Líman, Antonín: Paměť století: Ibuse Masudži

Líman, Antonín
Paměť století: Ibuse Masudži

recenze beletrie zahraniční

Prostredníctvom knihy Paměť století: Ibuse Masudži môžme nazrieť do sveta zvaného Japonsko, ktoré je pre nás stále vzdialené a záhadné, hocako by sme jedli na porceláně Mikasa a vozili sa v Tojotě.

O Japonsku očarene
Antonín Líman:
Paměť století: Ibuse Masudži, Academia, Praha 2004, 328 stran

V japonských horských osadách sa stávalo, že dievčine počarila líška:
„Pamätam sa, že raz v lete, dievča ktoré sa malo vydávať sa srazu začalo túlať po horách a ľudia ju naháňali. Videl som na vlastné oči také dievča očarené líškou. Dievča prchá nesmierne snadno, vystupuje ľahko po strmých srázoch a z úšustov dolu letí ako nič. Prenasledovanie je preto k ničomu a celá vec sa musí nechať prirodzenému chodu věcí. Pamatam sa, že sa to dialo zväčša uprostred leta… Spomínam si jasne na uštvaný výraz dievčaťa. Keď Okiči z horskej obce Kučitani „porobila“ líška, bol som malý chlapec, v dave, ktorý ju prenasledoval. Sedel som na pleciach Jamane Šičiróa, muža v najlepších rokoch…“

Tento zvláštny zážitok zaznamenal jeden z najväčších moderných japonských spisovatelov Ibuse Masudži. Napísal ho pravdaže v japonštine a do češtiny ho preložil známy český, očarený japanológ Antonín Líman. Vďaka tomuto reťazcu očarení môžme zobrať do rúk Límanovu knihu Paměť století: Ibuse Masudži a jej prostredníctvom nazrieť do sveta zvaného Japonsko, ktoré je pre nás stále vzdialené a záhadné, hocako by sme jedli na porceláně Mikasa a vozili sa v Tojotě.
Profesor Antonín Líman začal študovať japonštinu na Karlovej univerzite a pokračoval v Tokiu. Neskôr, po tridsať rokov prednášal japonskú literatúru v Toronte. Zhrnutí jeho vedomostí najdeme v knihe Paměť století: Ibuse Masudži (vydala pražská Akademia 2004).
Neide o obvyklú monografiu či literárnu štúdiu. Autor do práce pojal bohatstvo osobných zážitkov a najmä postrehy z dlhoročného priateľstva se samotným majstrom Ibusem. Vzniklo tak podmanivé dielo od znalca, pre ktorého je jeho obor celoživotnou vášňou.

Aby sme porozumeli osobnosti Ibuse Masudžiho (1898 – 1993), musíme si zájsť do jeho detstva. Narodil sa v dedinke Kamo v hirošimskej prefektúre, v zemanskom dome. Neďaleko od domu stojí kamenná lucerna a socha bôžika Džizóa, ktorý má na podstavci vytesané dátum 1801, no vedľa je pevne zasadený obelisk, čo tam zrejme stojí už od úsvitov japonských dejín, kedy monolity falického tvaru boli uctievané ako symboly plodnosti. Keď prejdeme po pieskom vysypanom nádvorí, uvidíme priestranný, nesmierne asketický dom v elegantnom japonskom štýle bez okrás, pripomínajúcim svätyňu. Za domom, v dokonale udržanej záhrade zbadáme pekne tesané náhrobné kamene a keď sa pozrieme bližšie, zistíme, že niektoré z nich tam zasadili pred 400 rokmi. Predkovia Ibuseho žili v dome od roku 1570, viac než po dvadsať generácií. (Keď si uvedomím, že do mojich štrnásti rokov sme sa štrnásťkrát sťahovali, krúti sa mi hlava.)
Nad záhradou je breh do hory s prehistorickými kofunami – hrobkami pochádzajúcimi z obdobia 200 – 250 rokov pred naším letopočtom. Budúci spisovateľ tu behal s kamarátmi v lesoch pod divorastúcimi kaméliami a azalkami a nachádzali tam úlomky z hlinených nádob a kameňov z dávných hrobiek. Toto okolie a predmety napľňali jeho detstvo tak isto, ako mnohovrstevný šťavnatý jazyk.
Štrnásťročný Masudži začal studovať v meste Fukujama (s malým pousmiatim si všimneme, že jeho škola sa volala „Ústav pravdy a úprimnosti“).
Už tu začal uvažovat o sebe ako budúcom umelcovi, no k tomu viedla jediná cesta:
vypraviť sa na cudziu planétu – do Tokia s jeho „príšerným veľkomestským dialektom“. Keď sem na univerzitu prišiel, od prvého momentu sa v ňom zrážal svet tradície a vykorenenosť moderného človeka. Korene, nepokoj a vykorenenosť sú námetom celej modernej literatúry a Ibuse sa s nim bude vyrovnávať celý svoj umelecký život.

Ako japonský autor musel tiež zvládnuť špeciálne japonský údel – previesť do modernej podoby jazyk cizelovaný po stáročia. Pripomeňme si, že prvý román sveta (Príbeh prince Gendžiho) vznikol práve tu v 10. storočí a jeho autorkou bola dvorná dáma na cisárskom dvore. Od 19. storočia sa Japonci začali inšpirovať europskou literatúrou, Ibuse zvlášť miloval Čechova a Tolstého, no hlavným prameňom jeho tvorby zostává rodný kraj, kam sa obrátil hneď v prvom väčšom diele, Kučisuke a jeho údolie. Prvý krát tu vytvoril postavu starého muža, cez ktorého sa mu najvoľnejšie zaznamenávali vlastné myšlienky.
Múdri, do zeme vrastení starčekovia sú nám dobre známi aj zo slovenskej literatúry, či z klasikov, alebo z diel Vincenta Šikulu, Rudolfa Slobodu a mnohých iných. Ich starci by si bez problémov potriasli rukami s japonskými horalmi. Aj v novele Kučisuke a jeho údolie nájdeme dobre známu slovenskú tému: rodné údolie, nenarušené od stvorenia sveta, odrazu zaplavuje novopostavená priehrada. Slovenská literatúra je bohatá na do zeme vrastené charaktery. Nám chýba iba to desiate storočie s cisárskym dvorom plným učencov a romány píšucich dvorných dám.

Dielo Vlnenie rokov vojnovych začal Ibuse písať r. 1927, keď v Japonsku nastúpila k moci vojenská klika, militaristický nacionalizmus, ktorý napokon zavliekol krajinu do najstrašnejšej vojny sveta. Autor sa pred tlakmi agresívnej cenzúry utiekol do minulosti. Ako rozprávača si zvolil vysokourodzeného pána Taira no Tomoakiru, ktorý skutočně žil, hoci nehral vedúcu úlohu vo svojom 12. storočí, keď slovutný rod Taira bol nútený uprchnúť v chaose vojny z cisárského mesta Kjóta.
Historický námet príbehu je známy každému Japoncovi z veľkých eposov a nespočetných ľudových spracování v divadle kabuki a bunraku. Pre moderného autora nebolo ľahké podať tak známu tému originálne. Veď Ibuse na nej pracoval jedenásť rokov.
Ibuse prchol od histórie, no súčasní vojenskí páni si ho našli a na palube vojenskej lodi ho poslali ako vojnového korešpondenta kamsi do Južných morí.
Ocitol sa v Malajsku, kde prežil hrôzy bojov v džungli. Tieto deje dobre poznáme z dokumentárnych vojnových filmov – no nakrútených opačnou stranou – Angličanmi a Američanmi. No krútosť je ta istá z tej, či onej strany. Ibuse tam zažil pád Singapúru, masakre tisícov mladých Číňanov a vrátil sa na dno duše otrasený. Späť v Japonsku si zmenil názor na statočnosť historických bohatierov, ich mužských ctností z eposov o samurajoch a šógunoch. Vojna v ňom zanechala jedinú trpkú myšlienku: že je to extravagantný, krutý nezmysel.
V jeho dalšom diele Príbeh z ostrova vysokých vln je krásny citát z piesne pracujúcich trestancov:
Nemám žiadnu veľkú ctižádosť, že by som sa mohol po smrti stať psom. Chcel by som mať aspoň nádej, že v budúcom živote sa stanem vtákom. Prečo vtákom? Pretože vtáci, na rozdiel od ľudí, môžú rozšliapnuť vajco a nemusia sa báť, že budú bičovaní. Keby ani to nebolo možné, chcel by som sa stať pierkom v chvoste volavky. Prečo volavčím pierkom? Pretože volavka, aj keby nemala chvost, mala by ešte dost miesta kam by si pierko mohla skryť.

Malá zmienka v biografii Ibuse Masudžiho – že sa narodil v hirošimskej prefektúre, neodvratne posotila spisovateľa, aby sa vyrovnal s vari najstrašnejšou udalosťou 20. storočia – Hirošimou. Román sa volá Čierny dážď, bol preložený do spústy jazykov, vrátane češtiny. Ibuse v ňom podrobil skúškou celú svoju umeleckú minulosť a pokúsil sa o nemožné: vyjadriť to, na čo slová nestačila, stvárniť látku pred ktorou by aj Dante stál skamenelý.
Ibuse sa k úkolu postavil s vášnivým dôrazom na konkrétne zážitky niekoľkých postáv. „Nie som schopný napísať tisícinu toho, čo som videl,“ povedal Ibuseho hrdina Šigemacu a Líman nazval román Činkonka, „Pieseň k upokojeniu duší.“ Autor vysvetľuje, že pôvodné japonské náboženstvo šintó kladie ododávna zvláštnu úctu a osobnú pozornosť dušiam tých, čo prišli o život predčasne. Utíšiť tie zástupy zavraždených a uchovať ich pamiatku bol ciel Čierneho dážďa a svetový ohlas hovorí, že sa neuchopiteľnú tému uchopiť podarilo.

Oveľa veselšie sa referuje o dalšej kapitole Límanovej knihy: Starí rybári a japonská identita. Ibuse miloval ticho krajiny a život v bystrinách od detstva a s láskou spomína na slová jednoho zo svojich učiteľov: „Uč sa byť tichý, uč sa čítať rieku…Keď zoberieš do rúk udicu, musíš potlačiť všetky záporné myšlienky…
Rozplyň sa v prúde, staň sa jednou z rastlín… Ak chceš poznať píniu, uč sa od pínie. Ak chceš poznať bambus, už sa od bambusu.“ V knihe opäť stretneme starnúcich mužov, znalcov každej byliny, chrobače, rýby. Ibuse rozpráva o rybárskych čarodejoch, čo chytajú zvlášť malinké rybičky na vlásky nad čelom panenských dievčatiek a iné na silné biele vlasy starých mužov.
Záver knihy Paměť století: Ibuse Masudži tvoria dve celé poviedky v preklade profesora Límana a je to práve ta prekrásna Biele vlasy a nemenej magická Kvetina kotacu. Dajú nám ochutnať kúsok z diela veľkého Japonca o ktorom Antonín Líman píše s tak zasväteným zaujatím.

Osobne by ma už len zaujímalo, čo sa stalo s dievkami, ktorým počarila líška, keď ich chytili: Zabili? Stiahli z kože? Zatvorili do pivnic? Alebo ich nechali ďalej behať s ozajstnými líškami po lesoch a strminách v okolí starodávnej dedinky Kamo?

 

© Jaroslava Blažková

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 123 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

58%čtenáři

zhlédnuto 3010x

katalogy

Koupit knihu

Inzerce
Inzerce