Poviedka 2006

Poviedka 2006

recenze beletrie zahraniční

Súťaž o najlepšiu poviedku, ktorú vyhlasuje vydavateľ Koloman Kertész Bagala od roku 1996, má tento rok za sebou už svoj desiaty ročník. Desať ročníkov, nech sa to už týka hocijakej súťaže, je slušná tradícia, táto poviedková navyše podnietila vznik nového fenoménu v aktuálnom slovenskom literárnom živote, i keď občas možno až priveľmi preceňovaného a nadhodnocovaného.

Cesta za príbehom
Poviedka 2006. (Zborník najlepších prác desiateho ročníka literárnej súťaže). Levice : Koloman Kertész Bagala, L. C. A., 2006

Súťaž o najlepšiu poviedku, ktorú vyhlasuje vydavateľ Koloman Kertész Bagala od roku 1996, má tento rok za sebou už svoj desiaty ročník. Desať ročníkov, nech sa to už týka hocijakej súťaže, je slušná tradícia, táto poviedková navyše podnietila vznik nového fenoménu v aktuálnom slovenskom literárnom živote, i keď občas možno až priveľmi preceňovaného a nadhodnocovaného.

Ide predsa  „iba“ o súťaž, o ocenenie jedného jediného textu toho ktorého autora v konkurencii iných podobných textov. Kvalita „jednorazového výkonu“ nemusí byť zárukou kvality celej knihy poviedok, ako o tom svedčia, jemne povedané, nie celkom zvládnuté knižné debuty bývalých súťažiacich. 

Hľadanie nových poviedkarov
Hoci úroveň jednotlivých zborníkov bola raz presvedčivejšia, inokedy menej, v retrospektíve desiatich ročníkov sa celkom zreteľne ukazuje, že pôvodný nápad o hľadaní dobrých poviedkarov je stále životaschopný a inšpiruje stále nových záujemcov s chuťou písať. Skúsenejších i začínajúcich, s nejakou tou knihou na autorskom konte i nováčikov. V priebehu rokov sa menila porota aj štruktúra adeptov. Od porotcov – literárnych teoretikov a kritikov po porotcov – aktívnych prozaikov, finalistov predchádzajúcich ročníkov. Kým predtým svoje šťastie úspešne skúšali aj autori v literatúre už zavedení, v aktuálnej knihe Poviedka 2006 sú medzi ocenenými samé nové mená alebo prinajmenšom samé nové pseudonymy. Keďže zvyk je taký, že každý/každá z publikovaných autorov/autoriek sa predstaví v malom autorskom medailóne, čitateľ má možnosť dozvedieť sa pár detailov z biografie či aspoň z autorskej dielne. Ak by však niekto chápal autorské medailóny ako zdroj faktografických informácií „o živote a diele“, bol by na omyle. Väčšina autorov totiž daný žáner poňala ako ďalší možný priestor na literárno-fiktívnu sebaprezentáciu. Ani záľaha pseudonymov, občas bizarných viac, ako by sa normálne – v rámci zakrytia vlastnej totožnosti – žiadalo, orientáciu neuľahčuje. Určujúcim vodidlom sú však jednotlivé texty, veď o tie tu v prvom rade a predovšetkým ide.
   Zo 476 príspevkov, prijatých do súťaže tento rok, sa do zborníka dostala jedenástka: tri texty ohodnotené cenami, osem prémiami. Jedenásť krátkych próz na pomerne vyrovnanej úrovni, bez zjavných hodnotových výkyvov, no aj bez väčších prekvapení. Ani jeden text nie je nečitateľný či školácky nezvládnutý, v tomto smere odviedla porota naozaj dobrú prácu. Každý má väčšiu alebo menšiu schopnosť niečím zaujať. V mnohom sú si podobné, i keď sú písané z rôznych autorských pozícií a s rozdielnou stratégiou. Našťastie, už celkom do úzadia ustúpili individuálne literárne excesy, predvádzanie vlastnej hravosti a písanie o písaní, také obľúbené a frekventované v minulých súťažných ročníkoch (azda len tohtoročný víťaz sa sem-tam neubránil tomuto lákadlu). Rovnako v úzadí sa ocitli bujaré recesie, magický realizmus, paródie. Ani formálne experimentovanie nedostalo taký priestor ako kedysi. Pre tohtoročných finalistov je písanie skôr návratom k príbehu, k jeho hľadaniu a zároveň skúšaním adekvátnej výrazovej podoby. Aj preto mám dojem, že tohtoročný zborník viac než iné reflektoval návrat k tradičnému chápaniu literatúry ako výpovede o ľudskej skúsenosti. Výpovede neuzavretej do seba samej, ale s presahom k iným: bez pomocných barličiek prázdneho a bezduchého experimentovania povedať niečo o zvládaní sveta a nachádzaní človeka v ňom.

Tohtoroční finalisti
Základným východiskom próz sú až na malé výnimky všedné a obyčajné situácie, avšak ozvláštnené mierou psychologizácie, aktualizácie, spôsobom štruktúrovania. V duchu teoretických zásad poviedky: od banality ku kľúčovému okamihu ľudskej existencie. Ak poviedky pôsobia hneď od počiatku exoticky, je to len vďaka ich umiestneniu do cudzieho prostredia (Bretónsko, Srbsko, Japonsko), použitím inojazyčných výrazov, prípadne presunom do roviny absurdity a ireálna (peklo). Tematicky prevažujú vzťahové otázky. Aj pri krátkosti žánru bola pri niektorých predsa len cítiť istá rozvláčnosť alebo preexponovaná opisnosť. Kým víťazná (no nie nejako výnimočná) poviedka Tri Martolod od Petra Ankou (pseudonym) stavala na ľahkosti a civilnosti výrazu a autor sa v nej snažil o prepojenie dvoch prostredí a náznakovito aj štyroch ľudských osudov, štýl druhej v poradí Evy Cigánikovej (Taký mizerný, mizerný život) vzdialene pripomenul písanie mladej ruskej autorky Iriny Denežkinovej, najmä zobrazením dehumanizovaného obrazu boja o prežitie v rámci istej komunity. Eva Cigániková svoj znepokojujúci text však na škodu veci až príliš odľahčila záverom: koniec je síce naozaj kľúčovým miestom poviedky ako žánru, no v tomto konkrétnom prípade pointa posunula text do celkom iných súradníc, a tým pádom aj do zbytočne konvenčného kontextu. Z trojice ocenených mňa osobne najviac zaujala poviedka Maily z Ultima Thule od Andreja Tusičišneho (meno alebo pseudonym?). Jednak koncíznosťou výstavby a starostlivým výberom detailov, jednak polaritou medzi odľahčenosťou a filozofujúcim prístupom. Ako dobrí rozprávači, zvládajúci rámcovanie a konštruovanie príbehu, sa ukázali aj Ondrej Peťkovský (Mojmirovac), Norbert Mikláš (Hostesky) a Václav Kostelanski (Smrť si nevyberá). Svojím spôsobom zasvietil aj text Miriam Landae (ďalší pseudonym), ktorá svoju poviedku Vo vesmíre pohodená rozčlenila v zmysle dramatického stupňovania na päť častí, pričom už názvy jednotlivých obrazov naznačujú stav partnerského hľadania sa a míňania. Pre štyri ďalšie autorky v súhrne platí prevaha reflexie pocitov nad dejovosťou. Kým Gabriela Alexová (Noc za oknom) inklinovala k žánru psychologickej poviedky spojenej so zasadením detských zážitkov do kontextu aktuálnej životnej pozície, dag (Výhybky) sa technikou výrezu pohrala s možnými interpretáciami jednej situácie. Egon Chandler Mara Rosa (Architektúra mŕtveho muža) dala nahliadnuť do vnútorného sveta svojho dospievajúceho protagonistu a Vanda Rozenbergová (Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov) zas prepojila vážnosť s humorným podaním, keď spojila ľudský pohľad na veci (model rodinného spolužitia a vzťahy v rámci neho) s pohľadom zvieraťa (komentáre domácich škrečkov). 

Zborník Poviedka 2006 znova potvrdzuje, že cesta k dobre napísanej poviedke je síce dlhá, no oplatí sa na ňu vydať. Autorsky aj čitateľsky.

 

© Dana Kršáková   
Pravda, 24. 6. 2006
na iLiteratura.cz se souhlasem autorky

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 103 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

58%čtenáři

zhlédnuto 2305x

štítky k článku

Inzerce
Inzerce