Beňová, Jana: Plán odprevádzania (Café Hyena) 2

Beňová, Jana
Plán odprevádzania (Café Hyena) 2

recenze beletrie zahraniční

Jana Beňová sa svojou najnovšou knižkou Plán odprevádzania znova o čosi pevnejšie situovala do radu tých spisovateľov, ktorí – bez prisúdenia akéhokoľvek negatívneho podtónu – stále píšu jeden text.

Jana Beňová: Plán odprevádzania (Café Hyena), L. C. A., Koloman Kertész Bagala, Levice 2008, 123 stran

Jana Beňová sa svojou najnovšou knižkou Plán odprevádzania znova o čosi pevnejšie situovala do radu tých spisovateľov, ktorí – bez prisúdenia akéhokoľvek negatívneho podtónu – stále píšu jeden text. Autobiografická skúsenosť, autentická dôvernosť vzťahov a osobne zažitý priestor v reálnych časových súradniciach opakovane spoluutvárajú podložie jej próz a vyznačujú rámce jej autorského záberu. Rovnaký ostáva i kompozičný princíp: nie veľké epické a lineárne rozprávanie, ale „len“ epizódy, útržky, úlomky, sekvencie, okamihy, čriepky – jednoducho fragmenty v zdanlivo chaotickom tvare, cikcakovitom a okľukovitom ako trasa odprevádzania zakresľovaná do mapy mesta, malé výseky vo svojom súhrne vytvárajúce koncízny literárny svet ako formu celistvej autorskej výpovede o vlastnom ľudskom hľadaní, prednostne o vzťahu muža a ženy, o svete okolo. 

Jana Beňová ostáva pri tom, čo dôverne pozná, čo má odpozorované, zažité. Je naozaj dobrá pozorovateľka a navyše vie dať svojim postrehom pointu. Bolo by však chybou povyšovať jej gesto úprimnej spontaneity nad gesto literárnej štylizácie: v každom prípade ide totiž o autorku jasnej estetizácie a univerzalizácie zážitkov, predstáv a myšlienok, o autorku poučene sa pohrávajúcu s typom rozprávania, hravo využívajúcu intertextuálnosť, smerujúcu od jednoduchosti a hladkosti povrchu k vnútornej viacvrstevnatosti a zložitosti: v napohľad nekonfliktnom sa črtajú ostré hrany a drsné plochy, za smiechom sa skrýva strach, za úsmevom možno tušiť bolesť. A za tým všetkým hlboký smútok a potrebu vyrozprávať a vypísať sa z neho. 

Hoci kniha začína obrazom dehumanizovaného, odosobneného labyrintického sídliska, kde ani nežijú ľudia, ale len „tvory, o ktorých si ostatná časť zemegule myslí, že už neexistujú, že vyhynuli“, Plán odprevádzania nechápem ako knihu o Petržalke alebo širšie o Bratislave. Petržalka sa tu stala len metaforou priestoru, v ktorom sa nedá orientovať a z ktorého človek túži uniknúť, rovnako ako sa nevie orientovať vo vlastnom živote a sníva o zmene. Miestopisná kulisa Petržalky, v ktorej žijú beztvárne lievance, a obraz Bratislavy ako mesta, „ktoré ťa núti, aby si sa na niečo vrhol, tak ako sa vrhá ono na teba“, iba určujú základnú pocitovú situáciu vonkajšieho tlaku, ohrozenia, schizofrénie, priestorového, citového i existenčného rozhrania. V súvislosti s tým tu topografia nefunguje len vo viditeľných rámcoch, ale je aj jemne zakódovaná do obrazu vnútornej krajiny: „Myseľ má tiež svoje oblasti – štvrte, mestá, kraje, kontinenty, lunaparky, Petržalku, Palisády, Kanadu. (...) Veľa závisí tiež od počasia.“ Práve táto vnútorná krajina a pohyb v nej sú pre prózu Jany Beňovej kľúčové.

V tejto optike už nie je na prvom mieste vízia odľudšteného nepriateľského megasídliska, ale krehká výpoveď o partnerskom vzťahu, svojho druhu „kniha o láske“, parafrázujúc slová literárneho Iana. Elza ponúka iné vysvetlenie: písanie románu ako spôsob zvládnutia situácie, keď žena miluje dvoch mužov: „To je taký príbeh, málo sa v ňom hovorí a veľa smúti.“ Hoci táto formulácia bola Elzinou  dobrou radou neznámej bezradnej mladej žene, nie je až taká nezainteresovaná: Ianovým sokom je tanečník Kalisto Tanzi, no potopa sa nekoná a Elzino vytriezvenie je pomerne rýchle. Zato prichádzajú iné skúšky a iné hraničné situácie, kde už odprevádzanie nemá iba sladkobôľne ladenie v sústredení chlapca odprevádzajúceho dievča nadlho a naokolo, ale aj smutno-trpkú skúsenosť z celkom iného typu krátiacej sa spoločnej cesty so starnúcou Ianovou mamou.

Vnútorný svet postáv Jany Beňovej je zložitý, viacvrstevnatý a akoby zmnožený, do veľkej miery ho však určuje pozícia na okraji. Predovšetkým kryptonymickí Elza a Ian, no takisto aj Rebeka či Lukas Elfman majú pomerne blízko k pocitu istého outsiderstva, ktoré vyplýva tak z ich subtílnej citovosti a schopnosti prežívania, ako aj z ich podvedomo-vedomého vyhýbania sa panujúcemu spoločenskému vkusu a spoločenským konvenciám. Sú to vyhranené jedinečné individuality, vedomé si svojej nezaraditeľnosti až nezakorenenosti – čo napr. u hlavnej postavy prózy Elzy prerastá do pocitu bytostnej cudzoty v životnom priestore betónového anonymného sídliska. Vedomie týchto stavov v  postavách knihy (najmä u Elzy a Iana) akcentuje vnímanie inakosti vlastného spôsobu života cez pocity sviatku alebo pobytu na dovolenke.

Hoci v Pláne odprevádzania cítiť skutočnosť inšpirácie  (a východiskovosť reality je tu navyše aj literárne tematizovaná, napr. „V skutočnosti Elfman použil v každej svojej priamej reči najmenej dva vulgarizmy“), inšpiračné zdroje tu nie sú len čisto životné. Prostredníctvom motta zo Slobodovej Uršule „Čo ešte by mala Uršuľa zažiť po strane 399?“ a refrénovite a v rôznych modalitách a intonáciách sa opakujúcej vety rozprávkového Pinocchia „Ach, víločka, keby si ty vedela, čo som ja všetko prežil...“ upozorňuje Jana Beňová intertextuálne na moment významovej otvorenosti a nedopovedanosti. Na inej úrovni tak rozširuje charakteristiky fragmentarizovanej výpovede, pripomína ich či podporuje akoby z iného uhla pohľadu. Iné funkčné postavenie má odkaz na báseň Vytie od Allena Ginsberga. Prebraním jej postavy CarlSolomona Jana Beňová jednak využíva motivický prvok psychiatrickej liečebne v súvislosti s vlastným motívom imaginárnych, fantazijných spoločníkov osamelého človeka, jednak cez Ginsberga aktualizuje beatnické outsiderstvo, ktoré po rokoch už nemá podobu osamelého behu, v interpretačnom dopovedaní vzťahujúcom sa na literárneho Iana, ale osamelého pochodovania Ianovej mladej Elzy.  

Napriek tomu, že hneď v úvode knihy stojí veta „Petržalka je územie, kde čas nehrá rolu“, kategória času má v próze významné miesto. Viditeľné je to najmä cez názvy kapitol – v podobe ročných období – Leto, Jeseň, Zima, Druhé leto, Druhá zima, alebo období ľudského života – Detstvo, Mladosť, Koniec (detstva a mladosti). Motív cyklického plynutia času dáva próze vnútornú dynamiku, istým spôsobom ju fázuje a člení. Ďalším dôležitým dynamizačným činiteľom je pohyb a zmena na úrovni rozprávača (rozprávačov) a striedanie typov rozprávaní. Rozprávačská identita je tu opakovane zahmlievaná a rozprávačský akt chápaný ako vedomá hra. Tušené napokon otvorene priznáva jedna zo záverečných kapitoliek – Koniec (detstva a mladosti): „Napriek tomu, že počas života som písala pod rôznymi pseudonymami (Elza, Rebeka, Ian, Elfman, Kalisto Tanzi, Wolfgang, Naoko, Tayfun, Poly, CarlSolomon), ešte stále si pamätám na svoje pravé meno: Zahraj.“

Prítomná je tiež hra s jazykom, pri ktorej Beňová objavuje nové možnosti zmyslu, či – správnejšie povedané – cez deformovanú výslovnosť (nesprávne spodobovanie) alebo deformovanú výpoveď (keď postava povie niečo iné, ako v skutočnosti chcela) odhaľuje nezmyselnosť neautentického bytia v prostredí scudzeného sídliska, vzťahov, vlastného života.

Čo sa týka výstavby textu, próza Plán odprevádzania v plnej miere využíva kompozičný princíp fragmentarizácie. Ide o voľný sled obrazov, výjavov, úvah, ktorý však v skutočnosti až taký voľný nie je: medzi jednotlivými fragmentmi existujú jemné, no viditeľné a pochopiteľné spojenia. Návratnosťou asociácií dochádza k ich reťazeniu a k ďalšiemu rozvíjaniu, rozprávanie sa tým vrství, významovo usúvzťažňuje, rozširuje a posúva, dostáva istý štruktúrovaný rámec so smerovaním k pointe, ktorou je – iba zdanlivo paradoxne – záverečný obraz trhania zlatého bieleho koňa na dve časti, výbuchu, zdrapov. Zdanlivo preto, lebo takýto obraz je len ďalšou, tentoraz silovou až agresívnou multiplikáciou kľúčovej idey fragmentu, rozkladania celku, narúšania jeho celistvosti. Namiesto spútania tradičnou uzavretou formou trhaný štýl umožňujúci skoky a preskoky, voľnosť. 

Kniha Jany Beňovej zaujme prirodzenosťou, ľahkosťou i nenútenosťou posunu reality smerom k literárnosti. Neskĺzla k póze a vyhla sa maniere. A to je v súčasnej slovenskej literatúre naozaj veľa. 


 

© Dana Kršáková

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 63 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

68%čtenáři

zhlédnuto 3203x

štítky k článku

Inzerce
Inzerce