Grendel, Lajos: Newhontska etuda

Grendel, Lajos
Newhontska etuda

ukázka beletrie zahraniční

Telo starne, ale nestarnú spomienky, povedal raz môj otec krátko pred smrťou. Vynárajú sa potuteľne a nepozvane z tej temnoty, kde sa uskladnili a po desaťročia driemali tak, ako aj spomienka na dávnu večeru pod orechom. Proti ich vrtochom som bol bezbranný. Nikdy som nevedel rozlúštiť, čo odkazovali, hoci je možné, že neodkazovali vôbec nič.

Lajos Grendel: Newhontská etuda. Preložil Karol Wlachovský.

Telo starne, ale nestarnú spomienky, povedal raz môj otec krátko pred smrťou. Vynárajú sa potuteľne a nepozvane z tej temnoty, kde sa uskladnili a po desaťročia driemali tak, ako aj spomienka na dávnu večeru pod orechom. Proti ich vrtochom som bol bezbranný. Nikdy som nevedel rozlúštiť, čo odkazovali, hoci je možné, že neodkazovali vôbec nič. Ako som nechápal ani to, prečo sa v ostatných rokoch v snoch potĺkam na miestach svojho detstva, v takom svete, ktorý jestvuje už iba v mojej predstave, ale inak nemám s ním nič spoločné. Medzitým akoby som sa jednostaj pohyboval v kruhu. Ako sa moje bytie vzďaľuje od tohto sveta, tak sa vraciam čoraz bližšie k nebytiu.

Mesto začalo precitať v druhej polovici šesťdesiatych rokov, akoby sa prebúdzalo z kómy, ktorá trvala desaťročie. Premena nebola zjavná. Bola pomalá, ale priebežná a nezvratná. V meste vznikli nové podniky, neskôr postavili aj továreň. Zmeny boli spočiatku viditeľné iba na predmestí, začas sa nedotkli centra a starých štvrtí. Kde sa predtým rozprestierali ornice a obilné polia, zaradom sa zjavili nové cesty a vyrástli obytné domy, do ktorých sa nasťahovali noví obyvatelia nielen z okolitých dedín, ale aj zo vzdialenejších končín. Páni mesta sa už zahniezdili tak, že mesto čoraz väčšmi formovali na svoj obraz. Na aký, to znázorňovala maketa, ktorú vystavili na verejný obdiv vo výkladnej skrini knižnice. Nové mesto na makete okrem kostolov a niekoľkých pamiatkovo chránených budov ničím nepripomínalo mesto, v ktorom som žil.

Keď som zazrel maketu, zmeravel som na asfalte chodníka ako socha. Vôkol mňa prechádzali ľudia a ani len nefľochli na maketu. Aj tento deň bol taký ako ostatné. Minul sa bez zemetrasenia, prietrže mračien, hromadného nešťastia a inej mimoriadnej udalosti. Svietilo slnko alebo nebo bolo zamračené, na tom nezáleží. Zrejme aj iní videli maketu. Pozrelio na ňu a išli ďalej. Celé sa to javilo ako neuskutočniteľná, horúčkovitá fantasmagória. Aj moje vtedajšie ohromenie bolo prehnané, pramenilo zo sebectva a strachu. Pripomenulo mi, že nič nie je trvalé, čo sa deje a jestvuje mimo mňa, tam je všetko dočasná, prechodná metamorfóza, ktorá jednostaj mení svoj tvar, výzor, funkciu a hodnotu. V zime hrubá snehová vrstva pokrývala strechy domov, záhrady, konáre ovocných stromov, a kým sa záľaha snehu roztopila, rozkvitli čerešne a jablone, vlažný jarný vánok bol premiešaný s vôňou orgovánu a jasmínu, nato prišlo leto s neohraničenou slobodou letných školských prázdnin, pestrá jeseň so zberom ovocia, varením lekváru, oberačkami, aby potom prichádzajúca zima opäť zatvorila bránu uplynulého roku a otvorila bránu ďalšieho, ktorý beztak nebude iný ako tie predošlé. Obyvatelia tohto sveta, toho môjho sveta, boli nepominuteľní, a keď zomreli, nebožtíci sa od nás nevzdialili, iba sa stali neviditeľnými. Pamätali sme sa na nich, rozprávali sme o nich, z času na čas sme zašli do cintorína na ich hroby. V tomto svete, v tom mojom svete, boli dobrí ľudia a boli zlí ľudia. Ale na rozdiel od toho druhého sveta, ktorý od môjho sveta oddeľoval krehký sklený múr, v tom mojom svete sa dalo jednoznačne vedieť, kto je dobrý a kto je zlý. Dobrý človek bol, napríklad, pán farár. Bol to naozaj samotársky človek, ktorý sa iba veľmi zriedka ukázal mimo kostola a fary. Ale zavše, raz či dva razy za pol roka, nevedel obsedieť a vtedy zaradom ponavštevoval svoje ovečky. Všetci stáli návštevníci kostolých lavíc, pobožné tetušky a ujkovia vedeli, že pán farár má rád bielu kávu a bábovku a mimo bielej kávy a bábovky má radšej iba Pána Boha a svoje najpokornejšie ovečky. Pán farár bol málovravný človek, nemal rád roztáraných ľudí a klebety odsudzoval veľmi prísnym tónom. Okrem biblických tém si rád vymieňal názor o kantovom filozofickom učení, ale jeho návštevy u veriacich po skonzumovaní kávy a bábovky spravidla vyústili do úctivého mlčania, lebo v meste nenašiel partnera na dišputu a o klebetách nechcel ani počuť. Lenže ešte aj mlčať spolu s pánom farárom sa pokladalo za väčšie vyznačenie ako večerať so straníckymi tajomníkmi alebo ministrami, keď sa náhodou, zrejme nejakým nedopatrením, zatúlali do nášho mesta. Dobrý človek bol aj poštový doručovateľ pán Petráš. On však vášnivo zbieral rozličné klebety a vo svojom obvode pôsobil aj ako nejaká amatérska spravodajská agentúra. Ochotne podával svoje správy, keď ho ponúkli kalíškom pálenky. To potom malo za následok, že na poslednú zastávku dorazil až neskoro večer a mal pod čapicou. Bol slobodný a zakaždým v nedeľu, aby zahnal nudu, nasadol na bicykel a pri brehu potoka v jarabine a mládzi číhal na tajomstvá mladých zaľúbecov. V meste mnohí vedeli o jeho škaredom zlozvyku, preto ho aj odsudzovali, ale napriek tomu ho predsa len pokladali za dobrého človeka. Ak je raz niekto dobrý človek, zostane ním naveky, potom mu možno odpustiť aj jeho slabosti, prirodzene, iba do určitej miery. Neskôr si pána Petráša vyhliadla príčinlivá vdovica, vytrvalo dobiedzala doňho, až jedného dňa pán Petráš ju odviedol pred oltár. Vtedy si každý poriadny človek v meste vydýchol a na desať rokov vopred odpustil všetky, ešte aj tie nespáchané Petrášove hriehy.

V tomto svete, v tom mojom svete, dobrí ľudia boli vo väčšine, a ten malý počet zlých ľudí, ktorí kazili štatistiku, prísne vyobcovali. Žiaľ, beztak ich museli strpieť, lebo komunisti sa spriahli s nimi, predchádzali si ich dobrým zamestnaním, pekným bytom, a oni sa zasa zavďačovali komunistom tým, že na výmenu im pošepli, kto kde a čo povedal o nich, kto a ako často chodí do kostola, kto s kým klame manželku, či sa učitelia správajú ako dobrí súdruhovia, kto sabotuje produktivitu práce, kto simuluje chorobu, aby nemusel ísť do prvomájového sprievodu. Dobrí ľudia obchádzali spoločnosť zlých ľudí, ak to vôbec bolo možné. Ale nie vždy sa to darilo. Zlí ľudia boli dotieraví a zaliečaví, predstrierali priateľstvo, aby potom svoju obeť pri prvej vhodnej príležitosti udali na bezpečnosti. Najdôverčivejšie obete, tak ako v každej dobe, boli deti. Preto ma otec naučil, ako sa mám chrániť pre úkladmi a pascami zlých ľudí. Musel som vedieť rozlíšiť súkromný hovor od verejného. Napohľad to bolo jednoduché. Znamenalo to toľko, že o určitých veciach som si musel vytvoriť dvojakú mienku. Inak hovoriť (úprimne) doma, a inak na ulici alebo v škole.

 

Ale tak ako nie sú dvaja rovnakí dobrí ľudia, nie sú ani dvaja rovnakí zlí ľudia. V našom meste žil výnimočne zvrátený človek, volal sa ujo Nando, ktorého sa báli aj mnohí komunisti, pričom on sám nebol členom strany. Strana vedela o jeho zlomyseľnostiach, ktoré si vymýšľal, a bez súhlasu strany aj neúprosne dôsledne vykonal, čo vymyslel. Z jeho pohľadu sršala taká ohnivá zlovestnosť, že keď sa mu pozreli do očí, aj ten najčestnejší a najčistejší človek mal pocit, že je v očistci. Preto sa každý vyhýbal jeho pohľadu a nikto nevedel povedať ani to, akú farbu majú oči uja Nanda. Pre zvrhlosť uja Nanda nie je nič príznačnejšie, ako to, že sa obšmietal výlučne okolo žien pochybnej povesti, a tak ako prvú, aj druhú manželku si vybral spomedzi nich. Tieto ženy neskôr veľmi oľutovali, že sadli na lep ujovi Nandovi na jeho medové slová, baláchanie a prázdne prísľuby. Jeho prvá manželka využila vojnový zmätok a ušla so ženatým dôstojníkom SS, ktorého ubytovali u nich. Druhá manželka uja Nanda bola ešte väčšia ničomnica ako prvá a hoci porodila dievča aj chlapca, obidve deti poslala k rodičom na dedinu. Táto žena líhala s každým, kto jej prišiel do cesty, a veľmi nedbala ani na to, aby tieto vzťahy udržala v tajnosti. Kvôli manželskej nevere ujo Nando ju viackrát hrozne zmlátil, a keď sa raz žena po výdatnom výprasku ocitla v nemocnici, rozhodla sa, že uja Nanda pošle na večnosť. Ujovi Nandovi dala vypiť žeravý lúh, ale ujo Nando bol taký skazený, že ani žeravý lúh mu nevyhasil život, a vtedy žena bez stopy zmizla z mesta skôr, než by ju mohol ujo Nando vziať na zodpovednosť. Podľa pletiek v meste na dušu uja Nanda prischlo viac zločinov, ako možno narátať hviezd na jasnom augustovom nebi. V porovnaní s lúpežnou vraždou a bankovou lúpežou sú to malé zločiny, ale iba ich vyratúvanie by zabralo viac hodín. V rečiach ho obvinili z rozličných výčinov: podvod v kartách, výtržníctvo, pašovanie ľudí, pytlactvo, obviňobali ho, že trávi psov a mačky, že v cintoríne kradne kvety z hrobov, že zneucťuje maloletých. Napriek tomu sa ujovi Nandovi neskrivil ani vlas. Povrávalo sa, že má veľmi vplyvného patróna, ani nie v meste, ale v oveľa vyšších kruhoch, a ten ho vždy vytiahne zo šlamastiky.

Jedného dňa však ťažko ochorela dcéra uja Nanda. Keď mu po niekoľkých týždňoch zahovárania lekári oznámili, že dievča je nevyliečiteľne choré, ujo Nando išiel na spoveď. Naposledy videli uja Nanda v kostole niekedy počas vojny, preto celé dni pretriasali jeho premenu. Mnohí však pochybovali o úprimnosti tejto premeny. Domnievali sa, že išiel do kostola iba špehovať, lebo ho tým zrejme poverili komunisti. Záverečný verdikt vyslovil pán farár, ktorého síce zaväzovalo spovedné tajomstvo, a preto sa vyjadril iba lakonicky.

- Nie je to až taký zvrhlý človek, ako si myslíte, - povedal. - Modlite sa aj vy, aby teraz už nikdy nezišiel z dobrej cesty a aby sa mu aj úbohá dcéra pozviechala zo smrteľnej choroby.

Po dcérinej smrti ujo Nando počas niekoľkých týždňov ostarol o desať rokov. Zo zádrapočivého, prelietavého, záletného muža sa stal mlčanlivý, samotársky, mrzutý starec. Ktovie vďaka komu, možno svojmu tajomnému patrónovi, ho napokon umiestnili za školníka do tej školy, kde zakrátko zapísali mňa aj Katku. Jeho zlá povesť sa však nepominula ešte ani vtedy, keď už neublížil ani muche.Vstával zavčasu, otváral školu, pozametal školský dvor, v zime zakúril do pece, po vyučovaní upratal učebne, inak sa zriedka ukazoval. V zadnom trakte školského dvora mal kuticu prestavanú z drevárne a v nej stôl a diván. Bola to dosť priestranná miestnosť, ale nedala sa vykurovať, preto ju používali ako kumbál pre náradie. V budove školy však mal vyčlenenú malú kanceláriu vedľa zborovne. Ak nemal nič na prácu, v nej sa utiahol, trčal tam celý deň v akomsi dobrovoľnom vyhnanstve, na ktoré ho odúsilo nepokojné svedomie za množstvo niekdajších lotrovín. Nikto nikdy neprišiel za ním, ešte ani učitelia. Ak od neho niečo potrebovali, zabúchali mu na stenu a vzápätí im ochotne bol poruke v zborovni. Ale čo inak sám robil vo veľkej osamotenosti v malej kancelárii, kde sa sotva mohol čo len vystrieť bez toho, aby rukou nenarazil na stenu, a kde sa v ranných hodinách aj slnečný lúč odvážil zrejme iba bojazlivo preniknúť cey oblok, to sa dalo len hádať. Rozličné pletky, neoverené správy sa šírili o tom, že azda číta noviny alebo rieši šachové zadania alebo si láme hlavu nad krížovkami, ba možno ešte aj o tom, že potajme číta knihz. Isté je, ak človek (navyše ešte dieťa) prešiel na chodbe pred dverami jeho tajomnej kancelárie, začalo mu biť srdce rýchlejšie a hlasnejšie. Aj samotná prítomnosť uja Nanda vedela pokaziť rozjarene rozbehnutý deň. Tak na tom boli aj iní, nielen ja. V sľubne pekný zimný deň ho zazreli vychádzať dverami z kutice pre náradie v ruke s lopatou na sneh a čosi im zovrelo srdce.

Časom sa situácia ešte viac zhoršila namiesto toho, aby sa obrátila k lepšiemu. V daktoré pľuhavo studené ráno, keď vydychovaná para bezmála primŕza človeku na nos a akoby mu ušnice pichali rozžeravenými ihlami, zo zadného dvora nás vítal štekot psa. Keď človek (zvlášť dieťa vychované na rozprávkach a povestiach) počul ten príšerný rev, mohol si myslieť, že v noci nejaká ježibaba premenila uja Nanda na psa. Avšak len čo sa začalo vyučovanie, zakrátko sa z kutice pre náradie vynoril ujo Nando vo svojej pravej podobe a za pätami mu išiel medzičasom zmĺknutý, mohutný, chlpatý čiernosrstý bastard. Vzhľadom na veľkú zimu ujo Nando sa zjavil v trojštvrťovom kožuchu a s kožušinovým golierom, na hlavu si nasadil baranicu a kým prešiel do svojej kancelárie, pes obehal a osvojil si náš dvor, akoby ho gazda odteraz poveril, aby naň dohliadal. O niekoľko dní neskôr pes dostal na dvore aj búdu pod morušou. Dovtedy ho ujo Nando počas prestávok medzi vyučovacími hodinami zatváral do kutice pre náradie, ale keď potom pes už mal svoje bydlo, priväzoval ho na reťaz pred búdou. No len čo sa prestávka skončila, hneď ho aj odviazal. Kto ráno zmeškal vyučovanie hoci len o päť minút, musel postávať pred bránou do najbližšej prestávky, lebo pes nebol ochotný pustiť dnu cez bránu ani dieťa. Učiteľom však neublížil, zrejme zacítil učiteľský pach a z toho svojím nijako neohraničeným psím rozumom vyvodil, že slúžia rovnakému cieľu, výchove a zastrašovaniu budúcich občanov, ktorých zverili na nich, čo je v podstate to isté. Ujo Nando psa volal plukovníkom Pickeringom, čo sme kvôli svojmu neúplnému vzdelaniu pokladali za neobyčajne čudné, lebo pes sa nielenže neponášal na plukovníka, ale ani na poručíka. Kvôli svojmu zvláštnemu, cudzo znejúcemu menu pes bol pre nás ešte väčšmi nesympatický, akoby súčasťou nášho zastrašovania bolo aj jeho meno. Keby ho volali Bodri, Cézar alebo Rex, po čase by sme sa možno s ním spriatelili, ba pokúsili by sme sa ho aj skorumpovať kuracími a špikovými kosťami a šľachovitým mäsom. Ale k patrnosti nás pobádalo to, že bol Pickering a navyše plukovník.Prežívali sme ťažké časy. Vonku zúrila komunistická diktatúra a tu vnútri, akiste nie nezávisle od predošlého, zasa konal svojvoľne plukovník Pickering.

Neuplynulo veľmi veľa času, ešte vždy sme boli malí a prdeli sme do prachu v základnej škole, keď zo dňa na deň ujo Nando aj plukovník Pickering zmizli zo školy bez rozlúčky. Ich odchod sa zhodoval so začiatkom stavby ohyzdného domiska, ktoré akoby boli pozbíjali zo samých velikánskych detských kociek na brehu kanála s odpadovou vodu mimo mesta, ale predsa nie veľmi ďaleko od ústia poslednej ulice na predmestí. Ako budova rástla, dvíhala sa a rozrastala, tak sa šírili čoraz bizarnejšie fámy o jej účele. Najprv sa roznieslo, že stavajú nový dom pre stranu, a taký veľký je preto, aby sa doňho zmestili všetci komunisti. Lebo v tomto čase sa v meste komunisti veľmi rozmnožili a do starého straníckeho domu by sa už všetci nezmestili. A ten starý stranícky dom sa potom ohyzdne vynímal v centre nesta vklinený priečne medzi dva kostoly, ktoré naň údajne škodlivo vyžarovali: komunisti sa čoraz častejšie sťažovali na bolesť hlavy, zápal kĺbov, ba jeden komunista sa aj zbláznil a priamo z členskej schôdze ho odviezli do sanatória. Tomuto mudrovaniu však protirečili početné argumenty. Kým zo starého straníckeho domu aj za jasného dňa mohli mať na očiach nepriateľské živly, ktoré sa motali okolo kostolov, rozličných potmehúdskych sabotérov a zaťaté stareny, mimo mesta by na to nemali možnosť. Komunisti sa radi izolovali od ľudu, ale tak, aby predsa len vedeli o všetkom, čo sa deje v meste. Okrem toho vôkol kanála sa vznášal smradľavý vzduch, aj vo dne tam kvákali žaby, v suchom počasí vietor rozviroval prach a po daždi tam bolo blata po členky.

Neskôr sa rozletela správa, že stavba bude kasáreň, a potom, že poskytne domov dôstojníckej škole, a napokon, čo nebolo ďaleko od skutočnosti, že v nej bude väznica. Jeden novinár, ktorý mal prístup aj do straníckeho domu, vyľapotal, že na Kádarovu žiadosť k nám presunú nových odsúdencov, lebo po potlačení maďarskej revolúcie sa zaplnili všetky väznice v Maďarsku. Ale potom sa ukázalo, že to bola poplašná správa. Na brehu kanála sa naozaj stavala väznica, no nie pre hosťujúcich väzňov z Maďarska, ale pre domácich delikventov, ba ani nie pre politických väzňov, ale pomýlených mladých kriminálnikov, ktorí nevedeli odolať odvekej ľudskej túžbe kradnúť, lúpiť, vyčínať a znásilňovať.

V meste túto správu prijali so zmiešanými pocitmi, keď už nebolo pochýb o jej hodnovernosti. Väčšina ľudí sa právom obávala, že sa v meste zhorší verejná bezpečnosť, darmo budú držať pod zámkom nových a nepozvaných občanov. Je všeobecne známe, že aj z najlepšie strážených väzníc z času na čas ujde nejeden ničomník, navyše niečo také vrchnosť zavesí ľuďom na nos až vtedy, keď je už potrebná aj pomoc obyvateľstva. V meste sa však vyskytli aj takí ľudia, ktorí sa na to pozerali zvysoka, ba navyše pokladali to za vzrušujúce a zaujímavé. Akoby sa tým mestu dostalo nejaké vyznačenie, ale prinajmenšom uznanie, keďže na vyšších miestach práve naše mesto pokladali vhodné na to, aby v ňom zriadili väznicu. Pravdaže, väčšmi by sa boli potešili nejakému priemyselnému objektu, ale aj jedna väznica je viac ako nič. Ba čo viac, kde je väznica, tam aj miestna polícia väčšmi bdelo dohliada na verejný poriadok. Obozretneší občania však pripomínali optimistickejšie založeným známym, že pod svietnikom vždy býva najväčšia tma.

Nuž, my sme sa zasa čoskoro dozvedeli, že uja Nanda a jeho verného psa z našej školy preložili za nočného strážnika na stavbu väznice. Keď potom väznicu dostavali, preradili ho za dozorcu väzňov, aspoň podľa zlých jazykov, lebo podľa pravdy sa nestal žalárnikom, ale dozeral na väzenskú knižnicu. Podľa svedkov do odchodu na dôchodok prečítal celú knižnicu, ešte aj Leninove spisy a súborné prejavy Kim Ir Sena. Z niektorých kníh vedel citovať spamäti celé odseky. Mohol ísť za profesora na univerzitu, tvrdil o ňom penzionovaný riaditeľ väznice, ktorého v meste poznalo mnoho ľudí a tešil sa veľkej úcte, lebo to bol vonkoncom statočný a nepodkupný človek, taký ozajstný duelový hrdina, keby súboje už neboli vyšli z módy. Riaditeľ väznice a jeho podriadení sa vo voľnom čase stretávali v čárde tretej cenovej skupiny zvanej Gombička, neschádzali sa síce pravidelne, ale oddeľovali sa od ostatných návštevníkov čárdy, no nepopierateľne mali autoritu. Ich nezáväzná konverzácia neraz prehupla do vysoko učenej výmeny názorov, na ktorej sa zúčastňovali riaditeľ väznice a ujo Nando, kým žalárnici vtedy poslušne mlčali a hľadeli na dvoch vzdelaných mužov s istým obdivom. Bolo navidomoči, že ujo Nando medzi nimi našiel tú vhodnú spoločnosť, po ktorej celý živo darmo túžil a v ktorej sa vedel uvoľniť. Na starobu našiel svoje miesto, hovorili v meste, hoci ujo Nando ešte nebol starý, ba čo viac, odkedy našiel svoje miesto, akoby nad ním pomalšie uplýval aj čas a mešťania ho už v hĺbke duše ani nepokladali za zlého človeka, hoci to nahlas nikto nepovedal. Keď sa rozchýrilo, ako si v knižnici rozšíril obzor svojho poznania, jeho osoba vzbudzovala istú úctu, ba boli aj takí ľudia, ktorí ho vopred pozdravili, ale poriadny človek sa predsa len zdržal toho, aby sa s ním spriatelil. Všeobecná mienka bola taká, že sa síce napravil, ale kto celý život bol zlý, ten sa nikdy nemohol celkom napraviť. Jedno spoločenstvo, a v tom čase naše mestečko bez pochýb ešte bolo takým spoločenstvom, nevyhnutne potrebuje aj zlých ľudí, aby bolo zreteľne vidno toho dobrého, morálneho, čistého a statočného človeka. Uja Nanda teda potrebovali najmä kvôli kontrastu a mnohí si mysleli, že práve kvôli tomu bude chýbať, keď raz zomrie.

Choroby sa však nechytali uja Nanda a ani smrť si ho nezaznačila do svojho kalendára, pritom v meste sa poriedko minul deň bez prípadu úmrtia a zomierali aj mladší ako ujo Nando, zriedkavejšie na dedičné choroby, častejšie z ľahkomyseľnosti: v dôsledku nehody alebo len tak, že postihnutý opustil tento svet z vlastnej vôle. Ujo Nando teda nezomrel, ujo Nando jednoducho zmizol. Zo dňa na deň. Predošlý deň v Gombičke ešte predniesol malý odborný výklad o starovekých olympiádach žalárnikom, ktorí boli trochu ochmelení od červeného vína a v tom stave zrejme ťažko pochopili zmysel aj jedoduchých viet, a na druhý deň ho nebolo nikde. Spočiatku jeho zmiznutie nevyvolalo senzáciu. Asi tak až o desať dní, o dva týždne. Predsa je možné, že išiel iba na služobnú cestu. Aj to je možné, že influenza ho prinútila zaľahnúť do postele. Až vtedy bolo zrejmé, že sa odsťahoval z mesta, keď jedného dňa v Gombičke uvoľnené miesto po ujovi Nandovi vedľa riaditeľa väznice zaujal neznámy okuliarnatý a bruchatý muž. Nebol to zvlášť zhovorčivý človrk, nemal ani poňatia o vede, do reči miešal oplzlé slová, ale mohol mať vážne kontakty v straníckom dome alebo inde. Jeho jediným pamätným, hoci nie veľmi originálnym skutkom bolo, že nad väzenskú bránu, pravdaže, so súhlasom riaditeľa, dal vztýčiť štátnu a sovietsku zástavu.

Nuž, ale čo sa stalo s ujom Nandom?
- Čo sa stalo? Čo sa stalo? - bručal riaditeľ väznice. - Čo ja viem? Odišiel. To je všetko.
Ale oči mu prezrádzali, že toho predsa len vie viac. Možno oveľa, ale oveľa viac.
- Čo sa ma večne vypytujete? - povedal iný raz. - Nebol tu rád. Ani vy ste ho nemali radi. Odsťahoval sa.
- Kam?
- To nemôžem povedať.
Pravda vyšla najavo iba pozvoľna a po čiastiach. Riaditeľ väznice z nej najprv vypustil niekoľko zrniek, potom sa opäť ponoril do mlčania.
- Oženil sa, - vyhŕkol raz.
- Čože? - žasli ľudia. - Nuž, ale prečo sa oženil?
- Prečo? Prečo? Prečo ste sa vy oženili? - odpovedal otázkou riaditeľ väznice.
Opýtaní sa nad tým dlho zamýšľali a zalistovali späť vo svojom živote o niekoľko rokov alebo trebárs desaťročí.
- Zrejme chcel začať nový život, - konštatoval riaditeľ väznice ako človek, ktorý má veľké skúsenosti so začínaním nového života. Ľudia zasa iba žasli.
- Na starobu? Kto to kedy videl?
- Začať nový život nikdy nie je neskoro, - dodal prísne riaditeľ väznice. - Takú odvahu skôr treba oceniť. Aj ja to hovorím našim chovancom, keď sa lúčime s nimi, začnite nový život, dievčatá a chlapci, nieže sa sem dostanete ešte raz. Oni prisahajú, že tak aj onak, ale potom poväčšine predsa len nezačnú nový život.

Ľudia zostali zaskočení, cítili sa oklamaní. Odchodom uja Nanda mesto zostalo také, ako je futbalové mužstvo bez lopty. Stáli tam na ihrisku v pekných dresoch, ale nebolo do čoho kopnúť. Keby mali nejakého iného zlého človeka aspoň v zálohe, ale na to akosi pozabudli. Osoba Uja nanda ich zamestnávala tak, že nemysleli na náhradu. Zabudli vychovať ďalšieho zlého človeka, ktorý by nastúpil na miesto uja Nanda, a preto mesto teraz zostalo bez zlého človeka, čo je taký čudný stav a pocit, ako keď sa človek pozrie do zrkadla a v ňom nevidí svoje druhé ja. Z toho naozaj možno dostať triašku.

Zdalo sa evidentné, že úlohu zlého človeka, dočasne, keďže nebol lepší, a kým sa nevyskytne niekto iný, by mohol prevziať nový inšpektor väzenskej knižnice. No ukázalo sa, že z viacerých hľadísk sa neosvedčil. Po prvé, bol to prišelec. O jeho minulosti nikto nevedel nič, ani to, z ktorého strešteného kúta krajiny ho poslali práve sem. Je síce možné, že napáchal hrozne veľa zla (tento predpoklad mal istý základ v tom, že dal vyvesiť sovietsku zástavu), ale robil tak niekde inde, nie tu na mieste ako ujo Nando.

- Nemá formát, - hovorili ľudia.

Aj to bola chyba, že sa volal Balogh, a jedného Balogha nemožno nenávidieť, lebo v meste žili aj iní Baloghovci, a všetci boli poriadni, pracovití ľudia, nebol medzi nimi ani jeden komunista, navyše cukrár Mišo Balogh bola osoba, ktorá sa tešila všeobecnej úcte. Keby si tento privandrovalecký Balogh zmenil aspoň svoje meno! Ale aký dôvod by na to mal? Alebo keby to bol aspoň rozvedený muž ako ujo Nando. Lenže ten nešťastník bol predsa ženáčom, navyše toho úbohého typu, pre ktorého každé ženino slovo je príkazom a ktorý sa neobšmieta okolo iných žien, pravda, nie preto, že v porovnaní s inými mužmi by mu pomalšie prúdila krv, ale preto, že je zbabelý. Alebo keby bol aspoň chľastoš! Keby sa ochmelený na verejnom mieste aspoň raz pošťal do gatí! Ale namiesto toho, aby bol chľastoš, mal iba cukrovku. A či vôbec môže byť cukrovkár zlý? Nie je to pravdepodobné, no ak predsa, možno vôbec nenávidieť jedného cukrovkára? Môcť možno, ale neslobodno. Nesluší sa, aby poriadny, spôsobný, mravný a zdravý človek nenávidel chorého človeka. Keby bol aspoň pedofil alebo homosexuál! Ale nie! Keby to bol aspoň zádrapčivý alebo bitkársky ničomník! Ale ani jedno. Tento privandrovalecký Balogh okrem toho, že na väzenský múr dal vyvesiť soviestku zástavu, nikomu neublížil. Dobre vychádzal sám so sebou aj s inými a dbal len na to, aby mu nikto nevidel do hlavy. Aj oplzlé slová používal ako žolíky namiesto takých slov, ktoré mu práve nezišli na um. Trefne to povedal riaditeľ väznice:

- Ešte budete plakať za mojím priateľom Nandom!

Do toho času, do polovice šesťdesiatzch rokov sa však niečo zmenilo v živote mesta. Neodsťahoval sa iba ujo Nando, aby vo vzdialenom cudzom meste začal nový život, ale aj dobrí ľudia vymierali alebo sa zmenili, poškvrnili sa, už neboli takí bezúhonní ako predtým, boli väčšmi sebeckí, malicherní alebo práve samoľúbi, bohorovní, urážliví a márnomyseľní. Čím elegatnejšie a vyberanejšie sa obliekali, tým sa stali všednejší a nudnejší. Zámožnejší občania sa už vozili vo vlastných autách a chodili na dovolenky do zahraničia, televízor už nebol prepychom tak ako ani chladnička a práčka. Aj v straníckom dome vymenili starých komunistov ako zabrýzganú posteľnú bielizeň. Tí, čo sa tlačili na ich miesta, boli mladší, ústupčivejší, prívetivejší a usilovali sa správať tak, akoby boli všeobecne váženýmiu osobami, hoci v meste sa už sotva našla nejaká všeobecne vážená osoba, lebo si ich nenárokovali. A odkedy si ich nenárokovali, nielen komunisti sa začali ponášať na nekomunistov, ale aj nekomunisti na komunistov, a zvrhlo sa to tak, že po čase sa dobrý človek už nedal rozlíšiť od zlého človeka, lebo každý človek bol zároveň akosi dobrý aj zlý, nápomocný aj sebecký, presvedčením komunista aj nekomunista. Niekoľko rokov boli populárne beatové omše a v nedeľu som s Katou nechodil na rande do niektorého parku alebo cukrárne, ale na údiv mnohých a so súhlasom ešte väčšieho zástupu ľudí do kostola a z beatovej omše sme potom išli do cukráne vypiť pohár kakaového nápoja.

Překlad © Karol Wlachovsky
na iliteratura.cz se souhlasem autora i překladatele

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

zhlédnuto 2081x

Inzerce