Weiss, Pavol: Traja priatelia

Weiss, Pavol
Traja priatelia

recenze beletrie zahraniční

Literárnou parketou Pavla Weissa je už od jeho románovej prvotiny „obraz súčasného človeka“. O jeho výstižnosti a najmä literárnej presvedčivosti by sa dalo polemizovať, v každom prípade je to však priestor, do ktorého sa Pavol Weiss opakovane, až zotrvačne vracia.

Kĺzanie po prítomnosti
Pavol Weiss: Traja priatelia. Bratislava : Slovart, 2006

Literárnou parketou Pavla Weissa je už od jeho románovej prvotiny „obraz súčasného človeka“. O jeho výstižnosti a najmä literárnej presvedčivosti by sa dalo polemizovať, v každom prípade je to však priestor, do ktorého sa Pavol Weiss opakovane, až zotrvačne vracia. Aj s väčšinou už použitého prozaického inventáru (sonda do spoločnosti) a kompozičných a štylistických slabín.

V najnovšej knižke Traja priatelia pritom siahol po rokmi a literárnou tradíciou overenom kompozičnom modeli: remarqueovských troch kamarátov (dumasovských troch mušketierov, čechovovské tri sestry...) nahradil svojimi troma priateľmi. A namiesto ich času a ich doby im dal svoj a náš čas aktuálnej slovenskej reality. Príbeh troch bratislavských chlapcov narodených niekedy na začiatku šesťdesiatych rokov – a postupne konfrontovaných so všetkým možným aj nemožným z dobovej reality – tak následne prerastá do príbehu troch štyridsiatnikov, ktorí si viac alebo menej úspešne dokázali nájsť svoju cestu v živote i v dnešnom svete, ktorý je predstavovaný ako krutý svet biznisu a naokolo zúriacej demokracie. 

Od detstva až podnes...
Románové rozprávanie tvoria tri paralelné príbehové línie, využívajúce jednoduchú schému chronologicky a lineárne rozvíjanej zápletky – alebo povedané inak, od detstva až podnes. Pekne realisticky opisne, raz o jednom, inokedy o druhom a potom zasa o treťom, niekedy prerývane a prerušovane, zavše v súvislejšom toku – jednoducho, zblízka i z diaľky, vo filmovo dynamických dialógoch i skratkovitých zhrnutiach. V  konečnom dôsledku ide o sumár životných peripetií, prehier a výhier troch „hrdinov našich čias“, z ktorých sa pokojne stávajú antihrdinovia na okraji spoločnosti. Sú nimi Peter, Samo a Dany, traja priatelia spojení kamarátstvom z detských liet, zážitkami z dospievania a osudovou láskou k jednej jedinej žene. Ich spoločná femme fatale Eva si pri nich sama prejde cestu od múzy umelca cez manželku veľkopodnikateľa až po psychoterapeutku alkoholika. Hoci pomyselná epická štartovacia čiara je pre všetkých rovnaká, napokon sa ako ústredná postava vyprofiluje fotograf Samo, keď sa stáva akýmsi korektívom zlyhaní svojich dvoch priateľov.

Bez napätia
Najväčšou autorskou slabinou Pavla Weissa je to, že ide viac do šírky než do hĺbky, že sa viac sústreďuje na spisovanie a opisovanie než na preniknutie dovnútra. Pre explicitnosť mu neostáva miesto pre vnútorné napätie, pre to, čo robí dobrú literatúru literatúrou. Jeho román sa postupne čoraz viac ukazuje len ako súpis činov a prázdnych gest postáv a rôznorodých, významovo nefunkčných a vyprázdnených opisov (napr. typu detailného zachytenia prípravy kávy), čo kvantitatívne prevalcuje občasné náznaky reflexie, ktorá by mohla posunúť text obdobného typu k niečomu ako generačná výpoveď. Takto však skutočne živé tkanivo problémového sveta súčasníkov a dobových pomerov ostáva pod nánosmi papierovej enumerácie a frázovitosti. Bolestné konflikty a rezignované kompromisy sa vybavia akosi medzi rečou, bez väčšej pozornosti, takže priam idylický koniec s prísľubom a nádejou nového začiatku pre všetkých a všade je len logickou bodkou. Tlak dezilúzie a túžba po láske, ktoré postavy stále nanovo zažívajú, tu teda vyznievajú ako klišé poplatné psychologizovaniu páčivej populárnej literatúry, v ktorej prúde, a to treba otvorene povedať, je Weissovo písanie vcelku kvalitným štandardom. Jednorazovým ľahkým nenáročným čítaním. 

Na matkinovskej vlne
Pri uplatnení o niečo vyšších kritérií sú Traja priatelia román konvenčnej výstavby, bez tvarových či kompozičných inovácií. Rovnako tradičné sú aj metóda charakterizácie postáv a spôsob ich prezentácie. Pavol Weiss využil presne to, čo vo svojich prechádzajúcich knihách: modelovosť a istú mechanickosť. Polarizovanú typológiu postáv v podstate nič významnejšie nenarúša a ani nekomplikuje, a tak výsledkom je dosť schematický obraz o problémoch súčasníkov. Základom výpovede je poznaný svet, svet, v ktorom sa človek orientuje s ľahkosťou a bez problémov, ktorý sa však práve pre svoju jednoznačnosť stáva svetom literárne plochým, keďže neponúka niečo viac, nevedie k objavovaniu. Je to realistický román nielen bez formálnych, no i bez obsahových prekvapení – s konkrétnym časopriestorovým určením, s presne lokalizovaným dejom, s reálnymi menami i aktuálnymi časovými odkazmi. Román, ktorý šírkou záberu síce obsiahol veľa, ale iba tak zbežne a plytko. Hoci – medzi Matkinmi sa nijako nestratí.

© Dana Kršáková
Knihy a spoločnosť 2/2007

 

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 69 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

52%čtenáři

zhlédnuto 1666x

štítky k článku

Inzerce