Žiak, Miloš: Alef, Bejs... Jid

Žiak, Miloš
Alef, Bejs... Jid

recenze beletrie zahraniční

Kniha Miloša Žiaka Alef, Bejs... Jid nanovo odtláča autorov knižný básnický debut Oheň až požiar z roku 1982, v premiére prináša novú knihu básní Jod-jid dopísanú v roku 2005, pod hlavičkou doslovu uverejňuje doplnky k spomienkovej knihe Mrzáci studenej vojny, v rámci dvoch očíslovaných príloh verše Žiakovho priateľa Mariana Kubicu z ich spoločnej samizdatovo realizovanej zbierky Dvojzáprah z konca sedemdesiatych rokov a Žiakove preklady piatich básní Sergeja Jesenina z toho istého obdobia.

Miloš Žiak: Alef, Bejs... Jid. Bratislava : Kalligram, 2006. 141 s.

Kniha Miloša Žiaka Alef, Bejs... Jid nanovo odtláča autorov knižný básnický debut Oheň až požiar z roku 1982, v premiére prináša novú knihu básní Jod-jid dopísanú v roku 2005, pod hlavičkou doslovu uverejňuje doplnky k spomienkovej knihe Mrzáci studenej vojny, v rámci dvoch očíslovaných príloh verše Žiakovho priateľa Mariana Kubicu z ich spoločnej samizdatovo realizovanej zbierky Dvojzáprah z konca sedemdesiatych rokov a Žiakove preklady piatich básní Sergeja Jesenina z toho istého obdobia.

Už samotný výpočet toho, čo kniha obsahuje, ukazuje na rôznorodosť až nesúrodosť. Zmysel takéhoto vydania sa stáva ešte otáznejším po prečítaní. Básnická prvotina, ktorú Miloš Žiak napísal ako dvadsaťročný, z odstupu štvrťstoročia nijako zvlášť neodkryla doposiaľ netušené estetické hodnoty. V mladíckom hľadaní civilnej témy a vlastného lyrického výrazu cítiť ponajviac zapálenie pre literatúru a nasadenie za vec poézie. Entuziazmus mladosti, ľahko čitateľný vo veršoch typu „Životu nikdy neuhnem / pohľadom ani srdcom!“, pripomínajúcich svojim rétorizmom dobové agitky, občas hraničí s verbalizmom a básnickou pózou.

Poetická kvalita nových básní Jod-Jid je zas vyvažovaná deklarovaným ľudským hľadaním sa na pôde judaizmu, ktorý je základným významovým pozadím tejto zbierky. Básne, viaceré dokonca s poznámkovým aparátom, kde sú vysvetľované slová z hebrejčiny, východiskovo stavajú na prepojení dvoch jazykov – slovenčiny a hebrejčiny. V istom zmysle pripomínajú akési štylistické cvičenia, kde sa Miloš Žiak pohráva so slovami jednak na úrovni ich významového prepojenia, jednak na štylisticko-lexikálnej úrovni, napr. v podobe  jednoduchých rýmov („Jecer ha-ra / v ich vnútri hára“; Hore som vzal kus – / pridám to k Malchus“ a pod.). Len niekedy je z toho niečo viac – niečo, čo dokáže zaujať, čo má aj odľahčenú poetickú iskru (ako napr. Predvečer Jom Kipur). Zjavné je kolísanie medzi intímnou a filozofujúcu výpoveďou, pričom Žiakovi svedčí oveľa viac než vážna referentsko-moralizátorská poloha (Jecer ha-Ra) poetika civilizmu. Civilný rozmer básnickej výpovede však úplne zbytočne a hlavne nadbytočne dupľuje vulgarizmami, resp. vystužuje trápnosťami poetického suterénu („Nestačí si len zasúložiť, / aby mohol zas úľ ožiť“). Medzi básne Miloš Žiak vradil aj jednu svoju úvahu na tému starého židovského vtipu, ktorý komentuje a vykladá – aj so záverečným „Aomen“. Výkladovú  polohu využíva aj v básňach, no takéto podanie nového životného pocitu, napriek všetkej jeho špecifickosti, je dosť papierové.

Kapitolka, ktorá dopĺňa knihu Mrzáci studenej vojny, má zachytiť obdobie niekoľkých mesiacov, ktoré vyvstali v pôvodných spomienkach: obdobie medzi podaním prihlášky na vysokú školu a začiatkom štúdia, a hlavne zoznámenie s Petrom Pišťankom Dušanom Taragelom. Nutkavá potreba Miloša Žiaka doplniť „existujúcu medzeru“ je vzhľadom na „závažnosť“ toho, čo sa teraz dopĺňa, priam nepochopiteľná. Nejako si neviem predstaviť, komu už len chýbali epizódky zo života dvadsaťročného Miloša Žiaka, ako napr. tá „alkoholická“ z pristávacej plochy letiska, z ktorej ho prepustili až príslušníci Štátnej bezpečnosti so slovami, že patrí „pod nich“, alebo popis okolností, za akých ho priateľ Kubica v decembri 1980 škrtil... Nehovoriac už o pokazenom žalúdku „z varenej klobásy neznámeho pôvodu“. „Židovský elitár“ a „individualista“, ako Miloš Žiak sám seba charakterizuje, sa v rámci svojich návratov do minulosti pohybuje v priestore vyznačenom dosť výrazne pocitmi výlučnosti a vlastnej dôležitosti. Chce povedať všetko, osvetliť svoje životné náhľady, povedať svoju životnú pravdu. Akurát že prostredníctvom viac alebo menej všedných záznamov, bez hlbšej ľudskej i umeleckej platnosti. 

Nekoncepčný, ba otvorene povedané nekritický prístup Miloša Žiaka pri zostavovaní jeho novej knižky môže za to, že Alef, Bejs... Jid je z väčšej časti rečou do prázdna. Miloš Žiak akoby bol zvádzaný predstavou, že všetko napísané musí byť publikované, že medzery musia byť vyplnené, či – povedané príkrejšie – každá aj banálna spomienka zachytená a hlavne knižne vydaná. Ale o tom literatúra nie je.

© Dana Kršáková
časopis OS 2/2007
Na iliteratura.cz se souhlasem autorky

 

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 94 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

49%čtenáři

zhlédnuto 1638x

štítky k článku

Inzerce