Gál, Róbert: Agnómia

Gál, Róbert
Agnómia

recenze beletrie zahraniční

Experimentálne ladené a autobiograficky dotované filozofujúce texty Róberta Gála, tvorené útržkami príbehov, denníkovými zápiskami, aforizmami, sentenciami, ontologickými reflexiami a slovnými hrami, môžem vnímať ako záznamy úpornej snahy preskúmať podstatu sveta, ohmatať jeho štruktúry, ako i štruktúry jazyka a prekročiť obmedzenia, ktoré sú oboma kladené.

Róbert Gál: Agnómia, Petrus, Bratislava 2008

Experimentálne ladené  a autobiograficky dotované filozofujúce texty Róberta Gála, tvorené útržkami príbehov, denníkovými zápiskami, aforizmami, sentenciami, ontologickými reflexiami a slovnými hrami, môžem vnímať ako záznamy úpornej snahy preskúmať podstatu sveta, ohmatať jeho štruktúry, ako i štruktúry jazyka a prekročiť obmedzenia, ktoré sú oboma kladené. Rovnako sa mi môžu podlamovať kolená z autorovej filozofickej a intelektuálnej erudície, ktorá na mňa čučí z každej stránky jeho knižiek. Môžem jednoducho zareagovať tak, ako príslušníci Gálovho fandomu, publikujúci svoje oslavné a zasvätené recenzie po mienkotvorných periodikách. Avšak ako čitateľka, ktorú bytostne irituje, ak má prijať pravidlá hry vehementne vnucované samotným textom, môžem naplno prejaviť svoje presvedčenie – aj s rizikom, že sa nevyhnem podozreniam z čitateľskej pohodlnosti a nedovzdelanosti, či písanie Róberta Gála, vrátane jeho poslednej prózy Agnómia, nepredstavuje iba zmes myšlienkového exhibicionizmu, intelektuálneho snobizmu a obyčajného grafomanstva.

Tak ako v ostatných približne piatich knihách i v Agnómii predvádza Gál svoju autorskú stratégiu, podloženú skúsenosťou avantgardy, zakladajúcu sa na presvedčení, ktoré sa dnes už stalo nevyhnutnou výbavou každej lepšej intelektuálnej spoločnosti – že totiž príbeh nie je možný, svet sa už do ničoho neskladá a nič zmysluplné sa nedá vypovedať. A tak už skoro pätnásť rokov popisuje stohy papiera, spája nesúrodé fragmenty, akože provokatívne umiestňuje vedľa seba všedné, banálne a závratné metafyzické úvahy (Ako napríklad: „Nekonečno sme my a konečno – a každé konečno je roztrhateľné – je pre nás stále dobrou potravou. Lebo ako možno hľadať niečo, čo prichádza, keď niečo prichádza stále? Čas sú peniaze. Áno? Alebo. Čas – pozornosť k veciam iného.“ – a tak ďalej, až donekonečna). 

Počas tekavého striedania obrazov, ktoré však nemá nič spoločné s neurotickou nutkavosťou, ide len o efektný prejav autorskej svojvôle – od Joža Ráža ku Kantovi, odtiaľ k básnikovi Smrekovi, od filmu Hostel k pojednaniu identity Čechov a Slovákov –, popri dopovedaní myšlienok slávnych (Kant, Kierkegaard a iní) sa stretávame s Dobrom a Zlom, s Áno a Nie, a prípadne aj s Praáno,  s Poriadkom, inokedy z neschopnosti nájsť adekvátnejší výraz s Rádom (z českého řád), sem-tam s Bohom a potom hromadou kvázi brilantných a duchaplných slovných hračiek („Mesiac je v splne. Je splnený?“). 

Čo na tom, že banálne ostáva banálnym, že zo stretnutia nesúvisiacich momentov nevzniká žiadne napätie a mnohé pateticky prednášané filozofujúce pasáže pripomenú montypythonovské  parodické skeče (znalcom pripomínam wildeovský výstup Bonmotání)? Nič nebráni autorovi štylizovať sa – uprostred efektných kulís veľkomiest (New York, Berlín), ktoré majú potvrdiť autorov nadhľad nad provinčnou malosťou – do narcistickej pózy mysliteľa (pardon, Mysliteľa), ktorý afektovane oboznamuje svet so svojimi myšlienkami (vlastne, Myšlienkami) a alibisticky situuje sám seba do dobrej intelektuálnej spoločnosti – Thomas Bernhard, Friedrich Nietzsche, Georges Bataille. 

Nesúdržnosť textu, ostentatívne demonštrovaná rozprávačská afázia nie sú Gála reflexiou stavu sveta, sú len dôsledkom skutočnosti, že pre autora slová stratili svoju váhu, význam a stali sa voľne kombinovateľnými objektmi úmorného traktovania. Rovnako ťažkosť, resp. ťažkopádnosť Gálovho jazyka a štýlu nie sú výsledkom experimentálneho hľadačstva, ale obyčajnej štylistickej ťarbavosti. V knihe sa to len hemží krkolomnými vetnými konštrukciami typu: „To dievča totiž čúrajúc na seba vlastným portrétovaním sa, v priebehu procesu tohto fotenia prechádzalo fatálne dôležitou transformáciou, rovnako ako autor, ktorý fakt vlastnej transformácie otvorene v doslove knihy priznáva“ či „Kolegami z univerzít v New Yorku lačnými diplomov v ostentatívnych rámoch mi neustále prízvukovanú nepoužiteľnosť, ako byť použiteľným bolo úlohou pre každého.“
V tejto súvislosti mi prichádza na um možno insitná otázka – nemal by niekto, kto sa podujme s jazykom experimentovať a skúšať jeho limity tento jazyk najprv ovládať?

Typ písania, o ktoré sa Róbert Gál usiluje, je zvyčajne pôsobivé a príťažlivé  predovšetkým svojou vnútornou naliehavosťou, trýznivým sebaspytovaním a akousi sebazničujúcou poctivosťou. Samotné písanie sa tu stáva aktom existenciálnej nevyhnutnosti – narýchlo pripomeniem nielen knihy Thomasa Bernharda, ale aj Události Jana Hanča, ktoré začiatkom desaťročia vyšli v Čechách. Všetky tieto vlastnosti Gálovým knihám zúfalo chýbajú. Namiesto toho prichádza s autorským gestom, ktoré s v slovenskej literatúre vyčerpalo už začiatkom deväťdesiatych rokov a ktoré namiesto toho, aby myšlienky prinášalo, ich iba simuluje.

 
 

 

© Ivana Taranenková 

Písane pre časopis Žurnál.

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 124 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.