Gospodinov, Georgi: Přirozený román

Gospodinov, Georgi
Přirozený román

studie beletrie zahraniční

Ak chceme zasvätene rozprávať o textoch Georgi Gospodinova, musíme si najskôr niečo povedať o bulharskom postmodernizme.

Subjekt v románe Georgi Gospodinova Prirodzený román
Georgi Gospodinov: Přirozený román. Z bulharštiny přeložila Ivana Srbková, doslov Ani Burova, edice Mormolyce, 132 stran, cena 149 Kč, ISBN 80-7106-738-5

I.
Na začiatku nášho textu, by sme chceli povedať nasledovné: hoci sme si za tému našej práce zvolili problém stratifikácie subjektu v próze Georgi Gospodinova, nebudeme sa zaoberať výlučne metamorfózami a metafikčnosťou objektu nášho skúmania, ale budeme sa snažiť postihnúť Gospodinovov román čo najúplnejšie a z rôznych hľadísk, čiže čo najkomplexnejšie. Keďže sa dosiaľ na Slovensku recepciou tvorby tohto bulharského spisovateľa ešte nikto nezaoberal, nebude mať náš text strohý literárnovedný charakter, ale bude skôr esejou, ktorá si dáva za cieľ problémovo predstaviť slovenskej literárnej obci románový svet Georgi Gospodinova a spôsob jeho textuálnej realizácie. Rezignujeme tiež na zvýšený počet citácií, pretože naša téma nie je dôsledne prebádaná nikde v strednej Európe, dokonca ani na Balkáne či v samotnom Bulharsku. Čo sa týka viacerých štúdií zaoberajúcich sa Prirodzeným románom, ktoré sa nám dostali do rúk, musíme kategoricky vyhlásiť, že sú pre našu prácu neužitočné, pretože zhŕňajú a konštatujú všeobecne postihnuteľné fakty: zaraďujú Gospodinova do postmoderného prúdu v súčasnej európskej literatúre, zdôrazňujú jeho výnimočnosť v bulharskom kontexte a za najdôležitejšie aspekty jeho tvorby považujú fragmentárnosť, metafikciu, inkluzívnosť, paródiu, iróniu, a referenčnosť. Po tomto krátkom úvode pristúpime k nášmu textu.

koupit knihu: www.kosmas.cz

II.
Bulharský postmodernizmus
Ak chceme zasvätene rozprávať o textoch Georgi Gospodinova, musíme si najskôr niečo povedať o bulharskom postmodernizme. Bez tohto krátkeho historického exkurzu by náš príspevok nepovedal nič nové a pre nezainteresovaného Stredoeurópana by bol len zbytočnou informáciou na nejasnom a neznámom pozadí. Bulharský postmodernizmus je veľmi špecifický jav, ktorý sa začal rozvíjať pomerne neskoro. Súvisí to samozrejme s iným literárnym procesom a oneskorenými vývinovými tendenciami v bulharskej literatúre. Prvé úvahy o bulharskom postmodernizme pozorujeme až začiatkom 90-tych rokov v Literaturnom vestniku, v ktorom boli mimochodom po prvýkrát na bulharskej pôde publikované najdôležitejšie texty Foucaulta, Fiedlera, Hassana, Baudrillarda a iných teoretikov postmoderny. Ak by sme sa pokúsili po bulharskom postmodernizme pátrať hlbšie v minulosti, našli by sme niekoľko aspektov poetiky postmodernizmu, ale žiadne dielo zvrchovane patriace do režimu tohto písania. Isté postmoderné znaky (jazyková hra, paródia, irónia, smiech,) sa dajú nájsť už v textoch Jordana Radičkova a Emilijana Staneva, ale „v skutočnosti sú prózy týchto autorov len polemikou, pokusom o kvázikritiku totalitného zriadenia, ktoré znehodnocuje ideu autonómnosti umenia, ničí suverenitu umelca a jeho právo na nezávislosť pri tvorbe.“/1/

Autorom pojmu „bulharský postmodernizmus“ je Galin Tichanov, ktorý za prvopočiatky bulharského postmodernizmu považuje emigrantskú bulharskú literatúru, „ktorá je v stave zohrávať úlohu recepčného a hodnotiaceho javu, korektora literárneho procesu vnútri krajiny.“ /2/

Prvé prejavy literárneho postmodernizmu sa spájajú predovšetkým s poéziou, ktorá ako jediná dokázala okamžite reagovať na zložité historické, sociálne, politické, spoločenské a umelecké zmeny po roku 1989. Za prvých predstaviteľov postmoderny sa dnes už tradične považujú Bojko Lambovski, Ivan Krastev, Konstantin Pavlov a Mirela Ivanova. Vo svojej najrannejšej fáze (1989 – 1993) sa bulharský postmodernizmus vyrovnáva s jazykovými a formálnymi klišé socialistického realizmu, a „vyjadruje sa extatickým „revolučným“ jazykom „klasickej avantgardy“ 20tych rokov.“/3/ Táto definícia Plamena Antova je však trochu problematická, pretože ak do úvahy neberieme niekoľko osamotených autorov, bulharská avantgarda v podstate nikdy neexistovala. Napriek tomuto faktu, bezprostredná jazyková náväznosť na bulharských avantgardných autorov zohráva rozhodujúcu úlohu pri konštituovaní bulharského postmodernizmu. „Pre postmodernu špecifické javy (irónia, paródia, rehabilitácia každodenného, banálnosť, antipoetickosť, dekonštrukcia ideologického jazyka) sa zložitým spôsobom koláže miešajú s typickou modernistickou gestuálnosťou – politickou angažovanosťou, chuťou k provokácii a škandálu, zdôrazňovanou náklonnosťou k somatizácii poetického poslania cez špecifický žáner performancie a záľube v písaní manifestov. Kvôli tomuto všetkému je táto doba označovaná ako neoavantgarda.“ /4/

Až po tomto vyrovnaní sa s modernosťou, avantgardou a socialistickým realizmom a všetkými jeho sprievodnými javmi (patriotický patetizmus, schematizmus, budovateľský optimizmus atď.) sa profiluje nová viacvrstvová postmoderná poetika zaoberajúca sa metarománom, metanaráciou, naračnou a kompozičnou dekonštrukciou a intertextualitou. V druhej fáze sú už v bulharskej literatúre pozorovateľné všetky ostatné prejavy postmodernej poetiky známe zo svetovej literatúry. Hlavnými predstaviteľmi tejto fázy bulharského postmodernizmu sú básnici Ani Ilkov, Balčo Balčev, Kiril Merdžanski, Miglena Nikolčina, Rumen Leonidov a Christo Bankovski.

Veľkému záujmu o parodovanie sa v Bulharsku okrem socialistického realizmu tešia aj jazykové, naračné a kompozičné schémy bulharského Obrodenia (Vazov, Angelov, Popovič, Balskov a iní). Reaktualizáciou a reštylizáciou tejto epochy sa do masovej kultúry a literatúry opäť dostáva sentimentalizmus a záujem o marginálne postavy. Ten sa v bulharskej literatúre začal udomácňovať práve v období Obrodenia. Próza 90tych rokov „prejavuje afinitu k malým, marginálnym postavám, k outsiderom v najvšeobecnejšom zmysle, k typom zo spoločenskej periférie (v danom prípade dosť ambivalentný termín, pretože aj bandita s vysokým bankovým účtom, aj obyčajný bezdomovec sú periférne postavy), ktoré by mohli vysloviť (alebo, ako sa stáva častejšie – premyslieť) vážne pravdy o svojej existencii.“/5/

Po roku 1989 sa v bulharskej literatúre dostáva k slovu postmoderna, tá však často aj dnes býva označovaná ako plagiát, epigónstvo a maloduchosť, a hodnotená je ešte príliš často negatívne. Bulharský spisovateľ a literárny vedec Plamen Antov tvrdí, že „priamy návrat 90tych rokov k rokom 20tym vytvára dojem pokusu o nadviazanie pretrhnutej nite; dva totalitné projekty storočia – pravicový v 30tych a ľavicový od 30tych do konca 80tych sú ignorované.“/6/ Táto utopická vízia návratu k demokracii sa prejavuje vo všetkých textoch bulharskej postmoderny, aj keď je v nich čoraz viac prítomná a zreteľná únava z postmoderných experimentov a naliehavá nostalgia za minulosťou.

Medzi najvýznamnejších súčasných bulharských postmodernistov patria Georgi Gospodinov, Maria Stankova, Čavdar Cenov, Teodora Dimovová, Alek Popov, Albena Stambolovová a ďalší.

III.
Georgi Gospodinov: Prirodzený román
Prirodzený román je románom o nemožnosti porozprávať svoj vlastný príbeh. Je to román zo začiatkov románov, ktoré sa realizujú v neohraničených kombináciách. Každá časť Prirodzeného románu je vlastne jeho novým začiatkom. Gospodinov opisuje alternatívne začiatky, ktoré sú však len malými časťami iných začiatkov (iných textov). Vo svojom vlastnom texte prostredníctvom fragmentárnej románovej formy analyzuje metatextové vzťahy takýchto izolovaných (a)sémantických začiatkov (tie nesú informáciu na inej úrovni ako sémantickej, napr. štýlotvornej) a pokúša sa nabúrať tradičné kompozičné a sémantické usporiadanie románovej formy a jej obsahu. V uvažovaní o literatúre, a hlavne o románe v románe, sa Gospodinov opiera o experiment, o román, ktorý by hovoril o ničom a vyvieral by len sám zo seba, alebo by bol vystavaný len zo slovies, alebo absolútnych zbytočností, situácií a udalostí, ktorým sa tradičný román úplne vyhýba a neopisuje ich. Sám sa pokúša napísať text, ktorý by bol adekvátny alebo vystavaný podobne ako oko muchy. V teoretickej i praktickej rovine je tu prítomná inšpirácia textami J. F. Lyotarda (koniec „veľkých rozprávaní“ a „delegitimizácia vedenia“). Text nadobúda charakter udalosti, je vopred neprevídateľný, tvorený ako príde. Gospodinovov román teda môžeme teda čítať aj „ako veľkú hyperbolu krízy etických, estetických, spoločenských a duchovných hodnôt, ktoré prežívajú postkomunistické krajiny.“/7/

V Prirodzenom románe sa preplieta 6 príbehov/vrstiev/fragmentárnych celkov. Prvým celkom je príbeh rukopisu v obálke (Poznámka redaktora), ktorá je príbehom tohto príbehu. Druhou vrstvou je príbeh rozvodu mladého muža, ktorý sa čoraz viac stáva impresiou z autorovho detstva podfarbenou zvláštnym smútkom a nostalgiou za strateným časom. Tretiu časť textu tvoria dva inkluzívne subtextuálne celky: vrstva 3a – príbeh toaliet, a vrstva 3b – príbeh muchy. Oba tieto subtextuálne celky sa vymykajú z rámca románu, patria do iného režimu čítania, vzťahujú sa na rituálne, sakrálne a symbolické, ale zároveň aj na parodické, kým ostatné vrstvy textu sa vzťahujú k naratívnemu, stratifikačnému, depersonalizačnému, decentralizačnému alebo len k ironickému či parodickému. Štvrtá časť textu je parodickým zobrazením pôžitkov s názvom Zoznam potešení v 60-tych, 70-tych a 80-tych rokoch. Gospodinov v nich hromadí a matematicky vyratúva nepotrebné veci, silné zážitky, vnemy a rozkoše cez prizmu paródie a irónie. Podobnými identifikačnými znakmi sa vyznačuje aj piata vrstva, v ktorej narátor popisuje putovanie mladého Bulhara bez peňazí po potápajúcich sa Benátkach. Šiestu vrstvu textu vytvára príbeh bláznivého záhradníka (Zápisky prostáčika), ktorým sa uzatvára bludný kruh minulosti a prítomnosti, autora a rozprávača, redaktora, starca a rozvádzajúceho sa mladíka. Príbeh sa završuje a nanovo pokračuje iným alebo aj tým istým kruhom do nekonečna.

Pozoruhodný je dvojitý prístup rozprávača k zobrazovanému: neustále zdôrazňuje svoju zanedbateľnú úlohu, svoju nedôležitosť vo vzťahu k textu „a na druhej strane očividným spôsobom vyznačuje strategickú vzdialenosť medzi ním vymyslenou a vytvorenou realitou a časopriestorom čitateľa/poslucháča jeho rozprávania – zreteľne a bez zbytočných vysvetlení – prirodzene.“/8/

Pri podrobnom pohľade na kompozíciu románu zistíme, že román sa skladá z 52 fragmentov. Touto rozmanitou a viacvrstvovou štruktúrou Gospodinov na malom priestore pokrýva samotný akt písania, rozvíja príbeh, minulosť navlieka na budúcnosť, a jeho postavy sa stávajú tým čím vždy chceli a mali byť: stotožňujú sa so samotným autorom. Toto zmnoženie perspektív a odsúvanie „definitívne určeného objektívneho“ nás privádza k záveru, že Gospodinov sa pokúša o narušenie kognitívneho aspektu recepcie. V Prirodzenom románe sa teda úvahy o možnostiach pravdivej a celistvej výpovede konfrontujú s možnosťami literatúry, jazyka a reality vypovedať o svete, človeku a sebe samých. Všetky časti (fragmenty) textu sú prepojené neviditeľnou niťou, mávnutím mušieho krídla, čím vytvárajú takmer dokonalú mozaiku objektivity, ale aj nemožnosti do úplnosti popísať materiál, s ktorým ľudská myseľ a jazyk narába.

Keďže Gospodinova próza je písaním románu o románe, je to nedokončený text, ktorý nikdy dokončený nebude a nikdy dokončený byť nemôže. Jeho záverečná realizácia sa odsúva do nekonečna. Je isté, že Gospodinovov román sa nedá redukovať na spoločného menovateľa, nemá stabilné centrum. Ale aj dekonštrukčný princíp charakterizovaný fragmentarizáciou celku je decentralizovaný a silne narúšaný modernistickou naratívnosťou. Preto v niektorých vrstvách a fragmentoch textu môžeme nájsť viaceré stopy (symboly) ako napr. bláznovstvo, húpacie kreslo, mucha, toaleta a rozvod, ktoré vytvárajú zdanie akejsi jemnej súdržnosti a prepojenosti rôznych textov.

Hoci Gospodinov narúša tradičné románové usporiadania, je si vedomý toho, že absolútna diseminácia, stratifikácia štruktúry a subjektu je nemožná, tak ako je nemožná absolútna štruktúra, absolútny zmysel a absolútna naratívnosť. Z toho potom vyplýva zvýšený tlak na hľadanie miery, ktoré sa v Gospodinovovom románe najvýraznejšie prejavuje v príbehu starého záhradníka (Zápisky prostáčika) snažiaceho sa udržať rovnováhu vo vesmíre tým, že sadí kvety a píše zmätené listy OSN. Potreba miery, dohody, hranice a zrozumiteľnosti je tu paradoxne vyjadrená zložitými alegóriami. Dvojité opisy udalostí rozvíjajú čoraz náročnejšiu a abstraktnejšiu kazuistiku. Istú intertextovú motivovanosť či náväznosť šiesteho fragmentárneho celku by sme mohli identifikovať v príbehu blázna z poviedky Vsevoloda Garšina Červený kvet alebo v niektorých poviedkach Jordana Jovkova z cyklu Večery v Antimovskom hostinci.

Zvláštne, až zlovestne pôsobí vedomie, že všetky tieto krátke príbehy sú márnym bojom tichých bláznov proti zlu, chaosu a iracionalite, čiže proti všetkým symptómom dnešných roztrieštených a vzájomne nekomunikujúcich diskurzívnych systémov. Gospodinovov román (alebo aspoň táto jeho vrstva) preto nereprezentuje len typické „mäkké alebo povrchové myslenie“ vyhradzujúce rozumu nenáročnú poznávaciu činnosť, chápanú ako danosť, ale predovšetkým sklamanie z neho a nostalgiu za starou dobrou racionalitou a diskurzívnou neroztrieštenosťou.

Voľným pokračovaním Prirodzeného románu s rezignáciou na románovú štruktúru a usporiadanie je zbierka Gospodinovových poviedok z roku 2001 A iné príbehy (I drugi istorii). Nachádzame v nej predobrazy alebo pokračovania viacerých Gospodinovových postáv (napr. blázna - Gošo Centar z poviedky Človek s viacerými menami) a tém (muchy a toalety v poviedkach Mucha v pisoári, Staničný príbeh a iné). To svedčí o náväznosti a kontinuite v Gospodinovovom písaní, ktoré sa prejavuje aj obdivom, takmer glorifikáciou (i keď často ironickou) minulosti, vlastného deda, rodiny a vidieckej spokojnosti. Tento syndróm akosi neodmysliteľne patrí k obranným stratégiám ľudského ducha pri narastajúcej uniformite a smerovaní k novej totalite (v dnešných súvislostiach môžeme hovoriť o zvýšenom úsilí niekoho/niečoho na zavedenie unifikácie v konzumnej, duchovnej, ekonomickej, politickej a intelektuálnej sfére schovávajúcej sa za veľmi populárnu masku plurality a pragmatizmu).

Na záver, aby sme neboli obvinený z metodologického nihilizmu a absolútnej rezignácie na teóriu, uvádzame niekoľko modelov, s ktorými sa dá narábať pri analýze textov Georgi Gospodinova. Prvým z nich je experiment s aplikáciou pojmu rizóm/rizomatickosť na zmienený text./9/ Zistíme, že text Georgi Gospodinova spĺňa väčšinu požiadaviek Guattariho a Deleuza, ale napriek tomu ho nemôžeme považovať za pravý, skutočný rizóm. Presnejšie povedané, budeme hovoriť o falošnom rizóme a falošnej rizomatickosti. Gospodinovov text je naozaj nehierarchizovaný, s viacerými vstupmi (input) a výstupmi (output), je modifikovateľný a rozložiteľný, sú v ňom línie segmentarity a stratifikácie navzájom sa prerastajúce a ovplyvňujúce, v niektorých bodoch sú však od seba dôsledne izolované, čiže sú lokalizovateľné. Je tu aj isté symbolické zaťaženie niekoľkých častí textu, ktoré nemôže prestupovať všetkými líniami/ fragmentárnymi celkami a vrstvami románu, čo je jeden zo základných rozporov medzi textom Gospodinova a rizómom Guattariho a Deleuza. Tí symbolické v Lacanovskom zmysle úplne odmietajú a pravidelne ho prevracajú naruby. Gospodinovov text je polycentrický, čo však nie je to isté ako acentrický. To je dôvod, prečo hovoríme o falošnej rizomatickosti a nie o rizomatickosti, tak ako ju ustanovili Guattari s Deleuzom. V skutočnosti sa máloktorá teória zráža s praxou, a máloktorá prax s myslením, preto, ak by sme trochu zľavili z nárokov teórie, Prirodzený román by mohol byť jednou z možných (zjednodušených) podôb Deleuzovho rizómu. Napokon, Gospodinovovi sa nepodarilo zrealizovať ani pôvodný zámer, napísať román vo forme mušieho oka, ktoré má vo svojej podstate k rizómu veľmi blízko. Oko muchy je necentralizované a výslednica takéhoto komplexného a komplikovaného vnemu sa spája až v ohnivku vedomia subjektu. Na to, aby recipient dospel k podobnému senzuálnemu vnemu či intelektuálnemu prežívaniu textu, by Gospodinov musel použiť a vytvoriť ešte niekoľko ďalších fragmentárnych celkov/vrstiev, alebo zvoliť inú metódu. Rizóm je totiž proces, cirkulácia stavov a vzťahov, kým oko muchy je síce tiež multiplicita, ale s mimoúrovňovým ohniskom.

Inou vlastnosťou, či skôr subjektívnym pocitom vznikajúcim pri recepcii Gospodinovho textu je celková i čiastková nedopovedanosť, neukončiteľnosť, rozprestiarajúca sa k mlčaniu, k pojmovej vyprázdnenosti, k tichu. Nie je to Hassanove negatívne mlčanie, modelované nihilizmom, negáciou, iracionalitou, ničením alebo autodeštrukciou jazyka./10/ Je to mlčanie pozitívne, posvätné, vzdávajúce sa do istej miery formovosti, smerujúce k satori. Strata istoty o ontologického ukotvení subjektu v realite a nemožnosť vypovedať jazykovo dôsledne nie je pre Gospodinova dôvodom k samoúčelným deformáciam, subjekt v Gospodinovovej próze je síce značne nestabilný a nekoherentný, ale ani to nereprezentuje absolútnu rezignáciu na tvorivosť, iba mierne pritakanie smutnému barokovo-postmodernému vanitas vanitatum.

Poznámky
1 Celina, J.: Markeri na balgarskija postmodernizam. Litearturna teoria i praktika: Estestven roman na Georgi Gospodinov. In.: Po sledite na modernizma i postmodernizma. Izdatelsky centar Bojan Penev, Sofia 2004. s. 93
2 pozri Tichanov, G.: Emigrantska literatura i nacionalen literaturen proces. Beležki varchu balgarskija postmodernizam. In.: Plamak, Sofia 1992.
3 Antov, P.: Balgarsko i postmoderno. In.: Po sledite na modernizma i postmodernizma. Izdatelsky centar Bojan Penev, Sofia 2004. s. 180
4 Antov, P.: Balgarsko i postmoderno. In.: Po sledite na modernizma i postmodernizma. Izdatelsky centar Bojan Penev, Sofia 2004. s. 180
5 Dakova, B.: „Príbehy“ a „hrdinovia“ v bulharskej próze 90. rokov. In.: Hrdina v stredoeurópskych a balkánskych literatúrach 19. a 20. storočia. Veda, Bratislava 2004. s. 33
6 Antov, P.: Balgarsko i postmoderno. In.: Po sledite na modernizma i postmodernizma. Izdatelsky centar Bojan Penev, Sofia 2004. s. 188
7 Možejko, E.: Postmodernoto v Estestven roman na Georgi Gospodinov. In.: Po sledite na modernizma i postmodernizma. Izdatelsky centar Bojan Penev, Sofia 2004. s. 82
8 Celina, J.: Markeri na balgarskija postmodernizam. Litearturna teoria i praktika: Estestven roman na Georgi Gospodinov. In.: Po sledite na modernizma i postmodernizma. Izdatelsky centar Bojan Penev, Sofia 2004. s. 96
9 Felix Guattari a Giles Deleuze charakterizujú rizóm týmito vlastnosťami: princíp spojenia a heterogenity, princíp mnohosti, princíp asignifikantného zlomu a princíp kartografie a otlačku. Rizóm má byť nehierarchizovaný acentrický systém založený na nebinárnej logike schopný rozširovať sa neustálym pohybom, spôsobom ktorý vie aj napriek čiastočnému prerušeniu alebo aj absolútnemu zničeniu jednej z línií preniesť informáciu cez inú líniu ďalej, do iných línií. Je reprodukovateľný a rozložiteľný, a je skôr mapou, návodom ako kópiou, je reverzibilný atď.
pozri Deleuze, G.: Rokovania 1972 – 1990. Archa, Bratislava 1998. str. 44 – 45 alebo Michalovič, P., Minár, P.: Úvod do štrukturalizmu a postštrukturalizmu. Iris, Bratislava 1997. str. 216 - 221
10 pozri Hassan, I.: Paracriticism. Seven Speculations of Times. University of Illinois Press 1975. Hassan, I.: Innovation/Renovation. New Perspectives on the Humanities. University of Wisconsin Press 1983.

 

Diskuse

Vložil: Lj, 11.01.2007 15:20
Gospodinov, Georgi: Přirozený román
dakujem tento roman povazujem za to najlepsie co som mal moznost citat. mal som moznost to citat v originali tak neviem aky je preklad..ale vrelo tento roman kazdemu odporucam
Vložil: beat, 03.01.2006 18:08
Gospodinov, Georgi: Přirozený román
supečr, perfektny rozbordiela.dakujem
Vložil: Eva, 07.08.2005 16:32
Gospodinov, Georgi: Přirozený román
Lubim vsetko co pises!!!
Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

zhlédnuto 2850x

katalogy

Koupit knihu

Inzerce
Inzerce