Jeden z najúspešnejších prozaikov strednej generácie Peter Holka po knihách venovaným mládeži mnohých prekvapil Modrým anjelom. Svoj rozprávačský dar opätovne využil na maximum, v tomto románe naplno zúročuje svoju spisovateľskú prax.

Tento príbeh nie je založený na prevratnej zápletke, nič také sa nekoná, čitateľa drží v napätí plynulý dej poprestrihaný prítomným dianím a spomienkami. V jednoduchom príbehu Holka nestvárňuje hrdinu a rozprávača zároveň ako obeť osudu, ale napriek telesnému hendikepu – po úraze prišiel o časť ruky – je jeho najväčšia slabina vnútorná – láska. Je to však človek duchovný, no i vtipný a sebakritický.

Príbeh vsadený do socialistickej éry, kde utrápené existencie bojujú so spoločenskými faulmi, nemá pátos negativizmu, Holka neskĺzol k vysmievaniu či rebelovaniu, ale s citom a dôrazom na detaily ukazuje čitateľovi realitu – drsnú, nahú a surovú ako sexuálne scény, nech sa s ňou popasuje sám, strávi ju v tichosti.

Čitateľovi určite udrie do očí i jazyk, sem-tam pripomínajúci Matkina, no stále je to Holka s iskrivým slovníkom mladého chalana zo zašlých časov, ktorým sa zalieča nielen svojej generácii, ale aj tej súčasnej:

„Helena bola náročná Bratislavčanka z Kolárova: pekná, vlastne krásna a veľmi voňavá, vysoká, štíhla, vari až prichudá, s rovnými medenoryšavými vlasmi do pol chrbta, s tvárou zjemnenou dermakolom alebo podobnými šminkami a so strašne dlhými nohami, ktoré dvíha dohora, keď Jano medzi nimi fučal a rýchlo kmital guľatým svalnatým zadkom.“

Holkov román možno označiť za vydarené a skvele oprášené klišé.