Horváth, Karol: Karol 3D Horváth

Horváth, Karol
Karol 3D Horváth

recenze beletrie zahraniční

Poviedky kníh Karola D. Horvátha – je úplne jedno či červenej, zelenej, alebo modrej farby – sprevádza autorom (a nielen ním) deklarované presvedčenie, ktoré sa zreteľne odzrkadľuje aj v samotných textoch, podľa ktorého slovenská literatúra ešte stále nebola pripravená o poctivosť, ešte stále sa zameriava na akési podivné ideály a ozajstný život, ozajstný jazyk, humor a pútavosť jej ostali cudzie, takže, chuderka jedna nezáživná, nedokáže poskytovať žiadne potešenie

Fabulátor 3
Karol Horváth
: Karol 3D Horváth. Levice : Koloman Kertész Bagala,  L. C. A. Publisher Group, 2006. 120 s.

Poviedky kníh Karola D. Horvátha – je úplne jedno či červenej, zelenej, alebo modrej farby – sprevádza autorom (a nielen ním) deklarované presvedčenie, ktoré sa zreteľne odzrkadľuje aj v samotných textoch, podľa ktorého slovenská literatúra ešte stále nebola pripravená o poctivosť, ešte stále sa zameriava na akési podivné ideály a ozajstný život, ozajstný jazyk, humor a pútavosť jej ostali cudzie, takže, chuderka jedna nezáživná, nedokáže poskytovať žiadne potešenie (pozri napríklad jeho rozhovor Za všetko môžu štúrovci v SME 5. 8. 2006).

Úsilie o provokáciu
A práve preto už po tretíkrát v priebehu dvoch rokov prišiel Karol D. Horváth, aby vychrlil zo seba svoje vypointované čítavé (rozumej rýchlo prečítateľné) „neuveriteľné príbehy“ založené na akčnosti a bizarnosti deja. Zaplnil ich podivnými figúrami (nazvať ich postavami by bolo radikálnym precenením autorovej tvorivosti), okorenil poriadnou dávkou sexu, násilia, vulgárnosti, a, samozrejme, popkultúry (autorova poučenosť či priam závislosť na filmoch Quentina Tarantina a Roberta Rodrigueza je neprehliadnuteľná). Neskrýval pritom zámer provokovať až šokovať čitateľa a dopriať mu toľko odopieranú zábavu. 
Úmysly by to mohli byť sympatické v prípade, keby  sa pozabudlo, že provokovať, ironizovať, vnášať prvky „poklesnutých“ žánrov do „serióznej“ literatúry sa za posledných desať-pätnásť rokov v našom kultúrnom kontexte stalo skôr súčasťou tradície ako niečím novotárskym. Navyše, bývali obdobia, keď si pri tom okrem autora užili aj ostatní zainteresovaní omnoho viac radosti – čitateľ a napokon aj samotná slovenská literatúra.
Človek nemusí disponovať veľkými čitateľskými skúsenosťami, aby si len tak narýchlo spomenul, že sa o to postarali takí autori ako Rudolf Sloboda, Pavel Hrúz, Dušan Mitana, Pavel Vilikovský alebo z mladších Dušan Taragel, Peter Pišťanek (a samozrejme mnohí, mnohí ďalší). S vedomím toho všetkého sa pri čítaní próz Karola D. Horvátha totiž nedá zbaviť pocitu, že  svoje zámery uskutočňuje veľmi lacnými efektmi. 

Hrubozrnný humor
Jeho predstava o provokácii a humore končí do veľkej miery pri zisteniach, že vulgarizmy vytlačené v slovenskej knihe dokážu ešte v 21. storočí pôsobiť na niekoho vyzývavo, že sexuálna činnosť vyzerá pri pohľade zvonka ako mimoriadne obskúrna a smiešna aktivita a že napokon vďačným zdrojom komiky je i ľudské telo a všetky jeho ostatné prejavy. Ak sa v poviedkach vyskytuje irónia, obmedzuje sa na povznesený či zhovievavý postoj rozprávača k aktérom svojich príbehov. V konečnom dôsledku pripomína humor týchto textov svojou hrubozrnnosťou, vtieravosťou a ťažkopádnosťou humor sitcomov, a to navyše slovenských, čo je pomerne žalostná bilancia.
Efekt prekvapenia a šoku sa Horváth snaží dosahovať niekoľkými spôsobmi. Ostentatívne, no mechanicky a prvoplánovo kontrastuje  „vysoké“ a „nízke“ – do dedinského divadla na generálku ochotníckeho divadla zavíta grécka Múza Tália (Generálka), „metafyzický“ poet je mentálnym vybavením totálny idiot (Najlepšia gnómická báseň), chlapcovi miništrantovi premení jeho pornografické fantázie na skutočnosť Ježiš (Mučeník). Inokedy  do banálneho, „každodenného“ prostredia zavedie neočakávaný prvok.  V poviedke Nič viac nemám končí rozhovor chlapca a muža smrťou dieťaťa a z muža sa vykľuje nájomný vrah, hoci tu rekvizity ako terénne auto a honosná vila ľahko umožňujú predpovedať záver, dedinská dychovka pozostáva z tlupy zombíkov a z dedinskej tancovačky sa stane hororový masaker (Nenávidím dychovku), v obyčajnom slovenskom paneláku sa odohráva thrillerový príbeh uväznenej ženy (Stodvanásť schodov).

Prízrak "kultového" autora
Všade tam, kde sa Horváth snaží prekonať svoje pôvodné „zadanie“ pobaviť čitateľa a „o niečom“ vypovedať či nebodaj vzbudiť k aktérom svojho rozprávania sympatie, vzíde mu z toho melodráma a gýč (Nič viac nemám, Let muchy, Don Psotný de La Mancha). V poviedkach, ktorých témy majú bulvárne zafarbenie, ako napríklad nájomný vrah zabíjajúci dieťa, sfetovaný moderátor v priamom prenose (Zabávač), zasa cítiť úpornú autorovu snahu apelovať na akési morálne povedomie. 
Návrat k hrdinom známym z textov predchádzajúcich kníh (dvojica Mrdy a Husťoch v poviedke Let muchy, básnik Sanada v Najlepšej  gnómickej básni, spisovateľ Martin Mikola  v Stodvanástich schodoch) bude zrejme dôsledkom autorovej viery, že sa stal kultovým spisovateľom.
Pokiaľ ide o vulgárne výrazy v jazyku Horváthových poviedok, nepredstavujú výraz spontaneity či hovorovosti. Sú len manierou, ktorá má posilniť žiadaný účinok na čitateľa, ale v konečnom dôsledku ostávajú samoúčelnými. 

Podenkové písanie
O Karolovi D. Horváthovi sa dá povedať, že je celkom zručný fabulátor a nápady na poviedky sa mu v hlave roja tempom hodným profesionálneho kreatívca. Podenkové písanie, ktoré prevádzkuje, nepochybne nachádza v slovenskej literatúre svoje miesto a legitimitu mu nikto neupiera. Je však nepríjemné, ak ho sprevádza spasiteľské gesto autora, ktorému spriaznené literárne okolie nadšene pritakáva. 

Ivana Taranenková
Knihy a spoločnosť 4/2007

 

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 66 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

52%čtenáři

zhlédnuto 2866x

štítky k článku

Inzerce