18. júla tohto roku priniesli talianske médiá správu o smrti ligúrskej spisovateľky Giny Lagorio. Do povedomia čitateľskej verejnosti sa okrem angažovanosti v talianskom feministickom hnutí v sedemdesiatych rokoch minulého storočia zapísala žánrovo rozmanitým dielom, ktorého súčasť popri románoch tvoria i divadelné hry a eseje. Svojimi (nielen) literárnymi aktivitami sa pričlenila ku skupine autoriek vedomých si diktátu latentného, no naďalej aktuálneho patriarchátu v kultúrnej sfére, ktorý obzvlášť pretrváva v tradicionalistickom Taliansku.

Román Tosca dei gatti z roku 1983, ocenený kritikou cenou Premio Viareggio, sa u nás sa zatiaľ prekladu nedočkal, v anglofónnom prostredí sa etabloval pod nepríliš vydareným názvom Tosca´s cats. Titul predstavuje, v kontexte s predchádzajúcimi dielami, pokračujúcu snahu autorky o vymanenie sa spod klišé sentimentálnej ženskej literatúry (zároveň i spod negatívnej konotácie uvedeného termínu) a zaradiť sa k jej „serióznemu“ prúdu s umeleckými ašpiráciami, s úsilím o osobité zachytenie (pod)povrchovej reality a obrazu ženy.

Tentoraz prináša zdanlivo banálny príbeh starnúcej osamelej vdovy Toscy, ktorú nepriaznivá ekonomická situácia donúti opustiť Miláno a bez záväzkov či možnosti pevného spoločenského zakotvenia začať nový život v turistickom mestečku na pobreží Ligúrie. Jedinou oporou a stredom sveta sú pre ňu jej mačky - keďže v interakcii so starousadlíkmi zlyháva, a víno - liek na tíšenie bolesti zo spoločenskej izolácie. Osvieženie jednotvárneho života prináša hlavnej protagonistke až letná sezóna a príchod partnerskej dvojice žurnalistov Tonì a Gigiho. Títo poskytujú Tosce nielen prepotrebnú spoločnosť a narušenie všedného rytmu, no život tejto ženy sa ich hlboko dotkne. Zatiaľ čo Tonì má pre Toscu predovšetkým citové pochopenie a odhaľuje skryté paralely dvoch na prvý pohľad odlišných existenčných foriem ženstva, Gigi objavuje okom intelektuála-spisovateľa v Tosce predovšetkým literárny potenciál. Prezentuje ju ako akúsi absolútnu konštantu či parameter zachytávajúci autentický rozmer individuálneho života, snáď s rizikom mierneho škatuľkovania, avšak oslobodený od intelektualizovania vlastného Gigimu, vedomého si svojskej autorskej empatie, kedy sa skrz osud človeka pretaveného do literárnej postavy dostáva k sebe samému.

Práve na postave novinára Gigiho podnikla autorka trochu riskantný experiment – rozdvojuje ho na protagonistu a rozprávača, čím – po prečítaní, azda i zdolaní prvej časti románu – pripravuje čitateľovi minimálne prekvapivý, rozhodne však rušivý a znepokojujúci efekt rozbíjajúci naratívnu celistvosť diela. Gigiho vstupy v prvej osobe, ktorými obhajuje svoje rozprávačské postupy (pričom sa natíska otázka, do akej miery reprodukujú jeho teoretické úvahy autorkinu potrebu vysvetliť, azda z nedostatku dôvery voči vlastnej invencii, atypické riešenie úlohy rozprávača) odzrkadľujú jeho profesionálnu erudíciu a vieru v klasické, konvenčné poňatie románu. Pozorovacia er-forma sa stáva jednak médiom objektívnosti, lepšie filtrujúcim literárne univerzálie alebo spomínané „absolútne konštanty“, no zároveň neanuluje možnosť skĺznuť do roviny imaginácie. Pritom Gigi je často odkázaný na vlastnú, literárne fragmentovanú interpretáciu reality, keďže skutočnosť ho zanecháva pred prahom štyroch stien jeho hrdinky a v postmodernistickým pochybnostiach o tom, do akej miery je možné verne zobraziť jeden z nekonečného množstva príbehov generovaných životom.

Predovšetkým okolo samozvaného pozorovateľa hlavnej protagonistky sa utvára krehká spleť intímnych sociálnych vzťahov, ktorej činiteľmi, zároveň sekundárnymi objektmi pozorovania sú najbližší (Tonì, Matteo) a priatelia (Enrico, Lavinia). Gigi sa pokúša s fascináciou mužskej perspektívy postihnúť v „externej“ ich-forme a v „internej“ auktoriálnej polohe jemné variácie ženského bytia, aké zosobňuje trojuholník Tosca – Tonì – Lavinia. Toto jestvovanie sa pritom realizuje skrz citové väzby – až v nich sa naplno rozvíja individuálna ženskosť menovaných postáv. Všetky tri aktérky, ktorých spoločným menovateľom je bezdetnosť, nachádzajú rôzne náhrady za chýbajúce materstvo. Tonì sublimuje pohasnutý materinský pud v práci, v umení a v nežnej starostlivosti o Gigiho, Lavinia, rafinovane iritujúci protipól zvyšných dvoch žien, stelesňuje obraz emocionálne chladnej vedeckej pracovníčky a zvodkyne, ktorá bez výčitiek svedomia zanecháva za sebou láskou zlomeného Mattea, Gigiho syna. Zatiaľ čo Matteovo utrpenie pramení z prebytku citu, Toscinou emocionálnou náplasťou na utrpenie z jeho nedostatku zostávajú mačky, ktorým nielen pripisuje ľudské atribúty (ako v prípade mŕtveho kocúra Miciamore, ktorého strata sa javí minimálne taká bolestivá ako strata vlastného manžela, Maria), ale venuje sa im s priam materinskou, postupne vplyvom depresie slabnúcou zodpovednosťou, predstavujúcou akýsi barometer Tosciných sebadeštrukčných nálad a príčinu jej vyobcovania z malomestskej komunity.

Údel Toscy, „madre dei gatti“, vykazuje až ironicky chabé spojivá s údelom legendárnej Pucciniho Toscy. Proklamovaná láska k hudbe konzervuje zvyšky citového prežívania a zvnútornené monológy čakajúce na deklamáciu pred skromným publikom sú len tragickým manifestom samoty. Osamelosť Toscy je ako väzenie, z ktorého uniká len v obklopení kruhom známych a keď siaha po alkohole. No i v takto nadobudnutej voľnosti naráža na mantinely, podobne ako všetky postavy hľadajúce vlastnú relatívnu suverenitu. Existencialistický motív nemožnosti slobody nadobúda v románe rozličné podoby – na jednej strane Tosca, autonómny jedinec „oslobodený“ od zodpovednosti spoločenských väzieb, no uväznený minulosťou, stiesneným miniatúrnym bytom, opustenosťou; na strane druhej Tonì a Gigi, s prevzdušneným, až „bezbariérovým“ interiérom, hoci v dobrovoľných putách vzájomného, ešte stále láskou naplneného vzťahu, v otroctve intelektu a slov ťažko hľadajúcich komunikačnú odozvu či priamy dotyk s matériou konkrétneho sveta, s Gigiho pozorovateľskou a spisovateľskou obsesiou. Román, stále v duchu existencialistických tradícií, ponúka skôr pesimistické riešenie otázky nevoľníckeho bytia, spočívajúce vo vedomom a uvedomelom prežívaní bolesti života, ktorej zákonité vyústenie predstavuje smrť.

Kompozične silnou stránkou textu je zachytenie rytmu všednosti, ktorý si nebadane podmaní čitateľa, prirodzene inklinujúceho k znechuteniu z ustavičných repríz každodenných rituálov. Tento jednotvárny kolobeh, bez výrazných odbočení, s obrazmi večne hladných zvierat ako súčasťou nenásytnej prírody, smeruje pomalou, špirálovitou gradáciou Tosciných alkoholických excesov k neodvratnému koncu, ktorý sa prekvapivo morbídne zhoduje s Gigiho autorským očakávaním.

Román sa na pozadí tohto stereotypu pokúša mapovať psychologickú dvojakosť vnútorného a vonkajšieho sveta hlavnej, no neheroickej hrdinky, s využitím netradičného naratívneho modusu. Avšak zaiste ambiciózny plán autorky o experiment vo formálnej či nóvum v tematickej rovine sa napĺňa len čiastočne. Tosca, pasovaná za „absolútnu konštantu“, sa vo svojej univerzálnej, všeplatnej hodnote redukuje na klišé a stáva sa jedným z mnohých sentimentálnych príbehov v nenápadne spoločenskokritickom duchu.

Skryto ironický zámer „mužského“ prepisu ženského osudu do literárnej podoby pôsobí napriek explicitným kapitolám v prvej osobe nedôveryhodne, zrejme preto, že sa ho nepodarilo rafinovane ukryť pod menej patetizujúce nánosy súcitu. Dielu by rovnako svedčala zhustenejšia forma novely, ktorej žánrovým požiadavkám – ako menší počet postáv, jednoduchšia dejová línia – beztak vyhovuje. Žiaľ, spisovateľkina smrť zhatila možnosť reparátu a namiesto plnokrvného portrétu zanechala iba zbytočne rozvláčnu blednúcu skicu, ktorou literátka vzdala neutešene pochmúrny hold ženstvu. Lagorio však aspoň naznačila svojim talianskym kolegyniam možnú cestu, po ktorej sa snáď vydajú bližšie k efektívnemu, otvorenejšiemu vyobrazeniu špecifickej ženskej reality, aké ponúka rakúska nositeľka Nobelovej ceny Elfriede Jelinek.