Prokešová, Viera: Ihla

Prokešová, Viera
Ihla

studie beletrie zahraniční

Viera Prokešová sa v slovenskom literárnom prostredí pohybuje už neuveriteľných tridsať rokov, no jej básnická bilancia je pomerne skromná. Štyri útle básnické zbierky však zreteľne potvrdzujú jedno: že Viera Prokešová bola a dodnes je poetkou uvážlivou, striedmou, zdržanlivou vo výraze.

Básnické hľadanie harmónie
Viera Prokešová: Ihla. Dunajská Lužná : Millanium - Milan Richter, 2005

Viera Prokešová sa v slovenskom literárnom prostredí pohybuje už neuveriteľných tridsať rokov, no jej básnická bilancia je pomerne skromná. Štyri útle básnické zbierky, oveľa viac prekladov a popritom plno poctivej redaktorskej práce. Tie štyri tenké knižky poézie však zreteľne potvrdzujú jedno: že Viera Prokešová bola a dodnes je poetkou uvážlivou, striedmou, zdržanlivou vo výraze. Jej básnickú tvár vystihujú pojmy ako slovná askéza a triezvosť, no takisto civilný výraz a téma každodennosti. Je poetkou stojacou možno trochu bokom od hlasných básnických iniciatív, ale poetkou s vlastnou tvárou a postupne profilovaným a prehlbovaným individuálnym rukopisom. 

Cesta Viery Prokešovej k intímnej polohe vlastného básnického štýlu vyzerá na prvý pohľad pokojná a priama, akoby v nej nebolo žiadnych dramatických zákrut. Aj z čisto formálneho hľadiska bol jej vstup do literatúry vcelku dobovo príznakový: najprv časopisecké začiatky v polovici sedemdesiatych rokov, potom dlhé čakanie na debut. V roku 1984 vyšla Viere Prokešovej zbierka Cudzia a bolo jasné, že prišla autorka, ktorá poéziu chápe ako vyjadrenie citovej reflexie života. Prišla rozosmiata mladá žena – ako ju zachytila fotografia na prebale prvotiny –, mladá žena plná vitality, ktorej lyrika, ako vtedy poznamenal literárny kritik Valér Mikula, „neplynie z cukrovania sveta ani z cukrovania sa (...). Jej zdrojom je skôr istá nevšímavosť voči zádrapčivej moróznosti sveta, radostné prehliadanie zložitostí, pacifikujúca dôverčivosť, ktorá však nikdy neupadne do obťažujúcich dôverností. Vec nie je v tom, že by nám táto autorka chcela ukazovať svoju príjemnejšiu tvár – pretože to skutočne nerobí – ale v tom, že jej subjekt je natoľko v obrodzujúcom zmysle lyrický, že on sám svojím literárnym bytím nám odhaľuje príjemnejšiu tvár sveta.“

Od radosti k smútku
To, čo naznačil debut – lyrické vyjadrenie pocitového a zážitkového sveta citlivej ženy – výrazovo vyostrili ďalšie knižky: Slnečnica (1988), Retiazka (1992), Pleť (1998). Aj v nich Viera Prokešová artikuluje rôzne vrstvy ženskej subjektivity. V čitateľnej sebaidentifikácii autorského a lyrického subjektu vyslovuje samu seba, pričom od počiatočnej nekonfliktnosti postupne prechádza do trpkejšieho a ťaživejšieho ladenia. Vitalitu mladosti a spontánnu radosť zo života postupom času nahrádza životná skúsenosť – skúsenosť ženy v pozícii asymetrického partnerského vzťahu, kde muž je len hosťom, ktorý prichádza a odchádza, a hoci je očakávaný, v priestore, do ktorého vstupuje, stále ostáva cudzí. Nevyzná sa v ňom, neovláda ho, možno aj preto, že sa nijako nepodieľal na jeho spolu/vytváraní. Táto podoba partnerského vzťahu sa vinie celou tvorbou Viery Prokešovej a stáva sa akousi jej stále nanovo prežívanou bazálnou situáciou. Muž vstupuje do priestoru obývaného a usporiadaného ženou, do priestoru, ktorý je silne zvnútornený, no vstupuje tam zvonka, iba ako návštevník. Výraz „cudzí muž“ skrýva v sebe mnohoznačnosť, ibaže jednoznačne platí, že Prokešovej lyrická „nevesta“ „s cudzím mužom o ničom nesníva“. Viac než o nádejach a očakávaniach je to potom o deficitoch a absenciách, o tom, čo žene „chýba na tomto vzťahu“. Na zatvorenosť a istú azylovosť vnútorného sveta ženy tiež odkazuje častý motív bytu, bytového interiéru, ktorý opakovane vymedzujú dva priestorové prvky: okenné sklo a záclona. „Za iskrivou záclonou rastie svet,“ píše sa v jednej z básní, no z tohto „rastúceho sveta“ sa pre Vieru Prokešová stali zaujímavými najmä  fragmenty, úlomky, svetelné záblesky. Práve ich prostredníctvom poetka rekonštruuje vonkajší svet – cez jeho čiastkovosť, v súlade s presvedčením, že celistvý obraz jestvuje len v nej samej. 

Intímne o každodennosti
Už v knižnej prvotine sa pre Vieru Prokešovú stala východiskovou témou téma obyčajnosti a všednosti. V jej ponímaní sa však za každodennosťou skrýva životná istota, ako stálosť poriadku vecí a vzťahov. Pretože všedné, povedané jej slovami, je to, „čo napokon po všetkom inom zostane“. A takisto od samého začiatku je v jej básňach čitateľný pocit istej nezaraditeľnosti, nepatričnosti, ba možno aj istej výlučnosti lyrického subjektu – ako ženy, ktorá sa nevie, resp. nechce stotožniť s vonkajšou necitlivosťou. Ako ženy, ktorá v básňach odhaľuje vlastnú senzitívnosť (výbušnosť, prudkosť, netrpezlivosť), čím sa zároveň konfrontuje so zažitými kultúrnymi normami ženského správania, so sociálne konštruovanou definíciou ženskosti. Nerobí to však exaltovane a prudko, ale pokojne a ticho, takže tlmenosť sa stáva základnou tóninou celej jej básnickej výpovede. Rovnako charakteristickou je tendencia k zaokrúhlenosti, splývavosti, oblosti a akoby až istej mäkkosti – tieto kvality azda najpresnejšie vyjadruje slovo vláčnosť, ktoré sama Viera Prokešová opakovane používa na vystihnutie situácie. V jej lyrickom pocitovom registri majú svoje stabilné miesto smútok, zmätok a pochybnosti, od druhej zbierky, v ktorej tematicky prevažuje vzťah ženy a muža,  pribúdajú osamelosť a túžba po šťastí, ešte neskôr prázdnota. Napriek tomu poézia Viery Prokešovej nevyznieva depresívne – dominantným je pozitívny a vyrovnaný vzťah k životu. Jednoducho, Viera Prokešová píše poéziu plnú nehy, citlivosti a pokoja, vždy hľadajúc cestu k harmónii, čo je ďalšia z čŕt jej poetiky. Hoci postupom času čoraz viac a viac smeruje k polohe nostalgickej nehy a opustenosti, aj bezútešne smutné u nej v konečnom dôsledku pôsobí ako harmonicky vyrovnané a aj úzkostný pohľad nakoniec vyznieva mierne a placho. 

Ak je však niečo podstatným opisným znakom poézie Viery Prokešovej, je to skutočnosť, že poetka sa vytrvalo a pozorne snaží o hlbšie vnímanie sveta. Zintímnenie, ku ktorému dospela, pritom podáva civilne nevtieravo, vecne, občas až stroho; jej básnická tvorba sa vyznačuje tematickou sústredenosťou a výrazovou úspornosťou. 

Nálady a spomienky
Viera Prokešová je citovo ústretová, vnímavá k sebe i k okolitému svetu. Jej postoj ku skutočnosti sa vyznačuje prijímaním vecí v ich plynutí, je otvorená evidovaniu zmien, príchodov a odchodov, pričom stále podvedome a akoby v podtexte hľadala odpovede na otázky, čo životné zmeny prinášajú. Jej poézia je reflexiou vzťahov a drobných náladových momentiek. Vyrastá z momentu, z prchavosti chvíle, inšpiratívnym býva už drobný detail životnej reality. Základom je pocit, atmosféra, nálada, emocionálny stav, spomienka, pozorovanie prirodzených a nenápadných vecí. Vďaka tomu majú jej básne ráz náladových zamyslení nad láskou, partnerským vzťahom, vlastným životom. Citová nežnosť sa v nich zvyčajne konfrontuje s vonkajším nečasom (v zmysle daždivého, vlhkého počasia, častými motívmi sú dážď, sneh, voda), typická je melancholická nálada. Jemné impresie, z ktorých sa vynára postava poetky, sú v zásade jediným: sú cestou hľadania tak prepotrebnej citovej istoty. Občas v nich zarezonuje dekoračná štylizácia prostredia alebo situácie, v čom sa dá vytušiť istý vplyv prekladateľskej skúsenosti s čínskou poéziou. Vtedy Viera Prokešová inscenuje prostredie, ktoré sa jej stáva kulisou na jemné senzuálne manipulácie. A v súznení prírody a psychického stavu či nálady zas možno vidieť typovú blízkosť s básnickým symbolizmom. 

Už pri  debute v roku 1984 bola poézia Viery  Prokešovej označená spojením „výsostne ženská“. Ženskosť sa odôvodňovala jemnosťou a krehkosťou básní, lipnutím na živote a detailoch. Takýto charakter má jej poézia dodnes. Bez výraznejšej zmeny poetiky, no s istým prehĺbením pohľadu, súvisiacim s pribúdajúcou životnou skúsenosťou, zostáva Viera Prokešová stále „uprene obrátená do seba“. Jej kultivovaný básnický prejav ju zaraďuje k popredným súčasným slovenským poetkám. 

Dana Kršáková


 

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

zhlédnuto 2798x

Inzerce