Klimáček, Viliam: Námestie kozmonautov 2

Klimáček, Viliam
Námestie kozmonautov 2

recenze beletrie zahraniční

Z románu Viliama Klimáčka Námestie kozmonautov (Generácia ?) nápadne preráža predovšetkým ambícia – ba priam vôľa – autora napísať generačnú výpoveď. Z tejto platformy sa v širšom, spoločenskom kontexte konfrontuje so slovenskými historickými traumami ( s komunistickou minulosťou, miestami sa dotkne i problému Slovenského štátu).

Instantný román o generácii
Viliam Klimáček
: Námestie kozmonautov (Generácia ?). Levice : Koloman Kertész Bagala  L. C. A. Publisher Group, 2007. 248  s.

Z románu Viliama Klimáčka Námestie kozmonautov (Generácia ?) nápadne preráža predovšetkým ambícia – ba priam vôľa – autora napísať generačnú výpoveď. Z tejto platformy sa v širšom spoločenskom kontexte konfrontuje so slovenskými historickými traumami (s komunistickou minulosťou, miestami sa dotkne i problému Slovenského štátu). Zároveň sa vyslovuje aj k javom „horúcej“ súčasnosti, pričom by rád prekročil slovenské rámce smerom k stredoeurópskym. Útržky dejín a aktuálnej reality sa v hyperbolizovanej podobe výrazne podieľali na bizarno-recesistickej atmosfére predchádzajúcich Klimáčkových próz, no tentoraz sa stávajú dominujúcimi momentmi textu a určujú jeho plán postáv a prostredia. 

Román o súčasnosti
Klimáček dotuje svoj zámer byť spoločensky relevantnou a generačnou výpoveďou skúsenostným svetom a životným obzorom dnešných štyridsiatnikov. Vytvára pre nich koncept „generácie ?“, ktorej príslušníci vyrástli v komunizme, aby svoj produktívny život bezradne prežili v zúrivom konzumnom kapitalizme. Prostredníctvom postavy primátora Nežera autor dáva výrazne najavo, že prežiť v oboch systémoch bez úhony a prosperujúco je príznakom morálneho defektu. Protagonistami románového príbehu, stelesňujúcimi uvedený model generácie, sú dvaja kamaráti Maroš a Igor – obaja (ako inak, vzhľadom na prevládajúci trend súčasnej literatúry) outsideri. Popri tom, že sú postihovaní typickými telesnými,  psychickými a sociologickými symptómami vlastného veku  („únava materiálu“, ako sa to v románe v rozličných kontextoch viackrát spomenie), autor ich pomerne mechanicky vybavuje ozvláštňujúcimi atribútmi. Maroš má pokútny zdroj obživy, otca – šialeného vynálezcu a Igor zase Tatraplán, nadváhu a traumatický vzťah s otcom, ktorý má symbolizovať vzťah predstaviteľov „generácie ?“ k predchádzajúcej generácii všeobecne – od rebelantských gest, nepochopenia až po ľahostajnosť. V niektorých momentoch by mohol svet týchto postáv pripomenúť protagonistov próz Máriusa Kopcsaya, no v porovnaní s nimi im chýba presvedčivá uzemnenosť v konkrétnych zážitkoch. Ich príbehy sú naskicované a pôsobia stereotypne až sentimentálne. Platí to o Marošovej frustrácii zo straty zamestnania a z rodinného života a najmä o Igorovom návrate do rodného mesta pre stretnutie so starou láskou. 

Zvolená generačná optika spôsobuje, že pohľad na minulosť nadobúda v románe niekoľko podôb. Sčasti sa tu stretávame s láskavou nostalgiou, ktorá sprevádza predovšetkým artefakty a fenomény spojené s obdobím detstva a dospievania tejto generácie. V románe ich  zastupujú Tatraplán, bicykel ZIF, prvé komiksy objavujúce sa v socializme, „večery experimentálnej hudby s diapozitívmi“, malé obchodíkmi so svojím typickým predkonzumným sortimentom, albumy Deep Purple a napokon aj písmená azbuky. Knihe by mal tento aspekt dodať akýsi retro-nádych, no pôsobí skôr ako predvádzanie katalógu generačného či dobového životného štýlu. 

Nostalgia a absurdita
Ani spomínaná nostalgia však neprekrýva vedomie absurdity daného obdobia, ktoré v texte nachádza vyjadrenie v omnoho apriórnejšej podobe. Práve v tomto bode sa výrazne uplatňuje výrazne metaforická koncipovanosť prostredia, v ktorom sa dej románu odohráva. Hoci by sa mestečko Veľké Roje, v ktorom sa dej Klimáčkovho románu odohráva, mohlo na základe konkrétnych reálií, ako sú dialekt, ráz krajiny a podobne, presne geograficky situovať, ostáva veľmi prvoplánovým podobenstvom slovenskej, resp. stredoeurópskej prispôsobivosti dejinám, a teda „bezdejinnosti“. 

Jeho jednotlivé lokality sú v prvom rade nadsadenými, absurdnými, až grotesknými citátmi z dejín, plochou ilustráciou ich obskúrnosti a dokladom postoja komunity k nim  – nech je to evanjelický kostol premenený na Gagarinovo centrum využívané mladou generáciou na technoparty, Kalvária prerobená na „Cestu ku hviezdam“ a po osemdesiatom deviatom znova prerábaná do pôvodnej podoby, tajomná vojenská základňa v lese alebo židovský cintorín vyskytujúci sa v jednej z epizód. Ako pripomienka súčasnosti tu pôsobí autorom už trochu obohraný „hypermarketovský“ motív, ktorý jasne ukazuje, že pocit absurdity pretrváva aj vo vzťahu k výdobytkom novodobého konzumu. Klimáček vo svojom písaní nevyužíva pamäť miesta, ale účelovo tento priestor modeluje, aby na ňom explicitne demonštroval svoje tézy. Niekedy, keď chce povedzme zachytiť zmeny politického systému, sa nevyhne ani takým klišé ako výmena tabúľ či zmenené názvy ulíc. Rovnakú funkciu plnia aj obyvatelia mestečka – cez osoby konformné s každou dobou, po anonymných krčmových hosti, alegoricky znázorňujúcich historické vedomie Slovákov, ako aj zlostné staré ženy, ktoré po Novembri našli Boha. Napokon, postava Igorovho otca Zeusa Hoštáka je takisto iba prvoplánovým symbolom okresných bôžikov minulej doby. Uvedenému určeniu sa vymykajú postavy, ktoré autor predvádza ako excentrické ozvláštnenie svojho príbehu – vynálezca Šani, bezdomovec Pikso, či nemý horár Kupka. 

"Klimáčkovská" poetika
Práve oni sú pripomienkou toho, čo by sme mohli, po dvoch desaťročiach pôsobenia Viliama Klimáčka v slovenskej literatúre a dráme, nazvať „klimáčkovskou poetikou“. Hoci sa v románe nachádza v tlmenejšej polohe, výrazne sa prejavuje na „magických“ motívoch rozprávania, ktoré sú miestami neinvenčne odvodené z autorových predchádzajúcich textov. Záhadná  jedovatá rieka v podzemnom meste bezdomovcov s vôňou vanilky pripomenie električkový tunel s vôňou karamelu z knihy Naďa má čas, znovužívajúci vták zase niektoré momenty z Panica v  podzemí, rovnako sa v duchu predchádzajúcich autorových prác nesie zemetrasenie, konečné katastrofické vyústenie udalostí, aj jeho kritický postoj ku konzumnej spoločnosti. 

Popri nostalgicko-absurdnom naladení pôsobí v tejto generačnej rekapitulácii ešte jeden aspekt. Klimáček (aj svoju vlastnú) minulosť exotizuje, zdôrazňuje jej inakosť a bizarnosť. Jeho správa o generácii bude teda určená predovšetkým pre nezainteresovaných, pre tých, čo na ňu hľadia z odstupu. Tento dojem je posilnený aj obšírnymi publicisticko-esejistickými komentármi rozprávača, jeho niekedy až nepríjemne „znaleckými“ bodrými poznámkami k deju a jazykom typu: „bola to nechutne cool kombinácia“. Aj to sú dôvody, prečo román pôsobí povrchne a jeho príbehová línia nekompaktne. 

Román do súťaže 
Klimáčkov zámer, parafrázujúc jeho vlastné slová, „uspokojivo transformovať skutočnosť“, nevyzerá ako spontánny tvorivý výkon, ale  ako povinná jazda, nech už sú jej motivácie akékoľvek – vyplniť zadanie „doby“, napísať spoločenský román, a teda naplniť vákuum v súčasnej kultúre, ktoré sa zviditeľňuje najmä pri pohľade na susedné literatúry a kinematografie (alebo, keď chceme byť mimoriadne zlomyseľní, vyplniť zadanie literárneho súbehu). Jeho písanie predvádzajúce jednu generáciu v kocke skončilo pri instantnom románe o generácii. 

© Ivana Taranenková
písané pre časopis Knihy a spoločnosť 

 

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 100 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

63%čtenáři

zhlédnuto 1773x

štítky k článku

Inzerce
Inzerce