Situácia súčasnej slovenskej literatúry, 2

přehled beletrie zahraniční

Čo sa týka mladých autorov, od deväťdesiatych rokov badať v mladej slovenskej literatúre tendenciu programovo sa vyhýbať generačnému zaradeniu a deklarovaniu skupinovej príslušnosti...

Situácia súčasnej slovenskej literatúry (1990 - 2004)

V pohľade slovenských literárnych kritikov a teoretikov je fenomén deväťdesiatych rokov veľmi podnetným, no doposiaľ presnejšie neuchopeným obdobím...

Mladí autori
Čo sa týka mladých autorov, od deväťdesiatych rokov badať v mladej slovenskej literatúre tendenciu programovo sa vyhýbať generačnému zaradeniu a deklarovaniu skupinovej príslušnosti. Naposledy mala chuť na niečo podobné azda tzv. barbarská generácia v druhej polovici osemdesiatych rokov, no bývalí barbari (Zbruž, Bielik, Litvák, Turan, Kolenič) sú dnes už sami prinajlepšom mladšia stredná generácia. Navyše, dnešní mladí literárni kritici túto tzv. barbarskú generáciu nevnímajú ako “generáciu v zmysle monolitného mladého prúdu”, ale ako “eufemizmus alebo čosi ako pomenovanie na truc” (Jaroslav Šrank).[Pozn.1] Kolektívne vystúpenia a kolektivistické tendencie a koncepcie sa jednoducho stali minulosťou - dnes možno uvažovať skôr o pragmatických príležitostných zoskupeniach okolo konkrétnych edičných podujatí (literárne súťaže a následne vydávané zborníky - súťaž o najlepšiu poviedku) či okolo jednotlivých časopisov a vydavateľstiev (časopisy RAK, Romboid, Vlna, Trištvrte revue, vydavateľstvá L. C. A., Drewo a srd a i.). V kurze sú individualita a jedinečnosť – a tento moment je aj samostatným motivickým okruhom mladej prózy. Zo žánrového hľadiska prevláda poviedka, románové pokusy sú ojedinelé, a ak sa aj v ostatnom čase vyskytli, výsledok nebol ani veľmi úspešný ani presvedčivý.

Individuálna tvorba má však napriek proklamovanému individualizmu zjavné spoločné črty. Výrazový register mladej literatúry nie je totiž až natoľko výrazne diferencovaný, aby sa nedalo hovoriť o hlavných prúdoch a základných vývinových rysoch. Vo všeobecnosti prevláda príklon k ironickému gestu, recesii a hravosti, zreteľné je prepájanie sveta reality a fantázie s vyústením do neočakávanej a šokujúcej pointy a prevracanie a relativizovanie tradičných hodnôt a hodnotových rámcov. Ďalšími charakteristikami sú dôraz na subjekt, deštrukcia príbehu a hľadanie jeho novej podoby, zvýraznená pozícia rozprávača, miešanie žánrov, intertextuálnosť, fragmentárnosť, torzovitosť.

Mladých autorov láka v prvom rade vymýšľanie a predvádzanie vlastnej hravosti - zdôrazňuje sa experimentovanie (spojené s rozbíjaním a novým konštruovaním príbehu) a moment hry (s čitateľom, rozprávačskými kategóriami, na úrovni kompozície, fabuly atď.). Obľúbeným klišé je tematizovanie momentu písania - komentovanie vlastného písania, písanie o písaní, vlastná sebareferenčnosť. Tvorba je chápaná ako konštruovanie, ako intelektuálska zábavka, v rámci ktorej sa predvádzajú možnosti a variácie, ponúkajú sa alternatívne riešenia. Opakovane využívaným prvkom je motivické reťazenie. Stabilné miesto patrí metatextovým a intertextuálnym odkazom. Do popredia sa dostáva uvoľnenosť: fantázia má v ironicko-recesistickej línii nábehy až k istej bezbrehosti. Do parodicko-anekdotického pôdorysu patria anekdoty založené na jazykovej komike a parodovanie a prelínanie žánrov. Vedomé spisovateľské ambície a literárne školenie sa však vo viacerých prípadoch stali skôr brzdou ako motorom: snaha písať Literatúru s veľkým L mladých autorov často zbytočne zväzuje a robí neprirodzenými. Experimentuje sa ani nie tak v mene hľadania nových možností umeleckej imaginácie, ako skôr v mene predvádzania vlastnej originality a autorskej nekonvenčnosti.

Čo sa týka tém, témou číslo jeden v pomyselnom registri je osamelosť. Jej podoby sú pritom rôzne a postihujú škálu na osi od extrémnosti k reflexívnosti a psychologickému ponoru (paranoidný strach, autistické stavy, citový deficit...). Dôraz na subjekt je však mnohokrát len eufemistickým pomenovaním premršteného a prepiateho egotizmu. Mnohé texty pôsobia chladne a vykalkulovane, stráca sa z nich citovosť a presvedčivá zážitkovosť.

 

Z autorov, ktorí debutovali v deväťdesiatych rokoch, sa postupom času vyprofilovali viaceré autorské stálice. Ide najmä o trojicu Tomáš Horváth, Vladimír Balla, Michal Hvorecký, pričom každý z nich má výrazne vyhranený a osobitý rukopis.

Tomáš Horváth (1971) prepája vo svojom písaní profesionálne literárnovedné školenie s vlastnou čitateľskou záľubou poklesnutých žánrov. Jeho päť zbierok krátkych próz (Akozmia, 1992; Niekoľko náhlych konfigurácií, 1997; Vražda marionet, 1999; Zverstvo, 2000; Divák, 2002) predstavuje typ ”neosobného” písania s akcentom na tézu, že autor ako inštitúcia je mŕtvy a suverenita patrí slovu. Jeho autorská stratégia je založená na intertextuálnej a intelektuálnej hre, v rámci ktorej sa v priestore literárneho diskurzu transformujú a inovujú žánrové a štýlové postupy tzv. nízkej literatúry (klasická detektívka, dobrodružný a kriminálny príbeh, gotický román a i.) a populárnej kultúry (akčný film, počítačové programy), a to v podobe parafrázy, napodobeniny, imitácie (pseudožánre). So zreteľným odstupom (paródia, irónia, perzifláž, mystifikácia) sa preberajú konštrukcie, obraznosť i slovná zásoba týchto žánrov, aby boli vzápätí konfrontované konštrukciami a výrazmi odlišnej sémantickej úrovne (literárna teória, filozofia). Významným tematickým plánom je sebareferencia, tematizácia písania a epických kategórií, opakujúcim sa motívom je vytváranie a generovanie textu, princíp kombinatoriky a cyklickosti. Horváthove prózy simulujú príbehy s tajomstvom, no ostávajú otvorené a významovo neurčité, prevláda v nich absurdita a iracionalita. Zodpovedajúcou pocitovou kulisou sú znepokojivé, napäté, vzrušené a paranoidné stavy postáv. Niektorí kritici vnímajú Horváthove texty iba ako viac-menej technickú záležitosť.

Vladimír Balla (1967), vystupujúci pod literárnym menom Balla, rozvíja od svojho knižného debutu Leptokaria (1996, druhé doplnené vydanie 2000) jedinú tému - je ňou bytostne pociťovaná heideggerovská existenciálna úzkosť a strach z bytia vo svete, ktorý je plný absurdity a vonkajšieho nepriateľstva. Pridruženým motívom je ne/schopnosť komunikácie a osamelosť chápaná ako jediný priestor autenticity, nakoľko aj stav milostného splynutia je len tzv. ”dvojsamelosťou” (označenou termínom ”die Zweisamkeit”). Z tohto tematického rámca vychádzajú všetky nasledujúce Ballove zbierky próz (Outsideria, 1997; Gravidita, 2000; Tichý kút, 2001; Unglik, 2003), ktoré sa vzájomne pripomínajú a podobajú. Ide v nich o manieristické chronické rozpisovanie niekedy až paranoidných stavov existenciálnej úzkosti v kontexte fragmentárne naznačovaného príbehu, s využitím intertextuálnych odkazov, parafráz, irónie a paródie. Keďže harmónia je pre dnešného postmodernistu už len archaizmom a anachronizmom, dominuje vnútorný chaos a rozklad. Ballov literárny protagonista (podľa mena viackrát v rámci literárnej štylizácie totožný so samotným autorom) si priam skleníkovo pestuje svoj egoizmus a individualizmus. Život je pre neho absurdný, je to priestor psychických tráum, fyzického utrpenia a desu, plný nesplnených nádejí a sklamaní. V Ballových poviedkach nemajú miesto sugestívne vzájomné vzťahy, vždy je to o tom, že človek napokon ostáva sám. Fantázia - absurdná, miestami až patologicky vystupňovaná - nie je stavom uvoľnenia, ale prednostne situáciou ohrozenia, takže iba rozširuje priestor pre ďalšie psychózy.

Michal Hvorecký (1976) sa od svojho debutu v roku 1998 vyprofiloval ako prozaik s témou životného štýlu mladej generácie. Kým poviedky debutovej zbierky Silný pocit čistoty sú typovo blízke žánru sci-fi a cyber-punk, ďalšia kniha Lovci & zberači (2001) sa hlási k popkultúre. V oboch knihách však Hvorecký rozvíja a obmieňa svoju víziu skutočnosti. Kým v prvotine to bol obraz človeka v krízovej situácii odpadlíka, vydedenca, azylanta, v druhej zbierke ide predovšetkým o svet ovládaný komerciou, reklamnými kampaňami, konzumom, masmédiami a nadnárodnými korporáciami. Pri tejto téme ostáva Hvorecký aj vo svojom (značne nezvládnutom) románe Posledný hit (2003). Pre všetky tri knihy je pritom spoločné, že charakteristiky dnešného životného štýlu mladých ľudí (”nezáujem o politiku, všeobecný konzum a vzývanie populárnej kultúry”) Hvorecký zasadzuje do bližšie neurčenej budúcnosti, kde ich prostredníctvom zveličení a ironických posunov dovádza do absurdity (ktorá sa z pohľadu literárnych protagonistov stáva zdrojom životu nebezpečných situácií). Modelovými fenoménmi sú pre neho televízne situačné komédie, modeling, hypermarkety, pouličné hudobné megapodujatia (street-party). V takomto kontexte píše o programových manipuláciách, o manipulovaných a manipulátoroch, o konfrontácii autentickej životnej skúsenosti s virtuálnou realitou mediálneho sveta. Ak v konzumnej spoločnosti platí, že myšlienky jestvujú iba ako formuly, aby sa zákazník nemusel namáhať, Hvorecký takéto formuly a podtexty dešifruje a ilustruje príbehom, sám pritom využívajúc komerčné stratégie a postupy. Rétorika masovej kultúry je súčasťou jeho textov, ibaže v nových súvislostiach, v rámci intelektuálnej hry a reflexie, sa stavia do nového svetla - je ironizovaná a spochybňovaná, a tým kritizovaná. Z hľadiska nových impulzov bol najprínosnejším Hvoreckého debut: všetky jeho nasledujúce knihy sú skôr literárne sterilnou premyslenou stratégiou.

 

Spektrum mladej literatúry je však oveľa širšie, než naznačila táto krátka charakteristika poetiky troch najvyhranenejších (a z istého pohľadu možno najpríznakovejších) autorov. Vyprofilovanú poetiku majú aj ďalší: Jana Beňová (spontánne lyricko-hravé zaznamenávanie vlastných zážitkov, Dvanásť poviedok a Ján Med, 2003), Peter Macsovszky (pamfletické komentovanie súčasných ideológií, Fabrikóma, 2002; Lešenia a laná, 2004, Klebetromán – spolu s Denisou Fulmekovou, 2004), Pavol Rankov (prepojenie psychologickej prózy a fantazijného realizmu s efektom záverečnej šokujúcej pointy, S odstupom času, 1995, 1999; My a oni/ Oni a my, 2001; V tesnej blízkosti, 2004), Viliam Klimáček (parodicko-recesistické autorské gesto, Panic v podzemí, 1997, Váňa Krutov, 1999, Naďa má čas, 2002, English is easy, Csaba is dead, 2004 – pod pseudonymom Peter Doktorov). Na ironickom posune a výrazne uvoľnenej recesii, na hre a zábave, stavia i dvojica Eman Erdélyi - Marek Vadas (Univerzita, 1996; Diabol pod čapicou, 2002). Ich krátke a skratkovitosť využívajúce texty plné bizarných nápadov, udivujúcich dobrodružstiev, špekulatívnych zápletiek a iracionálnych koncov zo zbierky Diabol pod čapicou sú založené na paródii a travestii klasickej detektívky, kriminálneho thrilleru, akčného krváku, no viac než vypracovaná poviedka sú to len etudy na zvolenú tému alebo lakonicky zhutnené náčrty.

V rovnakej recesistickej línii pokračovaI Marek Vadas aj vo svojej samostatnej knižke Prečo sa smrtka smeje (2003). Ide v nej prevažne o bizarné hyperbolizované príbehy, epizódy a momentky, ktorých najnápadnejšou črtou je expresívne zosilnenie absurdity. Vadas však zjavne hľadá aj iné polohy. Jeho predstavivosť sa sústreďuje na násilie, brutalitu, bolesť, strach, úzkosť, patologické správanie, no s tým, že pre jeho etudy je príznačný parodizujúci a ironizujúci podtón (či už situačný, žánrový alebo štylistický). Navyše si vypomáha čiernym humorom a šokujúcimi pointami, konečný význam opakovane spája s vystupňovanou nezmyselnosťou. Aranžované neočakávané zvraty oscilujú medzi fantáziou a skutočnosťou, pričom oboje je viac jedovato bizarné a bláznivé než upokojujúce a normálne.

Moment bizarnosti a prepájania sveta fikcie a reality využil vo svojej druhej prozaickej knižke (Polia, 1999) tiež Martin Kasarda, ktorý sa po polemických počiatkoch priklonil k tradičnejšiemu spôsobu písania. Aj pre neho je literatúra predovšetkým nezáväznou hrou, na ktorej sa dá zabávať.

Stret sveta reality a fantázie, ktorý je výraznou tematickou líniou v súčasnej slovenskej próze, využíva aj Silvester Lavrík. Vo svojej zbierke poviedok Allegro barbaro (2002) sa snaží o nabúranie realistického pohľadu priamo v kontexte realistickej poetiky, a to jej prepojením s nonsensom a absurditou. Epizódam zo všedného života dáva Lavrík fantazijný rozmer tým, že do východiskového sveta reality zapája nejaký úplne nezmyselný alebo iracionálny prvok. Narúša proporcie, pričom absurdný moment má vo vystupňovanej podobe upozorniť na stav citového neuspokojenia a osamelosti. Z pocitovej situácie osamelosti zas vychádza ďalšia nádejná prozaička Monika Kompaníková (Miesto pre samotu, 2003), využívajúca tradičnejší typ rozprávania i poetiky (psychologický pohľad na citový život a všedné problémy mladého človeka).

Rámec kultúrnej situácie deväťdesiatych rokov významne dopĺňajú aj texty feministickej orientácie (feminizmus sám osebe patrí k príznakovým javom novej spoločenskej situácie). V slovenskom kontexte predstavuje progresívnejšiu líniu feministického písania autorský okruh feministického časopisu Aspekt, ktorý práve v tomto roku (2004) prestal vychádzať, aj keď aktivity záujmového združenia rozvíja naďalej. Patrí sem najmä Jana Juráňová, ktorej dve prozaické knihy Siete (1996) a Utrpenie starého kocúra. Mor(t)alitka (2000) sú otvorene polemické a provokatívne. Z mladších autoriek spojených s Aspektom v poslednom čase zaujala Uršula Kovalyk (Neverné ženy neznášajú vajíčka, 2002; Travesty šou, 2004).

Nové knihy ponúkajú tiež autori, ktorí debutovali ešte v druhej polovici osemdesiatych rokov. Takým je napr. básnik a prozaik Ivan Kolenič, ktorého tvorba z deväťdesiatych rokov však neznamená žiadne umelecké inovácie: po svojho druhu originálnych začiatkoch a po stotožnení sa s “barbarskou generáciou” sa Kolenič našiel v rozvíjaní dekadentne štylizovaných nálad a depresií a v predvádzaní telesnosti a erotizmu. Vo všeobecnosti je preňho príznačné nahrádzanie normálneho a konvenčného výlučným a excentrickým (Mlčať, 1992; Porušenie raja, 1993, Ako z cigariet dym, 1996; Jeden úsmev stačí, 1999; Daj zbohom básneniu, 2004). Výsledkom je však absolútne vyprázdnený exhibicionizmus.

Okrem toho, v próze sa v posledných rokoch objavilo viacero autorov, ktorých debuty sú prísľubom do budúcnosti. Hoci v niektorých prípadoch možno mať kritické výhrady k neproporčnosti samotného písania a tematizovania písania, autori ako Miro Čársky (1872 km od mora, 2002) a Svetlana Žuchová (Dulce de leche, 2003), ale aj Peter Pavlac (Hra na smiech, 2001) a Peter Krištúfek (Nepresné miesto, 2002; Voľným okom, 2004) preukázali vo svojich poviedkach schopnosť literárnej artikulácie a presvedčivosti, zmysel pre pomenovanie, pre uchopenie detailu. K podmanivému rozprávačstvu si však poväčšine ešte musia nájsť svoj príbeh.

 

Deväťdesiate roky vytvorili priestor pre slobodnú tvorbu i pre slobodnú diskusiu o nej. Vyšlo veľké množstvo kníh a početné sú aj formy písania – príznačná je heterogenita autorských prístupov i tém. Takáto rôznorodosť so sebou prináša aj rôznorodé hodnoty, ktoré čitateľ, hľadajúci v literatúre kultiváciu estetickej citlivosti, nemusí vždy akceptovať.

Poznámky:
1 Slovenská literatúra 90. rokov: váha slova a podoby verbalizmu. In: Romboid, roč. 37, 2002, č. 3, s. 10.
2 Marčok, Viliam: Potápajúce sa a vynárajúce sa kontinenty (alebo “na čom pracuje” súčasná slovenská literatúra. In: Literika, 1997, č. 3, s. 25.

 

© Dana Kršáková

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

zhlédnuto 6662x

Inzerce