Montale, Eugenio

Montale, Eugenio

studie beletrie zahraniční

Eugenio Montale: jeden z najvýznamnejších talianskych básnikov 20. storočia, tiež prozaik, literárny a hudobný kritik.

Eugenio Montale

Eugenio Montale: jeden z najvýznamnejších talianskych básnikov 20. storočia, tiež prozaik, literárny a hudobný kritik. Bol prvým kritikom, ktorý poukázal na Itala Sveva, významného talianskeho spisovateľa.

Narodil sa v Janove v roku 1896 ako najmladší syn obchodníka s chemikáliami. Podľa tradície nemusel ďalej niesť meno rodiny, a mohol sa venovať humánnym štúdiám. Zo začiatku pracoval ako účtovník, ale čoskoro sa obrátil k literatúre, navštevoval hodiny filozofie svojej sestry Marianny a mestské knižnice. Montale bol samoukom, neohraničený vplyvom nikoho. Väčším dojmom naňho pôsobil Dante Alighieri, cudzie jazyky a krajinka levantskej Ligúrie, kde rodina zvykla tráviť dovolenky. Ako stopa z mladosti v ňom ostala stredozemná príroda a ženské postavy z príbuzenstva.

Ako člen parmskej vojenskej akadémie, sám prosil aby ho poslali na front počas prvej svetovej vojny, po roku sa však vrátil domov. Podobne ako v ostatných častiach Európy aj v Taliansku sa vytvorili protivojnové skupiny. V oblasti poetiky to bola Hermetická Spoločnosť (slovo hermetický sa často spája s obrazným, alebo literárnym symbolizmom, ktorý je až príliš nejasný, temný, záhadný; v takomto kontexte hermetizmus je zámerné použitie hermetických metafor). Programom členov bolo písať básne nelogické, ktoré nedávajú zmysel, aby ukázali absurdnosť vojny. Bola to vojna pre ukončenie všetkých vojen. Nárast fašizmu vo veľkom ovplyvnilo Montalovu prvú básnickú zbierku, ktorú vydal v roku 1925 pod názvom Sépiové kosti (Ossi di seppia), inšpirovanú disharmóniou, ktorá človeka v prirodzenom svete obkľučuje. Na rozdiel od hermetikov však nevytvára z jednoduchých slov nové záhady a tajomstvá, ale zachycuje veci banálne, každodenné, ktoré nepremení na symboly a nedáva im nový význam, skôr ich použije ako ekvivalenty na vyjadrenie emócií, intuícií. Autor sa nezmieňuje o okolnostiach vzniku diela.

V roku 1983 bol publikovaný denník z jeho študentských čias, pod názvom Janovský zošit (Quaderno genovese), ktorý značne dopomohol k pochopeniu básnikovej tvorby. Píše najmä o dianiach v oblasti európskej poézie podľa ktorých si vytvoril vlastnú sémantickú kompozíciu svojich básní, ako boli napríklad Ibsenova dekadencia, Italo Svevo, Govoniho expresionizmus a futurizmus. Na hodinách filozofie svojej sestry sa oboznámil s dielami najprestížnejších francúzskych špiritualistov, ako boli Boutrouxa Amiel.

V zbierke sa snaží so skromnosťou postaviť proti básniam učených poetov, ako boli D’Annunzio a Carducci. Je to vlastne negatívna odpoveď na D’Annunziovu zbierku Alcyone, alebo denník jedného leta u Cinque Terre. Opisuje more, ako symbol protikladov, príťažlivosti a odpudzovaniu. Názov Sépiové kosti naráža na kostru mŕtveho morského živočícha, ktorá sa vznáša na vlnách medzi ďalšími vodnými tvormi smerom k pobrežiu. Ukazuje na život, na ktorom konci nevyhnutne stojí smrť, ku ktorému sa nesieme celým životom vďaka trápeniam a utrpeniam ktoré nás zasiahnu počas našej cesty k ,,brehu“. More reprezentuje život so svojou hĺbkou a neurčitosťou. Kým breh znamená koniec, kde už neexistujú veci nepoznané.

„ ...a vír dávné vlny,

která tě obrací, tě zase vsává:
vše, čemu se zas vracíš, ulice,
zdi, zrcadla, tě znovu postrkává
do téhož ledového davu mrtvých…“

Montalove básne sú taktiež ovplyvnené husserlovskou fenomenológiou, podľa ktorej sa treba vrátiť k veciam samotným, aby sme pochopili ich podstatu. Každý objekt existuje len v momente, keď ho niekto vidí, pričom duševný stav pozorovateľa je neodmysliteľne dôležitým prvkom jeho zjavu. A čo sa skrýva za Montalovým svetom sépií? Svet. Náš svet s našimi každodennými banálnymi problémami, záležitosťami. Koniec koncov je to básnická zbierka proti existencii, proti životu, dielo korozívne, kostrbaté – prvé ozajstné majstrovské dielo talianskej literatúry dvadsiateho storočia.

V roku 1927 sa Montale presťahoval do Florencie, ktorá v tých časoch bola kolískou poézie. Prijal ponuku na post vedúceho knižnice Gabinetto Vissieux, v roku 1938 ho však vylúčili, keďže nepodporoval fašistické predstavy vtedajších vládcov. Okamžite začal publikovať v magazíne Solaria, navštevoval stretnutia v literárnej kaviarni Giubbe Rosse (Červené kabátce), prispieval článkami do skoro všetkých literárnych magazínov.

Napriek finančným problémom v roku 1939 vydal svoju najvýznamnejšiu antológiu, Príležitosti (Occasioni). Je viacej poetizujúci a stráca drsnosť ligúrskeho sveta. V tejto zbierke autor prehĺbi svoju ars poetiku. Ponechá základný motív disharmónie a existenčnej bolesti, menia sa však niektoré prvky. Krajinka, ktorú opisuje a ktorá je hlavným dejiskom jeho básní, je miesto spomienok, motívom diel je žena. Žena ktorá mu chýba, ktorú by chcel vlastniť, žena menom Irma Brandeis. Spoznal ju v roku 1933, bola to židovka žijúca v Amerike, ktorá bádala po Danteovi a z času na čas navštívila Taliansko až do 1938. Po tom, ako Montale sa do nej zamiloval, stala sa múzou jeho básní, dal jej meno Clizia. Bola preňho ako Beatrice pre Danteho. Spoločnosť prežívala kruté časy, blížila sa vojna, vládol diktátorský režim. Jedinou nádejou, útechou pre Montaleho bola jeho Clizia. Vo svojich básniach ju opisuje skoro stilnovisticky. Práve ona predstavuje ,,príležitosti“ na únik z toho negatívneho sveta, príležitosti pre iné myšlienky. Či sú krajšie a príjemnejšie? Ťažko sa na túto otázku odpovedá. Podľa básní hlavnou témou týchto myšlienok je Irma, ktorú stratil, ale veľmi mu chýba - „Víš to: musím tě ztratit zas a nemohu.“ Všetko mu pripomína spolu trávené chvíle: „mne vše, čeho se dotknu, každý výkřik ba i ten slaný dech.“

Jadrom zbierky je bezpochyby druhá časť, Motety. Pozoruhodné sú strofické, metrické a rytmické riešenia básní. Šestnásť skladieb, ktoré predchádzajú tento diel, chronologicky odzrkadľujú situácie, ktoré sa odohrali predtým. Ešte stále dominuje téma milovanej, ale stratenej ženy. V poslednej časti zbierky autor dáva priestor novým formám, novým ohybným pokusom, ktoré sa prejavujú v dlhých až predlhých veršoch. Zbierka sa považuje za jedno z vrcholných diel Talianskej poézie dvadsiateho storočia.

Od roku 1948 až po jeho smrti Montale žil v Miláne. Spolupracoval s Corriere della Sera ako redaktor článkov o hudbe, podával tiež reportáže zo zahraničia, dokonca aj z Palestíny, kde ako reportér sledoval cesty pápeža Pavla VI. Zbierka jeho reportáží bola vydaná pod názvom Fuori di Casa (Mimo domova).

Montale v jednom rozhovore povedal, že jeho celoživotná tvorba predstavuje iba jednu, nie príliš objemnú knihu: ,,Najprv som podal jej líce a teraz podávam jej rub.“ Líce tvoria zbierky Sépiové kosti, Príležitosti, a posledný z trojice, Víchrice a ďalšie (La bufera e altro, 1956). V tejto poslednej, vedľa postavy Clizie, sa objaví ďalšia žena ,,Vlčica“ (La Volpe), pravým menom Maria Luisa Spaziani, mladá poetka, s ktorou v päťdesiatych rokoch mal aféru. V zbierke je publikovaná aj skupina básní Finesterre, ktorú napísal v rokoch druhej svetovej vojny vo Švajčiarsku, v tých časoch však bola zakázaná. Dielo obsahuje básne, ktoré vznikli medzi rokmi 1940 a 1954. Vyjadrujú predovšetkým hrôzy z vojny. Zobrazuje historickú a politickú skutočnosť najhoršieho obdobia dejín Európy dvadsiateho storočia. Po prvýkrát je vyslovené slovo ,,Boh“, aj keď bez istoty vierovyznania, Boh kresťana nepatriaceho do žiadnej cirkvi, nábožného človeka bez náboženstva.

Montale bol predstaviteľom metafyzickej poézie a v tomto zmysle slova Víchricu chápeme ako priesmyk neistoty, dopredu vyrytú brázdu, ako koleso, ktoré sa nikdy nezastaví, ako neodvratnú nutnosť existencie. Z básnika už chýba nádej na oslobodenie, ktoré ešte mal v Sépiových kostiach a v Príležitostiach. Zveruje sa Clizii:

„ ...a květy slunečnic,
vzešlých z tvých rukou – to vše sežehl,
to vysál pyl, jenž praská jako oheň
a bodá jako kroupy…“

Slnečnice sú symbolom ženy, ktorá je stále tvárou k nemu, aby si ho vypočula, ako keby vedela pochopiť všetok bolesť a utrpenie. V skutočnosti však niet úniku, nič netrvá večne, ani život. Iba jediná vec je istá: „…příběh však trvá pouze v popeli / a setrvávat je jen zhasínat…“ (Malý testament). Víchrica je symbolom všetkého zla, čo všetko zničí, predovšetkým barbarského fašizmu. V tom istom roku ako Víchrica, t. j. 1956, vychádza prozaická zbierka Montaleho spomienok a spovedí s názvom La farfalla di Dinard (Dinardov motýľ).

Montale, sklamaný po krátkom pôsobení v politike, odmieta akúkoľvek účasť v rôznych združeniach, vrátane cirkvi, komunistov, politických strán. Jednoducho sa snaží držať na neutrálnej pôde. Jeho jedinou vierou ostáva naďalej Clizia. Až v šiestej časti diela sa objaví Vlčica ako anjel poslaný do krutého materiálneho sveta, ktorý by mohol sľubovať oslobodenie. V tomto sa skrýva Montalova existenciálna a náboženská metafyzika. Zbierku končí básňou Sen väzneného, ktorou utrpenie, neistota a čakanie na zmenu ešte stále nekončí. Autor v Dialógu o poézii (1960) povedal: ,,Môj väzeň je väzeň politický, môže to však byť väzeň existenciálneho údelu – dvojznačnosť, ktorá je v tomto prípade pre báseň nezbytná.“

Rub Montalovho životného diela tvoria neskôr napísané básnické zbierky, a to sú: Zmes (Satura, 1971), Denník z roku ´71 a ´72 (Diario del '71 e del '72, 1973) a Zošit štyroch rokov (Quaderno di quattro anni, 1977). V zbierke Zmes zvláštnu pozornosť si zaslúži skupina básní nazvaná Xénia, ktorá je venovaná jeho zosnulej manželke Drusille Tanzi, ktorá dostala pseudonym Mosca (mucha) kvôli svojim veľkým okuliarom. Drusilla bola jeho družkou cez dlhé roky, a život bez nej je len ťažko prijateľný. Tieto diela sú už viacej ironické a na prvý pohľad sa môžu zdať jednoduchšími. Básne vznikajú na základe konfrontácií spomienok s krutou súčasnosťou. Montale ich písal rok po smrti svojej milovanej ženy. Sú veľmi melancholické ale majú istý trpký podtón:

„Nacvičovali jsme si pro onen svět
písknutí, poznávací znamení.
Zkouším je zanotovat v naději,
že jsme už všichni mrtví, aniž to víme.“

V tomto období Eugenio Montale bol už svetoznámym básnikom, dostal čestné vyznamenania od rôznych univerzít, ako sú napríklad univerzita v Miláne, v Cambridge, v Ríme. V roku 1975 dostal Nobelovu cenu za literatúru.

Zomrel v Miláne v roku 1981. V roku 1996 bola publikovaná ďalšia zbierka básní, ktoré Montale napísal ešte pred smrťou za pomoci mladej poetky Annalisy Cima pod názvom Z pozostalostí (Diario postumo). Pri každom ich stretnutí od roku 1969 jej dal jednu báseň. V 1971 ich rozdelil do 11 obálok, tak aby v každej bolo po šesť, a v jedenástej ešte ďalších osemnásť. Autor ich zveril do rúk Annalisy za podmienku, že ich publikuje až po jeho smrti. Najprv nadácia Schlesinger začala postupne vydávať limitovanú sériu knižočiek označené číslicami od I do XI pre každú skupinu šiestich básní. Potom v 1996 vydavateľstvo Mondadori vydal celú zbierku spolu s ďalšími osemnástimi básňami. Dielo sa okamžite stal škandálom a mnoho kritikov tvrdilo, že básne napísala Cima, až kým riaditeľka knižnice Univerzity v Pavii nepotvrdila autentickosť tvorby. Montale totiž daroval všetky svoje písma tejto inštitúcii a prezradil riaditeľke Marie Corti, že Z pozostalostí je zámerným žartom pre kritikov jeho básní.

Eugenio Montale svoju tvorbu písal s najprirodzenejšou ľahkosťou: „Moje básne vyrástli v lese, boli pozbierané a zjedené“. Možno práve preto ho uznávame ako jedného z najvýznamnejších poetov dvadsiateho storočia.

Bibliografie:
Citácie použité v textu pochádzajú zo zbierky E. Montale, Anglický roh, preložil Jan Vladislav, Paseka, Praha – Litomyšl 2001.
Rába, G. – Sallay, G.: Modern olasz koltők, Magvető könyvkiadó, Budapest 1965.
Kardos, T.: Eugenio Montale, in: Az olasz irodalom a huszadik században, Gondolat, Budapest 1967, str. 225-291.
Montale, E.: Poesie, Arnoldo Mondadori Scuola, Milano 1991.
Soldini, F.: Prefazione, in: E. Montale, Ventidue prose elvetiche, Libri Scheiwiller, Milano 1994.
Mikeš, V.: Básník hořkého stylu, in: E. Montale, Pelyněk s medem, Odeon, Praha 1984.
Vladislav, J.: Poezie jako dar, in E. Montale, Anglický roh, Paseka, Praha – Litomyšl 2001.

Internetové odkazy:
http://en.wikipedia.org (anglicky)
http://en.wikipedia.org (taliansky)
http://www.italialibri.net (taliansky)
http://www.letteratura.it (taliansky)
http://it.life.dada.net (taliansky)

© Csilla Battaová

Diskuse

Vložil: Roland, 02.03.2009 18:47
Montale, Eugenio
dakujem autorke za velmi putave priblizenie tohto vyznameneho talianskeho basnika 20.storocia.
Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

zhlédnuto 3433x

Inzerce
Inzerce