po knihe, ktorá prerazí, zaujme a osloví.  

"Tak trochu o láske"
Weissova Pomsta je novela bez iskry a ľahkosti, ktorá sa vo filmovo strihaných záberoch snaží podať obraz dnešnej slovenskej reality cez príbeh mladého muža s nezvládnutou traumou ukončeného partnerského vzťahu. Na prvý pohľad exkluzívne prostredie reklamnej agentúry sa stalo len plochou kulisou, jednoduchým plátnom, pred ktorým sa strojene mihajú rovnako ploché a jednorozmerné postavy príbehu o "zradenej" a "odvrhnutej" láske a o zaslúženej pomste nehodnému sokovi. Pavol Weiss v ňom bohato zúročil svoje vlastné pôsobenie v reklamnom svete, ibaže okrem atmosféry zhonu a vystresovaných kreatívcov v jeho zobrazení reklamnej agentúry nie je nič viac, čo by doplnilo bežnú laickú predstavu. Jednotlivé konkrétne reklamné kampane, ktoré protagonisti riešia, sú len zmesou rutiny a kompromisov medzi zlým vkusom objednávateľov a nepochopenou originalitou "robotníkov reklamy". A peniaze sú hlavným motívom, pre ktorý tento "nižší druh písania" - ako nazýva písanie reklamných textov protagonista novely Samo - robia ľudia, ktorí pôvodne mierili do iných, takpovediac vyšších umeleckých sfér. 

Všetko sa začína vtedy, keď  Sama, vtedy ešte knihovníka so slabým platom, zato s literárnymi ambíciami, opustí priateľka Klára. Samo sa s novou realitou nevie vyrovnať, nedokáže prijať fakt rozchodu, jednoducho nechápe, že k tomu došlo. Od tohto základného nepochopenia sa odvíja všetko jeho nasledujúce konanie. Cíti sa ponížený a urazený a zo zranenej samoľúbosti sa vyburcuje k činu. Odíde z knižnice a nastúpi do reklamnej agentúry, čo je, vskutku štýlovo povedané, "akoby z rebrináka presadol do kokpitu F1". "Trpiaci" Samo  - a slovo "trpiaci" sa dá napísať naozaj iba v úvodzovkách - predpokladá, že aj Klára takisto trpí. Ibaže Klára má po boku nového muža a dokonca žiari šťastím. V podstate banálna situácia, z ktorej sa však dá predsa len čo-to vyťažiť - trebárs literárny námet a zároveň nový zmysel života. Na jednej strane Samo chytí nový spisovateľský dych, keď začne písať poviedku s názvom Pomsta, v ktorej chce "úprimne a pravdivo" opísať "svoje pocity pomstiteľa a vraha". Na strane druhej krok za krokom tajne chystá a postupne, cez sled menších či väčších schválností a zlomyseľností, realizuje skutočnú odplatu. V rámci svojského experimentu založeného na miešaní reality a fikcie chce odhaliť, až pokiaľ je schopný zájsť. Súčasne však postupne splýva so svojou literárnou postavou, až si napokon uvedomí, že "zabiť Viktora Vassaryho na papieri a nezabiť ho v reálnom živote znamenalo iba jedno: faloš, neúprimnosť voči sebe, voči čitateľovi". 

... a tak trochu o písaní...

Zdôrazňovanie úprimnosti v písaní, t. j. písanie bez pretvárky, nefalšovane a pravdivo, sa pritom ukazuje nielen Samovi, ale aj samotnému Pavlovi Weissovi ako zásadný metodologický problém. Hoci si jeho Samo "jasne uvedomoval, že literatúra nemôže presne zobrazovať skutočnosť, že to nie je život prenesený cez kopirák", realita do prózy preniká oveľa viac, ako si autor možno na začiatku želal. Veď prečo inak by sa zaštítil alibistickou poznámkou na začiatku knihy, ktorá jasne hovorí, že "všetky postavy a udalosti v tomto príbehu sú vymyslené" a "akákoľvek podobnosť s reálnymi postavami alebo skutkami je náhodná". Čitateľovi potom neostáva nič iné, len "oceniť" rozsah "náhodných" elementov, zbytočne sa nečudovať šírke aktuálnych spoločensko-politických a miestopisných ukotvení a trebárs i prehliadnuť mená reálnych osôb vo fiktívnom deji, ako napríklad v scénke literárnej párty za účasti Rankova, Erdélyiho, Vadasa, Ballu, Belkovej či Dada Nagya. Len tak na okraj sa môžeme tiež pousmiať nad pasážami, vysvetľujúcimi napríklad pointu a zmysel pred časom aktuálnej televíznej reklamy na izolačnú hmotu Nobasil (tu pod názvom Plusizol) či glosovanie vzťahu Michala Hvoreckého (alias "mladého autora" zo strany 024) k obchodom a značkám. 

... no stále len "tak trochu"
Samova poviedka v rovnomennej Weissovej novele, odlíšená tiež typom písma, má odkazovať na intertextuálnu hru, ako typ textu v texte, čo navyše ešte dopĺňajú vlastné "záznamy zo života" jednotlivých postáv. Takmer každý si niečo píše alebo zapisuje - denník, zošit, svojráznu účtovnú knihu, kde jedine odhaľuje svoj "skutočný" vnútorný život. Nakoľko však v prostredí reklamnej agentúry všetko musí mať svoju "pridanú hodnotu", svoj "benefit", aby to dokázalo zaujať, treba aj v rámci literárneho textu pridať niečo navyše. Čo však má byť toto "navyše", to Pavol Weiss celkom presne nevie. Tápe on i jeho literárny Samo. Weiss píše prózu zo súčasnosti, s realitou to však vraj nemá nič spoločné... Má to byť príbeh "tak trochu o láske", je to ale rad nepresvedčivých fráz o pocite poníženia... Bolo by dobré, keby to bolo akčné, lenže Samova pomsta pôsobí tak vykonštruovane a umelo, že o akčnosti radšej ani nehovorme. A čo už ľahký čitateľný štýl bez zbytočných intelektuálnych výkyvov, zmes emócií, napätia, aktuálnych miestnych i globálnych problémov, odpozeraný z populárnych amerických bestsellerov, kde každý druhý odsek je o tom, čo pekné a značkové má postava oblečené a ako jej to ladí s interiérom či exteriérom, čo pije a je, v akom aute sa vozí... Objektívne uznávam, že u Pavla Weissa je podobných častí zjavne menej, ale dokladovanie protivníkovho životného štýlu cez mercedes, obedy a večere v snobskej reštaurácii Le Monde či hranie golfu  bohato postačujú. Písanie o písaní a hra o prepojení fikcie a fiktívnej reality sú síce dobrým, hoci nie objavným nápadom, akosi však nedokážu dostatočne vystužiť Weissov text. Nápad totiž zostal nedotiahnutý a neprepracovaný a ako taký potom nedokázal dať novele vnútornú dynamiku a posunúť ju z oblasti  prepisovania skutočnosti do jej suverénneho literárneho stvárňovania.

"Potrebujete nápad, predstavivosť a trochu vytrvalosti. A úspech nepríde. O peniazoch ani nehovorím,"  takto sa zamýšľa  literárny Samo nad otázkou, čo je treba k písaniu literatúry. Po prečítaní novely Pavla Weissa mi prišlo na um iba jediné: i v tomto prípade to chce ešte veľa nápadov, predstavivosti a riadnu dávku vytrvalosti. A hlavne ten nešťastný "benefit".

Dana Kršáková
písané pre časopis RAK

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 61 čtenářů.

Diskuse

Vložil: Radoslav Valkovič, 15.02.2007 12:23
Weiss, Pavol: Pomsta
Prečítal som si knihu od Pavla Weissa Traja priatelia z vydavateľstva Slovart. Kniha na mňa zapôsobila v celkovom dojme pozitívne ako posun slovenskej literatúry k zrelosti a vyspelosti. Na autorovi oceňujem hlavne jeho schopnosť popísať dobové reálie z minulého - socialistického - režimu priam faktografickým... spôsobom (mená nápojov, potravín, ich ceny, názvy fabrík, ulíc, reštaurácii, politických udalostí a ich aktérov). Na druhej strane sa nedá nevytknúť tomuto autorovi jeho strohý, odmeraný, skoro suchý štýl pri štylizácii textu. Mne tam chýbala poetickosť, výrazovosť, precítenie niektorých prostriedkov. Text je hutný, autor pracuje s vycizelovaným textom, schopný (ako sa uvádza na obale knihy) dodržať kompozičný plán, aby to nepôsobilo zmätene, to sa mu nedá vytknúť, ani vyčítať na jednej strane. No chcelo by to trošku básnenia. Niektoré scény z knihy (hlavne tie "posteľné") mi prídu ako vystrihnuté z niektorého románu Henryho Millera. Príbeh je o troch kamarátoch - Petrovi Bajmannovi, Samovi Kráľovi a Danym Szabovi - od ich detských príhod, prvých lások, dobrodručstiev, pracovných príležitostí až po dospelosť, keď sa stávajú zrelými mužmi. Niekoré výťažky z knihy sa mi zdali až nereálne (ryžovanie zlata...). Hrdinovia prežívajú svoje prvé lásky, neuspešné pokusy vyštudovať vysokú školu (Dandy), svoje brigády, vojenčinu, prvé zamestnania. Z celej trojice mi vyjde najsympatickejší práve Samo, ktorý po absolvovaní vojenčiny vyštudije v Prahe fotografiu a aj sa tomu venuje počas zvyšku príbehu. Peter, absolvent zahraničného obchodu, sa dá na podnikanie a Dany zvolí cestu gastarbeitra v Rakúsku. Všetkých, ako sa dozvieme na záver, spája láska k osudovej žene, akejsi femme fatale - Eve, s ktorou prežije ľúbostnú romancu najprv Samo, potom sa s ňou Peter ožení, majú spolu syna a nakoniec odchádza s Danym po jeho výkone trestu do Kanady. Čo mi na knihe vadilo, bol spád do roviny napodoboeniny detektívky v závere, keď sa Peter zapletie do podivných obchodov s firmou Alfa Centauri, Dany zase za účasť v zločineckej organizácii pre obchodovanie s čiernym alkoholom končí v base. Kniha sa číta dosť ťažko, pôsobila na mňa ako nenamazaný stroj (z už vyššie spomenutých dôvodov). Tento rok som si dal za cieľ prečítať aspoň piatich súčasných slovenských sutorov, zatiaľ som stihol troch - Vilikovského, Hvoreckého a doposiaľ Weissa a chystám sa na Mitanu, Koleniča, Ballu a Kopcaya. Ak máte niekto dobrý tip na modernú slovenskú prózu, sem s ním.
Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

63%čtenáři

zhlédnuto 1972x

Koupit knihu

štítky k článku

Inzerce
Inzerce