Dušek, Dušan: Zima na ruky

Dušek, Dušan
Zima na ruky

recenze beletrie zahraniční

Najnovšia knižka Dušana Dušeka má podtitul románik a motto o nádeji. Očakávaný či želaný posun v autorovej poetike však nijako neznamená – skôr je opätovným a sústredeným rozvíjaním toho, na čo sme u Dušana Dušeka zvyknutí, a to aj napriek tomu, že k piešťanskej topografii pridal americkú road-movie.

Kniha plná smútku 
Dušan Dušek: Zima na ruky. Románik. Bratislava : Slovart, 2006

Najnovšia knižka Dušana Dušeka má podtitul románik a motto o nádeji. Očakávaný či želaný posun v autorovej poetike však nijako neznamená –  skôr je opätovným a sústredeným rozvíjaním toho, na čo sme u Dušana Dušeka zvyknutí, a to aj napriek tomu, že k piešťanskej topografii pridal americkú road-movie. Teda znova predovšetkým lyrická evokácia detstva, jemné analýzy vzťahov, tematizovanie vlastnej sexuality a hľadanie jazyka na jej vyjadrenie, hravé a spontánne vnímanie sveta okolo seba. To všetko v kontexte fragmentárne skladaného, avšak do viacerých dejových línií fabulačne rozvetveného príbehu s istým epickým oblúkom, v mozaike spomienok a rekapitulácií, uvažovaní a zápiskov, dojmov a postrehov. Ako ďalšie ohnivko z retiazky onoho jedného jediného dušekovského textu, ktorý tento prozaik takpovediac celoživotne píše. Na pokračovanie, v obmenách a variáciách, no predovšetkým v návratoch – k už raz napísanému, povedanému, prežitému.

Čo je však v Dušekovej knižke vskutku nečakané, to je jej nebývalý smútok. Je to azda Dušekova najsmutnejšia knižka (niežeby ostatné túto polohu neobsahovali, veď trápenia a smútky sú stálou súčasťou jeho poviedok), hlboko preniknutá smútkom a svedčiaca o veľkom smútku. Je veľmi osobná a sebaodhaľujúca a v tom zmysle aj krehká a zraniteľná. Je spomienkou na mŕtveho brata, hľadaním spôsobu, ako sa – aj prostredníctvom literatúry – vyrovnať so stratou blízkeho človeka (brat), resp. s jeho starnutím a postupným mentálnym odchádzaním (mama). Nastoľuje otázky o zlyhaniach, vine a odpustení (vo vzťahu k sebe i k otcovi), pričom intenzívnejšie, i keď mierne strnule, problematizuje ideologický rozmer doby svojho dospievania.

Dušekov literárny protagonista Pajo Piles si uvedomuje svoju neschopnosť „naozaj to nešťastie zapísať“, rovnako ako si je vedomý, že ak chce človek vyjadriť „vône“ a „pocity“, slová sú zrazu „akési prázdne, ba až ploché, takmer trápne, detsky naivné, bez chuti a náklonnosti jednotlivých hlasov“. Pajo však takisto vie, že písanie na takéto témy môže ľahko skĺznuť do sentimentality, môže sa stať nostalgickým a nechcene patetickým. Preto sám seba ironicky pristihuje pri nábehoch k podobným polohám – svoju citlivosť komentuje, hodnotí ju akoby z odstupu, no čo je hlavné, nebráni sa jej. A tak je jeho písanie „len taká limonáda“, čo mu ale nevadí: „nech je to sladké“, i keď by to chcelo „trochu ľadu“. Je to preháňanie – trochu, dosť aj poriadne, pretože „slová vždy preháňajú“, ale ani to nie je na prekážku. „Zveličenie“, „prisladenie“ a „cukor“ k spomienkam patria, i keď ideálom by bolo rozcítiť sa, a predsa nebyť sentimentálny, viac clivieť než žalostiť. Takto v rozprávaní stále preráža žiaľ – smútok namierený do vnútra, plač do duše, ktorý poznali mnohé Dušekove literárne postavy, no teraz akoby ešte zosilnel a zaktuálnel. Stal sa naliehavejším cez osobnú skúsenosť. Práve ona tvorí podložie tejto knižky a práve ona ju vymedzuje a charakterizuje. Evidentne aspoň čo sa týka jej „slovenského“  kontextu.

Iný, cestovateľský kontext, a ešte k tomu za oceán, je síce u Dušeka skutočné nóvum, v rámci kompozície prózy však predstavuje len akoby istý vyvažovací prvok. Americký cestopis s dynamikou leteckých a diaľničných presunov, umiestnený v druhej časti knihy, je len istou protiváhou pomalosti a statickosti spomienkovej línie, pričom hlavným poznaním z cesty sa stáva fakt, že úzkosť a strach o svojich blízkych si človek nesie v sebe, nech ide hocikam. V žánri cestovného denníka s popismi ciest a zážitkov Dušek osvedčuje svoj zmysel pre presnosť vnímania, jemnú citlivosť, senzibilitu: „Popisovanie cesty akoby mi ostrilo vnímanie, akoby to bola brúska na presnosť, trénovanie súzvuku so svetom, dýchanie očami, dotyk myšlienkou. A platí to nielen na krajinu.“ Neznámu krajinu zachytáva v momentkách, v krátkych a rýchlych strihoch a prestrihoch, aby sa opäť vrátil do spomaleného tempa bežnej existencie, do sveta starostí s mamou, no tiež sám k sebe, s tým, že dokáže odpustiť sebe aj iným. Motív viny a odpustenia sa tak ukazuje ako onen spomínaný epický oblúk, ako hlavná výstuž novej Dušekovej knižky. Dielka, ktoré potvrdzuje, že Dušan Dušek je stále spisovateľ subtílnej emocionality a empatického čítania a že nech sa aj spolu so svojimi postavami vyberie hoci i do Ameriky, jednostaj to bude Dušek známy – akurát že ešte o niečo viac zmierlivý a až odzbrojujúci svojím smútkom.      

Dana Kršáková
Knihy & spoločnosť 12/2006

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 135 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

60%čtenáři

zhlédnuto 2219x

štítky k článku

Inzerce
Inzerce