Kopcsay, Márius: Zbytočný život 3

Kopcsay, Márius
Zbytočný život 3

recenze beletrie zahraniční

Ostatná zbierka poviedok prozaika Máriusa Kopcsaya Zbytočný život voľne nadväzuje na predošlé knihy Kritický deň (1998), za ktorú autor získal cenu Ivana Krasku, a Stratené roky (2004). Po takmer desaťročí uzatvára avizovanú trilógiu, pričom neprináša nové témy, motívy ani naratívne postupy.

Prečo iba tri a aká by mohla byť, ale nebude štvrtá
Márius Kopcsay
: Zbytočný život. Bratislava : Koloman Kertész Bagala, 2006

Ostatná zbierka poviedok prozaika Máriusa Kopcsaya Zbytočný život voľne nadväzuje na predošlé knihy Kritický deň (1998), za ktorú autor získal cenu Ivana Krasku, a Stratené roky (2004). Po takmer desaťročí uzatvára avizovanú trilógiu, pričom neprináša nové témy, motívy ani naratívne postupy. K postavám a postavičkám s rovnakým životným príbehom, hodnotami a introspektívnym rámcom autor pridáva klony tretej generácie. Len mená sa menia, len kulisy spomienok na starý svet sa množia, slovník tu i tam zdrsnieva a paleta vyjadrovacích prostriedkov sa zmenšuje. Kopcsay je miestami aj zábavný a vtipne glosuje aktuálne spoločenské javy a úkazy (slečna „zdravá strava“ v poviedočke Smrad), je upäto i pôvabne sentimentálny (detské pohľady na svet tlmočené dospelým rozprávačom v poviedkach Uhoľné prázdniny, Vizuálne vnemy, Vyvrcholenie), ale predovšetkým je neznesiteľne ufrflaný, paranoidný, skeptický, negativistický... ak ste ktorúkoľvek Kopcsayovu knihu čítali, viete, o čom hovorím. Na tomto mieste odkazujem na nákladnú recenziu Ivany Taranenkovej (Knihy a spoločnosť 1/2007) a aby som nemusela opakovať (ňou) napísané, postúpim o krôčik ďalej.

O počasí a o čase 
Márius Kopcay si potrpí na systematickosť, poriadok, „vývojový“ element, ktorý na nejakej úrovni jeho textov produkuje kontinuitu. V zbierke Zbytočný život je takýmto prvkom počasie, resp. aj širšie kolobeh ročných období. Zodpovedá náladám hrdinu alebo ich vyjadruje: „Pri Dunaji fúka, nič tam nie je, pri nádrži v Čunove fúka ešte viac a nie je tam už vôbec nič, takisto ani na Železnej studničke, všetky miesta akoby človeka trestali za to, že ich v tmavý zimný večer vôbec obťažuje svojou prítomnosťou“ (s. 44); stojí proti nemu, kazí mu jeho zámery, núti ho meniť plány, navzdory zámerom ho podrobuje situáciám, ktoré iba prehlbujú jeho bezradnosť a smiešnosť (pobyt na kúpalisku); je motivátorom typu „aj napriek“, proti ktorému sa hrdina snaží vzdorovať: „Počasie v sobotu, ako aj celý týždeň a vôbec v posledných rokoch, nebolo zimné ani jarné. Sneh sa roztopil, ostali po ňom len tmavé zatvrdnuté a špinavé fľaky, ktoré sa miešali s blatom a dažďovými kvapkami padajúcimi z oceľového neba. Fúkal vietor, konáre vysokého topoľa pred babkiným činžiakom prašťali ako gigantické veľkonočné korbáče na asexuálnych lýtkach nejakej škaredej ženy. Navzdory tejto nepriazni osudu sa Jano Spáč aj s rodinou pobral na krátky, ale intenzívny výlet“ (s. 35 – 36); alebo sa materializuje ako komponent sujetovej štruktúry poviedky (Uhoľné prázdniny, Prázdniny na orbite – nadobúda charakter „teórie osobného počasia“). S funkciami počasia v knihe úzko súvisí vnímanie času, ktoré je značne exponované. Pozitívne konotácie nadobúda pri pohľade do minulosti, smerom do budúcnosti je zásadne negatívne: Žiačik v próze Uhoľné prázdniny nemal rád začiatok januára, Jano Spáč z poviedky Vizuálne vnemy (uvedený prvok sa v tejto próze odrazil aj na úrovni jej kompozície) nikdy nemal rád pondelky, „dokonca až natoľko, že mu kazili náladu už v nedeľu a niekedy dokonca aj v sobotu večer“ (s. 35). Čokoľvek, čo postave asociuje začiatok (niečoho), je reflektované negatívne, pretože „budúcnosť je strašná, je oveľa horšia ako minulosť, ktorú už poznáme, ale pritom je to jediná cesta, ktorá nás čaká, ktorou sa môžeme vydať“ (s. 83).

Všadeprítomné dezilúzie 
V priereze všetkých troch zbierok sú takýmto „vývojovým“ elementom ich názvy. Zvýrazňujú hodnotovo-časovú postupnosť, čím sa recenzentovi priam núkajú, aby k nimi pridal svoje hodnotenie. Napríklad: „literárne problematicky debutový“ kritický deň – „vyzreté“ stratené roky – „zbytočne retardujúci“ zbytočný život. Pri tomto pohľade sa ponúka ešte niečo: otázka, kam sa autor poslednou knihou posunul a kam/či sa ešte môže posunúť v tej nasledujúcej. Teda: Kam sa dá zájsť po „zbytočnom živote“? Je zrejmé, že v prípade Kopcsaya sa tetralógia či pentalógia nekonajú (čo si autor zrejme uvedomuje), pretože možnosti posmrtného života, i keď iba v hraniciach fikčného sveta, sa s leitmotívom jeho próz – dezilúziou a frustráciou tučného, upoteného outsiderského (anti)hrdinu – nezlučujú („Niet inej voľby, je len možnosť vybrať si medzi nebytím a utrpením“, s. 83), ich najadekvátnejším vyjadrením je smrť, smrť, konečne (!) smrť (voľba nebytia), lebo iba smrť znamená, že už nebudú žiadne cesty „späť, za manželkou, s ktorou si nerozumie, za matkou, ktorá ho komanduje, do domácnosti, na ktorej zreteľne vidieť, že ju neopatruje starostlivá ruka gazdu, ale mľandravý hnát frustrovaného chudáka...“ (s. 135).

Takto sa končí poviedka Slečna za pultom, ale to je vlastne jedno, lebo rovnaké „pocity“ nájdeme na ľubovoľnom mieste knihy, či už v chabom sebažalostne-mraučavom obleku, alebo odeté do iritujúceho pláštika irónie a sebairónie. Čo by však cítil Kopcsayov hrdina, ak by ho doma čakala chápavá manželka, s ktorou by si rozumel, a doma (t. j. u nej doma) tolerantná a múdra svokra, ktorá by ho namiesto denno-denného komandovania so železnou pravidelnosťou potešovala víkendovým varovaním detí, a ak by doma namiesto panelákovej kutice znamenalo útulný svetlý domček, ktorého nadobudnutie by ho, samozrejme, nezaťažilo doživotným balvanom splácania hypotéky s nehoráznymi úrokmi? (A možno by celkom stačilo, keby sa mohol tešiť aspoň z jednej z uvedených radostných vymožeností...) Ako by sa asi cítil? Pravdepodobne by mu neprekážalo, že „všetci sú mladší, krajší, silnejší a bohatší než on“ (s. 132), už by sa tak obsedantne neuzatváral do spomienok na časy, kedy on sám bol „malý, menší, mladší, lepší“ (s. 37). Ibaže to sa pravdepodobne (nikdy) nedozvieme, lebo autor svojmu hrdinovi takýto luxus nedopraje. On mu totiž nedopraje ani napríklad tri dcéry namiesto dvoch (autobiografických?) synov... Autor má rád hrdinu, ktorý sa chorobne nenávidí, ktorý je permanentne nespokojný, aj keď sa objektívne vlastne nemá na čo sťažovať... Má autor naozaj rád práve takéhoto hrdinu alebo je to neschopnosť vytvoriť svet, v ktorom by žil iný hrdina ako práve takýto? Napríklad hrdina, ktorý s manželkou zažije lásku a nehu? Napríklad hrdina, ktorý život nepretrpí, ale prežije? Hrdina, ktorý zasadí knock-out voľbe medzi nebytím a utrpením? Ako by vyzerali prózy s takýmto hrdinom? Obávam sa, že by neboli.

© Jana Pácalová
Písané pre týždenník Nové slovo
Na iliteratura.cz se souhlasem autorky

 

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 114 čtenářů.

Diskuse

Vložil: Pácal, 07.06.2007 11:46
Kopcsay, Márius: Zbytočný život 3
Dakujem za krasny zazitok z recenzie. Naozaj, aj ja mam tri dcery a je mi luto, ze tento nehodny autor o nich nepise. Takto je ta slovenska literatura akosi nie pre mna. Do kosa s nou! My chceme len lasku a nehu. Lasku a nehu!
Vložil: žaneta, 20.05.2007 20:30
Kopcsay, Márius: Zbytočný život 3
To, či si autor vyberie rodinu s dvoma synmi, alebo troma dcérami, rodinu s hypotékou, alebo bez, to je výlučne autorova voľba a je to naozaj posledná vec, ktorou by sa recenzentka mala zaoberať. Ak si recenzentka praje čítať knihu s iným zložením postáv alebo ich sociálnou situáciou, nech takú knihu... napíše - možno by jej potom šlo lepšie aj to písanie recenzií.
Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

61%čtenáři

zhlédnuto 2628x

štítky k článku

Inzerce
Inzerce