Juráňová, Jana: Misky strieborné, nádoby výborné

Juráňová, Jana
Misky strieborné, nádoby výborné

recenze beletrie zahraniční

Zvykli sme si na pietny a úctivý prístup k tomu, o čom sme sa učili v škole. Zvlášť keď sa to týka tvorcov národnej kultúry, kodifikátorov spisovného jazyka a bojovníkov za národné práva. V ostatnom čase však nielen výskum, ale aj literatúra začala demaskovať velikánov, búrať pomníky a ukazovať dejateľov ako obyčajných ľudí. V tomto trende pokračuje aj Jana Juráňová vo svojej najnovšej knihe Misky strieborné, nádoby výborné.

Dejatelia a ich ženy
Jana Juráňová
: Misky strieborné, nádoby výborné. Levice : L. C. A., Koloman Kertész Bagala, 2005

Zvykli sme si na pietny a úctivý prístup k tomu, o čom sme sa učili v škole. Zvlášť keď sa to týka tvorcov národnej kultúry, kodifikátorov spisovného jazyka a bojovníkov za národné práva.

V ostatnom čase však nielen výskum, ale aj literatúra začala demaskovať velikánov, búrať pomníky a ukazovať dejateľov ako obyčajných ľudí. V tomto trende pokračuje aj Jana Juráňová vo svojej najnovšej knihe Misky strieborné, nádoby výborné. Text tejto divadelnej hry vznikol v roku 1997, ale až teraz sa dočkal knižného vydania. Krst knihy bol v Bratislave spojený s divadelným predstavením tejto hry, ktoré uviedlo Rado(sť)dajné divadlo z Kláštora pod Znievom. Scény z tohto predstavenia zdobia aj obal knihy a boli využité ako ilustrácie. 

Bez piety
Miskách strieborných... Jana Juraňová demýtizuje a demaskuje štúrovcov analyzujúc ich vzťah k ženám. Jej tvrdenia sú o to presvedčivejšie, že nezobrazuje vzťah štúrovcov k nežnému pohlaviu vo všeobecnosti, ale vo vzťahu ku konkrétnym, autentickým ženám, manželkám, láskam. Hlavnými hrdinkami tejto hry sú Adela Ostrolúcka, Anička Hurbanová, rod. Jurkovičová, Antónia Sládkovičová, rod. Sekovičová a Marína Geržová, rod. Pišlová, ktoré sa ako mátohy stretnú v záhrobí a spomínajú na život prežitý s a v tieni dejateľov. Príležitostne dialógy ženských postáv doplňajú Ľudovít Štúr, J. M. Hurban, Janko Francisci a Andrej Sládkovič, ktorí sú umiestnení v akejsi „sieni slávy“. Muži sú oddelení od žien neviditeľným múrom, ktorý aj v záhrobí oddeľuje svet verejný (mužský) od domáco-prírodného (ženského). Spojením týchto dvoch svetov autorka vytvára pôsobivú tragikomickú koláž, na úrovní obsahovej aj textovej. 

Ženy kontra muži
Rozdiely medzi svetom mužov a žien zvýrazňuje prepojenie literárnej fikcie (reč hlavných hrdiniek) s autentickými textami/prejavmi slovenských národných buditeľov. Ženské hrdinky sa spontánne, nenútene rozprávajú o vlastnostiach a chybách svojich manželov a snúbencov, o tom, akými (ne)boli partnermi, manželmi, otcami, o ich zvykoch, zlozvykoch a verejnej činnosti. Muži-dejatelia doplňujú rozprávanie žien vznešenými rečami o obrane ľudu, jazyka, o povstaní 1848, o Slovanstve, budúcnosti a nádejach slovenského národa. Ich prejavy vyznievajú ako nespochybniteľné zdôvodnenie ich dobovej činnosti. Pokiaľ ženy komunikujú medzi sebou a vyjadrujú svoje pocity, starosti, niekedy aj zlomyseľnosť, muži prednášajú. Nekomunikujú, ale nariaďujú. Ich jazyk je v diele Jany Juráňovej ďalšou bariérou, ďalším múrom, ktorým sa oddeľujú od sveta žien. Archaický, autentický jazyk na jednej strane racionalizuje mužské rozhodnutia, ale na druhej strane naveky uzatvára štúrovcov v období slovenského romantizmu. A tým výrazne obmedzuje ich platnosť iba na čas pôsobenia rečníkov. Najkomplikovanejšia a najmenej zrozumiteľná je Štúrova reč. Jeho jazyk je kostrbatý, nevycibrený. Týka sa to nielen formy, ale aj obsahu. Štúr reaguje síce na dobovú realitu, ale vyúsťuje k symbolom, víziám, vidinám.

Vyostrujúc rozdiely medzi jazykom mužov a žien Juráňová sa výrazne dištancuje od obsahu uvažovania vtedajších dejateľov. Uzamyká ho v štúrovskej dobe. Na príklade jazykového prejavu ukazuje, ako dejatelia nedokázali prekročiť prach „siene vlastnej slávy“, ako sa uzavreli vo svojom elitnom spolku, a preto aj pre dnešných čitateľov/čitateľky ich prejav je nezrozumiteľný. 

Štúrov prízrak
Dominantnou postavou v štúrovskom záhrobí ostáva Ľudovít Štúr. Je v centre záujmu všetkých zhromaždených. Funguje ako všadeprítomný veľduch. Posledná inštancia, neomylná autorita. V hre Jany Juráňovej Ľudovít Štúr stráca ľudské črty. Stáva sa z neho akýsi odhmotnený tvor, možno netvor (?), baladický zloduch, ktorý chce mať všetkých vo svojej moci. Ani to, o čom hovorí sa nevzťahuje k životu. Sú to nereálne predstavy ideálneho života. Aj keď mu občas ostatné, najmä ženské postavy niečo vyčítajú, resp. zapochybujú o pohnútkach, ktoré ho viedli k životu, aký viedol, vo všeobecnosti cítiť akúsi tieseň vo vzťahu k nemu, ako keby sa ho všetci báli. 

Opačne pôsobia ženské hrdinky a ich rozhovory. Ich jazyk je zrozumiteľný a obsah stále aktuálny. V tejto knihe práve ženy sa vyznačujú triezvym prístupom ku skutočnosti, k národniarskej činnosti a dobovej slovenskej realite. Oproti mužom, ktorí uzamknutí v tieni vlastnej slávy, stále opakujú to isté, ženy dokážu s odstupom, niekedy s úsmevom, inokedy so sarkazmom ohodnotiť svoju situáciu v dobe najväčšej verejnej aktivity mužov, ktorých milovali. Prostredníctvom vlastných osobných, intímnych zážitkov vyjadrujú sa k slovenskej realite štyridsiatych a päťdesiatych rokov 19. storočia. Viackrát upozorňujú na zveličovanie významu činnosti ich partnerov neskoršími pokoleniami Slovákov. Priamo poukazujú na skutočnú podobu toho, čo sa vtedy odohralo. Klebetami z vlastnej kuchyne búrajú predstavy o veľkosti diela štúrovcov. 

Láska - neláska
Údelom romantickej ženy bolo milovať a trpieť. Jana Juráňová predstavuje niekoľko podôb takejto romantickej lásky-nelásky. Najvýraznejšou, ale súčasne aj najnešťastnejšou postavou hry Misky strieborné... je Adela Ostrolúcka. Na stretnutí s ostatnými „štúrovskými“ ženami sa chce dozvedieť, prečo Ľudovít Štúr neopätoval jej lásku, prečo jej nikdy nenapísal a prečo ju po smrti nazval tvorom, a nie ženou či bytosťou. Adela rozpráva príbeh svojej lásky, ktorú Štúr najprv vznietil a potom zadúšal. Lenže ona ho milovala, chcela „byť jeho pokušením“, dokonca sa naučila aj po slovensky len aby sa mu zapáčila. Trápila sa, trápila až zomrela. Preto po smrti sa snaží zistiť, prečo si Štúr zvolil dobrovoľný celibát? Prečo sa potreboval „zaľúbiť nešťastne do dievčaťa, ktoré bolo doňho zaľúbené“, prečo sa stretával iba s mužmi, prečo chcel ich ovládať, prečo žiarlil a zúril, keď sa ženili? Adela je v Juráňovej diele prototypom romantickej mátohy, dievčaťa, ktoré trpí v záhrobí, lebo nepoznalo opravdivú lásku. 

Odlišným typom ženy je Anička Hurbanová, ktorá v mladosti vystupovala v divadelných hrách, bola manželkou významného národovca, prežívala strasti a radosti spojené s výchovou deti a mužovým účinkovaním. Juraňová prostredníctvom nej vykresľuje typ ženy úplne odovzdanej manželovi, jeho činnosti a rodine. Je to žena, ktorá má pocit, že už všetko skúsila. Toľko prežila, že už po ničom netúži. Cíti sa byť „naplnená až po okraj“. Príklad Aničky Jurkovičovej je akoby z inej doby, hrdinka vlastní totiž skôr pozitivistické vlastnosti. 

Protikladom Aničkinej prozaickej lásky je príklad lyrickej lásky Antónie Sládkovičovej a národného básnika, ktorý, keď jej vyznával lásku, recitoval báseň venovanú inej žene. Juráňová ukazuje, ako sa Antónia celý život musela vyrovnávať s manželovou prvou láskou. Ako celý život žila v tieni Maríny. Preto aj v záhrobí s ňou súperí. Každá z nich si chce čo najviac ponechať z muža, ktorého milovala. Antónia zdôrazňuje, že s ním žila, vychovávala jeho deti a pochovala ho. Marína sa jej vysmieva hovoriac, že keď sa povie Sládkovič, každý si spomenie na Marínu, a keď povieme Marína, každý si spomenie na Sládkoviča. Zostarnutá Marína zakrýva svoju prvú, nešťastnú lásku k Sládkovičovi cynizmom a ľahostajnosťou. Na jednej strane jej lichotí, že sa stala súčasťou národnej kultúry a že mala dva životy a má dva hroby, ale na druhej opakuje: „Keď sa vydáte, žijete obyčajný život, či žijete so slávnym, alebo s pernikárom.“ Na príklade Maríny Juráňová najvýraznejšie zdôrazňuje priepasť medzi tým, čo jej hrdinky žili a o čom snívali. Ukazuje, ako malo ženy mohli ovplyvňovať svoj osud. Hodnotu štúrovskej ženy určoval totiž predovšetkým muž a nie láska. Muž dával zmysel životu ženy. Žena bola preňho ako idea, ktorú mal tvarovať, ako strieborná miska, ktorá čaká, aby niekto na ňu položil to, čo má najvzácnejšie. Inak ostane prázdnou, nenaplnenou nádobou. 

S vtipom a ľahkosťou
Rovnako ako vo svojich predchádzajúcich dielach, tak aj v tejto knihe Juráňová je provokatívna a odvážna, ale aj dôsledná a presvedčivá. Demaskuje malosť, strháva pavučinu noblesy a búra pomníky mužov, za ktorých slávou sa skrýva smútok žien. Neľútostne odhaľuje mechanizmy fungovania dobovej spoločnosti. Ukazuje, ako spoločenské rozdiely medzi pohlaviami ovplyvňovali osudy jednotlivcov, najmä žien. Autorka mnohé nedopovedá. Groteskné dialógy, občas okorenené čiernym humorom, si má dotvoriť čitateľ sám. A je iba na ňom, či za prvoplánovým úškrnom odhalí potláčané slzy.

Irena Malec-Bilińska

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 122 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

56%čtenáři

zhlédnuto 3381x

štítky k článku

Inzerce