Grendel, Lajos:  U nás v New Honte

Grendel, Lajos
U nás v New Honte

ukázka beletrie zahraniční

O päťdesiat rokov neskôr bol ujo Koloman ešte vždy svieži, svižný a zdravý, hoci už mal matuzalemský vek, a ponáhľal sa na rokovanie newhontskej samosprávy, ktoré sľubovalo, že bude búrlivé, lebo na ňom sa konečne malo rozhodnúť, či v New Honte na hlavnom námestí veľkom ako dlaň postavia sochu bývalému starostovi Ďusovi Nehézovi, ktorý zomrel mučeníckou smrťou, alebo niekomu inému.

Lajos Grendel: U nás v New Honte. Prel. Karol Wlachovsky. Kalligram 2002, 158 s.

3/

O päťdesiat rokov neskôr bol ujo Koloman ešte vždy svieži, svižný a zdravý, hoci už mal matuzalemský vek, a ponáhľal sa na rokovanie newhontskej samosprávy, ktoré sľubovalo, že bude búrlivé, lebo na ňom sa konečne malo rozhodnúť, či v New Honte na hlavnom námestí veľkom ako dlaň postavia sochu bývalému starostovi Ďusovi Nehézovi, ktorý zomrel mučeníckou smrťou, alebo niekomu inému. A vôbec, potrebuje mesto sochu? Ani dosiaľ nebola, a milenci predsa našli jeden druhého, školy, úrady fungovali, aj súd fungoval, ba aj voda už (na mnohých miestach) tiekla z vodovodu. Iba rany na sebavedomí sa nechceli zaceliť. New Hont nemal slávneho rodáka. Otcovia mesta, medzi nimi aj ujo Koloman, celé hodiny lamentovali nad tým, že v každom inom meste sa narodil jeden alebo viac slávnych ľudí, len v New Honte nie. Bez slávnych rodákov je predsa mesto ako sirota. Môžu ho podporovať z tisícich strán, aj tak sa bude sužovať, že mu chýba pravý otec.

Nato v miestnych novinách istý čitateľ zahalený do anonymity pripomenul meno Šebastiána Tinódiho* a súčasne aj oznámil, že je ochotný potvrdiť aj pod prísahou, ak

*Šebastián Tinódi (Tinódi Lantos Sebestyén), nar. pred rokom 1515 v Tinóde, zomrel 30.1.1556 v Blatnohrade (Sárvár), básnik, skladateľ, bard. Z miest na území Slovenska sa jeho meno spája predovšetkým s Košicami (1544?), kde vlastnil dom a napísal podstatnú časť svojho diela.

nadíde čas, že slávny básnik viac ráz navštívil New Hont, ba navyše mesto a utešený kraj vôkol neho si obľúbil tak, že sa rozhodol v ňom usadiť. Ale tak ako neraz inokedy, aj tentoraz zasiahla nepriazeň osudu. Slávny bard si to namieril práve do New Hontu, keď sa mu pri neďalekom Čabradskom hrade splašil kôň a zhodil ho zo sedla ako vrece zemiakov. Šebastián Tinódi vcelku dobre obišiel, vyvrtol si iba členok. Odniesli ho na Čabradský hrad (bol bližšie) a tam ho opatrovali. Preto už vtedy známy básnik z vďaky ospieval slávu Čabradského hradu namiesto newhontského, hoci New Hont bol strategicky oveľa dôležitejším a exponovanejším miestom. Anonymný pisateľ článku ubezpečil obyvateľov New Hontu, že všetko vie podoprieť dokumentmi, a keď historická situácia bude ešte priaznivejšia ako dnes, je ochotný tieto dokumenty sprístupniť verejnosti.

Okrem mena Šebastiána Tinódiho sa vynorilo aj meno Kálmána Mikszátha.** Všetci

** Kálmán Mikszáth, nar. 16. 1.1847 v Sklabinej, zomrel 30.5.1910 v Budapešti, prozaik, publicista, poslanec Uhorského snemu. Z rodného Novohradu by preňho nebolo ďaleko do pomyselného New Hontu v susednom Honte.

Starousadlíci vedia, že Kálmán Mikszáth mal rád svoj rodný kraj a často zavítal do týchto končín, aj keď bol slávnym spisovateľom. Raz v sprievode poslancov cestoval do Balážskych Ďarmôt, a keď vlak v oblakoch pary zastal na železničnej stanici v New Honte, vraj spolucestujúcim pánom povedal:

- Či viete, že nechýbalo veľa, aby som sa narodil v tomto meste? Práve vtedy tu sľúbili úrad otcovi, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel.

Páni poslanci všetci do jedného uznanlivo prikyvovali, lebo Kálmán Mikszáth sa vtedy už tešil veľkej úcte na celom svete. A spisovateľ si potiahol z fajky a pozrel z okna vozňového oddielu. Práve tadiaľ prechádzal mladý predavač malinoviek. Kálmán Mikszáth bol smädný, privolal si teda pikolíka s hebkými fúzmi a schuti si odpil. Ale zaraz pohár vrátil.

- Tá malinovka je teplá, chlapče, - povedal trochu vyčítavo, ale bez hnevu.

Ale chlapec, ako každý pravý Newhonťan, sa razom vynašiel.

- Horúčava je ešte väčšia, urodzený pane, - odvetil a pohotová odpoveď sa zapáčila Kálmánovi Mikszáthovi.

- Ty to v živote ešte ďaleko dotiahneš, chlapče, - povedal spisovateľ zmierlivo a stiahol sa nazad do oddelenia.

Vtedy zverolekár, ktorý nebol newhontským starousadlíkom, ale nikto sa ani nenazdal, zrazu len sedel medzi poslancami mestskej samosprávy, ktorí boli starousadlíkmi, navrhol, aby teda postavili sochu Lajosovi Kossuthovi. Kossuth má všade sochy, Kossuth patrí všetkým, lebo je otcom všetkých Maďarov, teda aj Maďarov v New Honte. Ale nie je náš, vzápätí sa rozhorčili poslanci slovenskej národnosti a hneď sa aj rozochvel napätím vzduch v trochu eklekticky zariadenej zasadacej sieni radnice. Možno, že Kossuth má sochy všade, ale nie na Slovensku, a New Hont, ak by to naši maďarskí priatelia zabudli, je už súčasťou Slovenska. Nech má potom teda v meste sochu radšej Štúr! Alebo obidvaja, zapojil sa do licitovania ujo Koloman. Aj keby to znamenalo dvojnásobný výdavok! Nech má jeden sochu na južnej a druhý na severnej strane hlavného námestia. Ale niekto sa blysol ostrovtipom a nenarušeným zmyslom pre realitu, keď pripomenul, že v takom prípade by predsa stáli naproti sebe a budili zdanie, že aj obyvatelia maďarskej a slovenskej národnosti stoja proti sebe, a tak je potom táto predstava principiálne nesprávna nielen z pedagogického hľadiska, ale aj so zreteľom na spoločné záujmy občanov obidvoch národností. Nech len stoja pekne vedľa seba. Ale to by bolo zasa falšovanie dejín, niekto opäť namietol, veď Kossuth a Štúr nestáli vedľa seba, ale naopak, stáli proti sebe, nech je to už akokoľvek poľutovaniahodné. Potom predsa len bude najlepšie riešenie, keby ani jeden z nich nemal sochu v New Honte. Tým skôr by ju mohol mať kráľ Matej. Navyše bol spravodlivý a môžu ho akceptovať aj Slováci. Z toho opäť vzplanula zanietená diskusia.

- Vieme o tom, že kráľ Matej bol v Gemeri. Ale nemáme informácie, že bol aj v New Honte.

Tak sa dostala na pretras znova nezabudnuteľná postava Kálmána Mikszátha, on by bol vyhovujúci aj zo slovenského hľadiska, a spisovateľ je predsa niekto. Už sa črtala veľká zhoda v otázke postavenia sochy Kálmána Mikszátha, keď sa prihlásil o slovo ujo Daňo Bosniak. Málokedy si vzal slovo, ale keď tak veľmi zriedkavo urobil, nikdy sa nikomu nezavďačil. V duchu ho všetci nenávideli, lebo večne maril aj tie najkonštruktívnejšie návrhy. Ani tentoraz to nebolo inak. Od vzrušenia sa mu chvel aj hlas, aj fúzy.

- Ale páni, - zaburácal zlovestne.- Predsa sa narodil v novohradskej Sklabinej. Do podstavca sochy predsa nemôžeme vyryť, že je to Kálmán Mikszáth, ktorý je takmer rodákom nášho mesta, - povedal a spokojne si sadol.

Vtedy niekto spomenul meno Ďusa Nnehéza. Do úvahy prichádzal ešte aj newhontský rodák, ktorý bol počtárskym fenoménom, ale ten si napokon svoje poznanie vzal so sebou do hrobu a potomkom nezanechal nič na písme. Tak sa teda nestal ani slávnym. Zdalo sa teda, že sa pominula aj posledná prekážka pred apoteózou Ďusa Nehéza.

Napokon aj čas súril. Ujo Koloman spomenul, že otcov New Hontu zdrvilo nedávne pohostinské vystúpenie dychovky z Dindeša.*

* Slovenský názov podmatranského mesta Gyöngyös.

Dopoludnia si Dindešania prehliadli mesto a aj oni podotkli, že na to malebné, príjemné námestie by sa zišla nejaká socha. Newhontania mlčky prikyvovali a starosta sa zasa pochválil, že sa už pripravuje. Ale to všetko ešte nie je nič. Dindešskí dychovkári si zaumienili, že by si pozreli ruiny čabradského hradu, veď stadiaľ to nie je ani ďaleko. Ale newhontský je ešte bližšie, vyrukoval starosta, a v tureckých časoch to bolo oveľa významnejšie miesto ako Čabraď. Dindešskí dychovkári sa tým hneď nadchli, lebo o newhontskom hrade ešte nepočuli. Pravda, keby si vtedy Tinódi nebol vyvrtol členok...

- Ale kvôli tomu treba vyjsť na Šibeničný vrch, - s veľkým predstihom ich upozornil starosta. - Tam je hrad. Pravda, už len jeho ruiny.

Nadšenie Dindešanov to nijako neovplyvnilo. Malý výstup na vrch predsa hravo zvládnu. Popoludní sa vybrali, potrundžení hulákali a vyštverali sa na Šibeničný vrch. Vytriezveli až z toho, čo videli, ale vtedy už boli na vrchu. Roku 1710 Rakúšania hrad doslova zbúrali do základov, takže tam nezostal kameň na kameni, nanajvýš vedľa seba, ale ani tých nebolo veľa. Dindešskí dychovkári predstierali ešte chvíľu nadšenie, ale ich tváre prezrádzali, že boli sklamaní. Dindešský trúbkar, celý mokrý od potu, zrazu znezrady ukázal na kameň, ktorý nahladko zaoblili rozmary počasia.

- Pozrite, sova! - zvolal a opäť jasal nadšením.

A naozaj! Na pekne tvarovanom kameni, veľkosťou hodného pre Sizyfa, trónil nočný kráľ lesných vtákov, symbol múdrosti a poznania. Bola to pomerne malá sova.

- Veď je to iba kuvik, - škľabil sa ďalší dychovkár.

Mohol si to odpustiť! Jeho slová obarili newhontských otcov mesta. Nieže tu nie je hrad, ale ani poriadna sova. A poznačilo to aj ich večerné vystúpenie. Školený hudobník McLaczný, ktorý v mladých rokoch bol hviezdou newhontského dychového orchestra, ostentatívne opustil koncert a dindešských muzikantov vyhlásil za diletantov. McLaczný bol vnukom mladého predavača limonády, ktorému Kálmán Mikszáth predpovedal veľkú budúcnosť. Proroctvo slávneho spisovateľa sa však napokon nesplnilo, lebo vypukla prvá svetová voja a starý otec McLaczného padol pri Doberde. Zostali po ňom dvaja chlapci, ktorí vyrastali už počas prvej Československej republiky a kým dorástli a vyučili sa nejakému remeslu, spolu s New Hontom ich znova pričlenili k Maďarsku. Z nasledujúcej svetovej vojny sa potom zasa nevrátil otec McLaczného. Ale aj on zanechal obnovenej Československej republike sirotu McLaczného, ktorého až do posledných čias všetci v meste volali Laco. Meno a zároveň prezývku si osvojil tak, že pomaly aj sám začal zabúdať svoje vlastné priezvisko a bol veľmi pyšný na svoju popularitu, a na to, že všetci ho pokladali za svojho Laca.

Podľa rodinnej tradície aj on začal ako čašnícky učeň, čo v tomto odbore takpovediac zodpovedá postaveniu radového vojaka, po čase sa stal výčapníkom, čo je už hodnosť rotmajstra, potom vedúcim prevádzky čiže kapitánom v danom odbore. Zakrátko by bol azda dosiahol aj hodnosť plukovníka, keby neboli náhle odzvonili komunizmu a na hlavnom námestí zo dňa na deň neboli otvorili bufet rýchleho občerstvenia McDonald. Doposiaľ v New Honte nebolo ani chýru, ani slychu o McDonalde, preto vyvolala veľký rozruch správa, že do mesta prišiel nejaký Američan, ktorý otvára nové pohostinské zariadenie a hodlá sa tu usadiť. V otvárací deň sa na hlavnom námestí zbehol taký dav ako kedysi na Prvého mája a zjavil sa aj Američan v perfektnom tmavom obleku. Konce kravaty mu zachytávala zlatá ihlica, ale svieži chladný vietor zo Šibeničného vrchu mu ňou jednostaj plieskal o plecia. Jemnú hodvábnu viazanku spestrovali drobné červené sloníky, ktorým choboty siahali po členky, ak pravdaže, slony vôbec majú členky. Američan sa zhromaždenému davu prihovoril aj narýchlo improvizovaným prejavom a aby mu Newhonťania rozumeli, čo hovorí, doviedol si aj krivého tlmočníka, ktorý tak zbožne precítil jeho slová, akoby prekladal cirkevnú kázeň.

- Hrdo vám môžem oznámiť, - povedal preduchovnene Američan ústami krivého tlmočníka, - že toto je najmenší McDonald na svete. Buďte naň pyšní.

Namiesto očakávaného potlesku bolo počuť sklamané šomranie a sem-tam aj ostrý piskot. Američan nechápal, čo sa Newhonťanom nepáči. Newhonťania zasa museli prehltnúť trpkú pilulu, že sú v niečom znova na chvoste sveta. Ani Lacovi sa to nepozdávalo, ale mlčal, a potom o niekoľko dní kúpil začmudenú krčmu oproti McDonaldu, vybielil ju a obnovil, vymenil na nej odkvapové potrubie, dal opraviť komín, upratal dvor. Kým sa v najmenšom McDonalde na svete spamätali, hostinec už bol otvorený. Potichu, bez väčšieho rozruchu. Okoloidúci si raz ráno len všimli, že nad vchodom do krčmy štvrtej cenovej skupiny sa vyníma nová firemná tabuľa.

Hostinec McLaczný
McLacsny vendéglő

V prvej chvíli vyšlo najavo, že McLaczný je s pravopisom nakríž, chudák, chodil do slovenskej školy alebo skôr poza školu. Pravopis a gramatika mu boli prinajmenšom také vzdialené ako krotiteľovi zvierat. Nadmieru ho však zaskočilo, keď ho nečakane navštívil istý známy, inak čudný pavúk, ktorého v meste prezývali Gundža a v ruke mával s balážskoďarmotskými novinami z 19. storočia. Oháňal sa nimi tak, akoby odháňal osu a brbotal niečo o pravopisných problémoch. Potom prstom ukázal na inzerát, ktorý ohlasoval nejakú dedinskú veselicu, kde okrem iného bude aj LACNÁ KUCHYŇA.

- Vidíš, Laco, - tváril sa dôležito Gundža, - po maďarsky „cz” je „c” a „cs” je „č”. McLaczný a McLacsny vôbec nie je to isté.

McLaczný sa nad tým zamysel a poďakoval sa Gundžovi za užitočné vysvetlenie. Začas sa hneval, že musí znova premaľovať firemnú tabuľu, ale koniec koncov poriadok je dušou všetkého. Ak si dobré meno podniku žiada takúto malú obeť, nech je teda tak! Medzitým iný známy, ktorý mal povesť veľmi vzdelaného človeka a niekoľko ráz navštívil aj Paríž, mu navrhol, aby na firemnej tabuli bol iba stručný nápis:CHEZ McLACZNY. Tak je to oveľa noblesnejšie, stručnejšie a obsažnejšie a navyše ušetrí aj farbu. Ešte v ten deň vyhotovil teraz už definitívny firemný nápis:

HOSTINEC McLACZNÝ
McLACZNÝ VENDÉGLŐ

McLaczný mal rád domácke jedlá a jeho chuť tomu primerane poznačila aj kuchyňu hostinca. Najpopulárnejším hlavným chodom jeho kuchyne bola McLaczného pečienka, ktorá nemala nič spoločné s pravou cigánskou pečienkou lacnej majálesovej kuchyne, ale hostia sa tým nedali mýliť. McLaczného pečienka bola vlastne hovädzí perkelt na červenom víne s domácou tarhoňou a uhorkovým šalátom. Neboli sťažnosti ani na obrat, ako ani na obsluhu. Obchod zakrátko vzrástol, kým naproti najmenší McDonald na svete upadal, až čoskoro aj stiahli roletu. Hamburger a hotdog nevymysleli pre žalúdky Newhonťanov.

Obrat hostinca McLaczného sa ešte väčšmi zvýšil, keď Laco niekde zohnal kópiu známeho portrétu Kálmána Mikszátha s fajočkou, dal ju zarámovať a zavesiť na stenu oproti vchodu. Odvtedy veľký spisovateľ stadiaľ pozeral na stálych aj príležitostných hostí ako patrón hostinca, ktorému aj tam druhom svete v hrudi bije hontianske srdce, a keby bolo treba, nepadlo by mu zaťažko prihovoriť sa za dobrých Plavcov a slovenských rodákov.*

* Narážka na názvy dnes už legendárnych súborov krátkych próz Kálmána Mikszátha: Slovenskí rodáci (1881) a Dobrí Plavci (1882).

McLaczný pyšne šíril po meste:

- Kálmán Mikszáth bol dobrý známy môjho starého otca.

Našli sa však niekoľkí, hlavne závistliví, posmievační starci, ktorí vedeli, koľko gramov pravdy je vo chválenkárstve McLaczného. Svojimi štipľavými poznámkami zmrazovali jeho euforickú náladu.

- Dúfam, že zato tvoja lacná malinovka nie je vlažná...

McLaczný nikdy nemal za zlé, keď si ho doberali, na rozdiel od bratanca Ivana, ktorého vykresali z celkom iného dreva sibírskeho stromu, ktorý pochádza z tajgy. Prezývali ho Mongol, ale iba tajne, lebo sa báli jeho robustnej sily a päste tvrdej ako žula.

Keď z New Hontu odvolali Stepana Fiodoroviča, na ktorého spomínali s požehnanou pamiatkou, aj Ukrajincov vystriedali vojaci zo strednej Ázie, na mesto sadla noc, ozajstná bartolomejská noc, a teraz už aj dievčatá a ženy zakúsili trpkú chuť oslobodenia. O deväť mesiacov neskôr na pôrodníckom oddelení newhontskej kliniky uzrelo svetlo sveta trinásť detí a babice si vypožičali ešte aj z Banskej Štiavnice, Krupiny a Šiah, aby hladko zvládli nebývalú tlačenicu. Tieto bábätká, medzi nimi aj Ivan, dokonca aj rumádzgali inak ako novorodenci čisto newhontského pôvodu, mali akýsi hlbší, naliehavejší, prenikavejší hlas ako mrazivá a besná sibírska smršť a boli také silné a odolné, že sa ich nechytali nijaké choroby. A nešťastná matka zasa len plakala, slzy jej tiekli prúdom, jednej od radosti, druhej od hanby, ale poväčšine pre to aj to.

- Počas troch dní trinásť detí. To je newhontský rekord, - spokojne si mädlil ruky primár nemocnice.

Najradšej by sa bola skryla aj teta Juliška, Ivanova matka, lebo už bola vydatá, hoci jej manžel Fero práve vtedy úpel v americkom zajatí a nemohol mať ani potuchy, že ho žena bude čakať s fafrnkom v náručí, keď ho pustia na slobodu. Ujo Koloman mal dobré vzťahy s rodinou a sám sa takisto usiloval prehovoriť tetu Julišku, aby sa vzdala nezmyselného nápadu, že sa skryje. Veď jej prípad je celkom iný, ako keď padne škvrna na česť ženy. To musí uznať aj Fero. A Fero nie je hlúpy, a nie je ani bezcitný.

Fero sa však jedného dňa vrátil. Bolo to v marci, sneh sa topil, slnko žiarivo svietilo, sýkorky a drozdy spievali, hrdličky hrkútali a opravili už aj hodiny na vežiach. Bol mier. Našťastie niekto už pripravil Fera, aby sa v návale zlosti nedal uniesť k nepremysleným činom. Fero bol málovravný, bol to mladý muž s priamym pohľadom a otvoreným srdcom, v zajatí schudol, ale inak sa mu nič nestalo. Juliška ho privítala na dvore so slzami v očiach, fňukala, vedľa nej pes Bodrík vrtel chvostom, akoby aj on prosil o zmilovanie svojho ďaleko zatúlaného pána. Fero chvíľu zaváhal a potom objal svoju ženu.

- Kde je? - spýtal sa stroho.

- Vnútri s tvojou mamou, - zahabkala Juliška a ešte vždy smoklila.

Spolu vošli dnu. Aj Ferova mama sa rozplakala, spomenula si na druhého syna, ktorý padol na fronte. Juliška vzala bábätko do náručia, Fero si ho zas dôkladne obzrel. Po čase povedal, že to bola najťažšia chvíľa v jeho živote. Ťažšia, ako keď padol do zajatia. Tu sa rozhodlo, aký je človek. Tu sa rozhodlo, či opustí ženu, alebo sa podujme, že vychová pangharta, akoby bol jeho pravým otcom. Pozeral na dieťa, na ženu, na matku a pritom sa sporil a zápasil sám so sebou. Potom Juliška uložila Ivana do postieľky a vyšli do kuchyne. Fero klesol na stolček, tvár si zakryl dlaňami a vypýtal si štamperlík pálenky. Potom aj ďalší. Ženy sa neodvážili ani hlesnúť. Ani Fero sa nesilil do rozhovoru. Na dotrhanom kabáte krútil gombíkom raz doprava a späť, nato zasa doľava a späť. Prenikajúce slnečné lúče padali na Ferovu štetinatú, vpadnutú tvár. Juliška opäť začala smokliť, a to už bolo na Fera veľa. Vyrazil spod seba stolček.

- Jedno oko má šikmé, - povedal zlostne a s hrmotom vypadol z domu.

Večer sa vrátil opitý, ale na ženu nesiahol. Od pijatiky nezdivel ako poniektorí, ale sa zmenil na prítulného baránka a prekypoval sladkobôľnou melanchóliou, od ktorej sa mu zvláštne ligotali oči, akoby blúdil myšlienkami niekde veľmi ďaleko, kde niet ani utrpenia, ani smútku. V takých chvíľach sa Fero zmieril s každým hnusom a neprávosťou. Zmieril sa s tým, že vyrástol bez otca a okrem najbližších príbuzných nemôže čakať od nikoho nič dobré. Zmieril sa s tým, že ak chce žiť, musí prijať život taký, aký je. Teraz sa takisto len potichu vyzliekol, ľahol si vedľa ženy do postele a neotočil sa k nej chrbtom. Aj dieťa už spalo. Juliška cítila, že muža prešiel hnev. A cítila aj to, že by mu mala povedať niečo láskavé, potešujúce.

- Ale druhé oko má rovné, - zašeptala. - Možno, že časom sa mu aj to oko vyrovná.

Na jeho veľké šťastie a razom aj veľké nešťastie sa mu nevyrovnalo, podotkol ujo Koloman. Všetko dobré aj všetko zlé, čo ho v živote postretlo, stalo sa napospol kvôli tej chybe očí, hoci to nebola ani chyba oka, ako vyšlo najavo, ani chyba krásy, len to bolo celkom nezvyčajné. U nás doma, v New Honte, povedal ujo Koloman, veľkú úctu prejavovali jednookému kantorovi. Chromí a hluchí ľudia a osoby so zákalom na očiach úmerne spestrovali rady obyvateľov bez telesnej chyby ako kdekoľvek inde na svete. Ani duševné choroby sa nevyhli New Hontu, prečo by sa boli aj vyhýbali, veď duševná choroba sa rozmáha všade, hoci nie je nákazlivá. Ujo Koloman nezatajil ani to, že mal krivookú neter, ktorá sa napriek tomu vydala dva razy. Nikto nie je dokonalý, povedal zamyslene.

Ale potom takého, ako je Ivan, takého ešte nevideli v New Honte ani v jeho okolí, možno ani v Banskej Štiavnici a v Šahách. Takého vidno iba na Picassových obrazoch. Akoby niekto ani nemal vlastné oko, ale akoby mu ho požičali. Kto videl Ivana prvý raz, mohol si myslieť, že chlapec škúli, ale na druhý pohľad musel s údivom zistiť, že to vôbec nie je tak, lebo očné gule pod viečkami si v dokonalom vzájomnom súlade a harmónii plnia svoju funkciu a vnímajú okolité veci a javy. A veruže, keď pri vkladaní očných guliek do jamôk urobili nejakú technickú chybu, to sa nedalo napraviť ani operáciou, ani iným zásahom zvonka. Akoby niekto tancoval čardáš tak, že jednou nohou urobí krok doprava a druhou doľava, a zrazu len stojí rozkročmo. Alebo akoby Ivanovo šikmé oko jednostaj preverovalo, čo vidí to rovné, pričom vonkoncom nie je možné, aby to bolo tak, veď z iného uhla vidí tú istú vec. Ale kto by sa ho odvážil spýtať, či je to naozaj tak?

- Poviem ti niečo, - prihovoril sa mi iný raz ujo Koloman, - Už som veľmi starý, ale dosiaľ sa nevyznám v ženách.
- Nuž...
- Ani vo svojej neborke, ani v iných osobách ženského pohlavia.
- Nuž...
- Vieš, čo je najnezvyčajnejšie na Ivanovi?
- Čo, ujo Koloman?
- Že v tom šikmom oku má sexappeal. Odprisahal by som, že ani spolovice by tak nepobalamútil ženy, keby mal obe oči rovné alebo šikmé. Ale keď teda má jedno oko také a druhé onaké, doslova zbavil ženy rozumu. A vedel to aj využiť, lebo náš Ivan dostal do vena robustnú prirodzenosť, čo sa uňho prejavilo veľmi zavčasu. Mne môžeš veriť, mne povie všetko. Ivan ma má rád... No to, že jeho prirodzenosť je predsa ozaj taká robustná, nedozvedel som sa od neho, ale od tej pohorniackej vdovice, ktorá ešte aj dnes je doňho zaľúbená na smrť.

V bezprostrednom susedstve New Hontu leží taká malá dedinka zvaná Pohorné. Jej obyvatelia sa od nepamäti zaoberajú vinohradníctvom a sú to napospol ľudia sami pre seba. Ani do New Hontu nechodia radi, len keď naozaj musia, keď treba kúpiť motyku alebo roztok na postrekovanie, hoci napríklad najnovšie prišli na chuť televízii tak, ako sa iní dali na pitie. Ich svet je archaický dokonca aj v porovnaní s New Hontom. Poväčšine sú to pracovití, bohabojní ľudia, ale svoje deti neradi dávajú do škôl, ale zapájajú ich do práce skôr, než začnú dospievať. Po celej krajine by sa mohli presláviť, napríklad, výborným vínom, ale neradi s ním obchodujú, radšej ho sami vypijú. Pohorniaci z Pohorného sa pokladajú za potomkov dvoch zo siedmich staromaďarských zakladateľských kmeňov uhorskej vlasti, a môže byť na tom niečo pravdy, lebo v jazyku si zachovali veľa starých slov a slovných tvarov. Na označovanie mnohých vecí používajú iné slová ako Newhonťania alebo ostatní obyvatelia krajiny a zdá sa, že ich slovná vynaliezavosť je nevyčerpateľná . Keď prvý raz videli postrekovač na vinič s pumpou, iba huhňali, ale zakrátko si ho vysadili na plecia a skôr či neskôr sa ním naučili narábať. Pohorniacki chlapi z Pohorného postrekovač už dávno používali, keď preň ešte vždy hľadali vhodné pomenovanie. Napokon riešenie im pomohol nájsť miestny učiteľ. V dedine Pohorné totiž učiteľa tvrdohlavo a dôsledne volajú rozsievačom písmen a podľa toho sa jedného dňa z postrekovača s pumpou analogicky stal rozsievač vší. Boli na smiech pre celý New Hont a jeho okolie, ale ani tak sa nepodarilo vyhovoriť Pohorniakom používanie tohto zlátaného združeného pomenovania. Obdobne podľa jazyka možno spoznať Pohorniaka z Pohorného aj v newhontskej krčme. Lebo prirodzene, aj Pohorniak má nos a uši ako iní ľudia, nosí šaty a topánky, platí z peňaženky alebo z vrecka, má bicykel, poniektorí aj auto, ale keď Pohorniak vojde do krčmy, nepovie: „Prosím si frťana.“ A nepovie ani tak: „Prosím si poldeci.“ A už vonkoncom nie: „Prosím si za štamperlík.“ Ale zastane si hrdo a vzpriamene pred pultom a precedí takto: „Tak mi socnite jednu!“ Človek nemusí byť jazykovedcom, aby si uvedomil, že v Pohornom namiesto sotiť hovoria socnúť. Ale nie sú to iba slová, veruže nie sú to iba slová... Keď treba upokojiť škriepneho, dobuedzavého Pohorniaka, pokojnejší Pohorniak povie manželke alebo kamarátovi: Ja potom pripútam susedovho štekavého psa. A zhruba to znamená toľko, že sa pozhovára s kmotrovou kotrbou.

Nemožno sa teda čudovať, že chýr o tejto dedine, kde sa hovorí takýmto zvláštnym jazykom, prenikol aj za múry Akadémie vied, skôr sa však možno pozastaviť nad tým, že sa tak stalo pomerne neskoro. Dedina už dávno patrila do Československej republiky, keď jedného chladného jesenného dňa, ale ešte pred príchodom zimy, v newhontskom hoteli sa ubytoval jazykovedec. Prišiel priamo z hlavného mesta a tento fakt už sám osebe vyvolal v meste senzáciu. V hoteli naposledy ubytovali hosťa z hlavného mesta v čase berlínskeho kongresu, bolo to však pred niekoľkými desaťročiami. Hosť upútal pozornosť už aj tým, že nosil bradu bezmála takú dlhú ako newhontský rabín. Newhonťania pripustili, že okrem Židov môže mať bradu kráľ, lebo mu to zvyšuje autoritu. Podľa poniektorých aj prvú svetovú vojnu Uhorsko prehralo preto, lebo posledný uhorský kráľ si dal denne holiť bradu. A smeli ju nosiť ešte Lajos Kossuth a Ľudovít Štúr, ale to bolo naozaj dávno, vtedy sa to nosilo. Inak vedec s bradou bol veľmi mladý a veľmi neduživý človek, akoby žil na zeleninovej polievke a kaši z prosa, a mnoho ponocuje. Ale mohol to byť veľmi príčinlivý a usilovný muž, lebo hneď nasledujúci deň po príchode sa dal odviesť do Pohorného. Tam zaklopal u dedinského rozsievača písmen Ľuda Tobiáša, ktorý ho odprevadil na vhodné miesta a poskytol mu dobré rady. Vedec sa zhováral s ľuďmi, mužmi aj ženami, mladými aj starými, a pritom si robil poznámky. Zakrátko sa skamarátil s Ľudom Tobiášom. Hoci rozsievač písmen mal už svoje roky, ženil sa iba nedávno. Jeho manželka bola ešte školáčkou, keď začal učiť, on ju vlastne naučil rozsievať písmená. Bola jeseň, rýchlo sa stmievalo a vedec sa už zberal, že sa vráti do New Hontu, keď náhle vošla do izby mladá, usmievavá žena a veľmi milo sa spýtala:

- Milostivý pán, môžem vám ponúknuť trošku pohorne?

Jazykovedec vypleštil oči, aj prehltol, akoby bol naozaj hladný. Aj rozsievač písmen ho pobádal, aby ešte chvíľu pobudol, že k tej pohorni prinesie džbán bieleho vína. Bradatý vedec váhal, aj by šiel, aj by zostal. Keď mladá žena videla, že otáľa, zaútočila.

- Vari naozaj nemáte rád pohorňu? - spýtala sa ešte vždy milo.

Vedec bol celkom bezradný.

- Ani neviem, jachtal. - Myslím, že také niečo som ešte nejedol.
- Tak je najvyšší čas, aby ste ju ochutnali, - vyslovil najzávažnejší argument Ľudo Tobiáš.

Mladá pani odbehla a zaraz aj prinášala s rozžiarenou tvárou dobrotu, ktorá pripomínala huspeninu, ale predsa to nebola huspenina. Vedec ju opatrne ochutnal a zdala sa mu sladká. Napokon mu zasvietili očká.

- Veď je to dulová tlačenka! - zvolal víťazoslávne.

Rozsievač písmen a jeho manželka pozreli na seba so zblednutými tvárami. Jazykovedec sa zľakol, že ich azda urazil.

- Je to veľmi chutné, - predsa len ubezpečil z vďaky domáceho pána. - Navyše dulová tlačenka je zdravá.

Ľudo Tobiáš pokašliaval a bledá tvár mladej ženy opäť nadobudla pôvodnú zdravú farbu a zaliala ju červeň, ako realistickí maliari zvyčajne maľujú na obrazoch dedinské mladuchy.

- Toto nie je tlačenka, - povedala vľúdne a od dojatia sa jej trochu chvel hlas. - Toto je pohorňa. Tlačenka je inakšia. Ale ak si milostivý pán želá, ukážem, ako vyzerá tlačenka.
- Už som jedol tlačenku, - povedal jazykovedec a pokrčil nosom. - Prečo, ako sa u vás nazýva bravčová tlačenka?
- Predsa tlačenka, - povedali takmer odrazu Ľudo tobiáš a jeho manželka.
- No vidíte, - povedal prívetivo prišelec zďaleka. - A to je zasa dulová tlačenka. Ľudo Tobiáš si pohmkal, nechcel sa ťahať za prsty s vedcom z hlavného mesta. Avšak mladá pani sa činila.
- S vaším dovolením, vážený pane, ale to je aj tak pohorňa. V dedine to vedia všetci, kohokoľvek sa môžete opýtať.

Historka sa na druhý deň rozchýrila po celom New Honte, lebo manželka Ľuda Tobiáša rozniesla po meste, že z hlavného mesta si sem len tak príde nejaký neduživý chalan, pomýli si pohorňu s tlačenkou a ešte má navrch. Toto nedorozumenie akiste veľmi naštrbilo sebavedomie mladej pani, lebo smoliarskemu jazykovedcovi napísala ešte aj list, v ktorom podrobne vysvetlila, aký je rozdiel medzi tlačenkou a pohorňou. Vtedy si jazykovedec uvedomil, že lepšie urobí, ak ustúpi, kým sa celkom nezosmiešni tam, kde líšky dávajú dobrú noc a kde nielenže nehrozí prznenie jazyka, ale nezachytí ho ani nijaká obnova.

Překlad © Karol Wlachovsky
na iliteratura.cz se souhlasem autora i překladatele

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

zhlédnuto 2379x

Inzerce