Štrpka, Ivan: Básne I

Štrpka, Ivan
Básne I

recenze beletrie zahraniční

Ako báseň – rébus, báseň – dobrodružstvo, cez ktorú sa spoznáva nielen autor, ale i čitateľ, označil Dušan Mitana vo svojom liste uverejnenom v Mladej tvorbe v roku 1965 poetické výstupy skupiny nazvanej „osamelí bežci“.

To, na čom záleží, je slovami nevyjadriteľné
Ivan Štrpka: Básne I, Modrý Peter, Levoča, KK Bagala, Levice, 2008

Ako báseň – rébus, báseň – dobrodružstvo, cez ktorú sa spoznáva nielen autor, ale i čitateľ, označil Dušan Mitana vo svojom liste uverejnenom v Mladej tvorbe v roku 1965 poetické výstupy skupiny nazvanej „osamelí bežci“. Stal sa tým jedným z prvých pozorných čitateľov, ktorý si všimol, že so slovami v ich básňach je to akési zvláštne, že hľadajú svoje dotvorenie. Náznakovosť, efemérnosť poetiky tohto zaujímavého básnického tria, to, po čom v čitateľovi zostávajú nejasné stopy, až neskôr splývajúce do určitých tvarov, sa stalo pevnou súčasťou poetiky „osamelých bežcov“.

Hoci sa vo svojich manifestoch Návrat anjelov a Prednosti trojnohých slávikov, mladícky spupne vymedzovali voči takmer celej literárnej tradícii i zaraďovaniu do čítaniek, ako to už zvyčajne býva, Ivan Laučík, Peter Repka aj Ivan Štrpka sa o pár desaťročí neskôr stali pevnou súčasťou každej kvalitnejšej publikácie o slovenskej poézii. Hoci sa o ich tvorbe vie vďaka tomu pomerne mnoho, priama skúsenosť z čítania ich poézie absentovala, keďže reedície raných kníh sa akosi stále nekonali. Nových súborných diel sa táto trojica autorov dočkala iba nedávno, vďaka iniciatíve vydavateľstiev Modrý Peter a Koloman Kertész Bagala. Po výbere z tvorby Ivana Laučíka a Petra Repku zhodne pomenovaných Básne, vyšli pod rovnomenným názvom, avšak v rímskej číslici I. i s prísľubom pokračovania, aj prvé štyri zbierky Ivana Štrpku (Krátke detstvo kopijníkov, Tristan Tára, Pred premenou, Krásny nahý svet a ďalšie básne z konca 60. a začiatku 70. rokov).

Ivan Štrpka sa od začiatkov svojich časopiseckých vystúpení vyjadroval nielen poéziou. Ako najaktívnejší teoretik bežcov neustále poukazoval na fakt, že slová sú nepresné, nedostačujúce; snažil sa vypátrať, čo ich prekračuje, čo sa ukrýva v samej hlbokej podstate každej ľudskej bytosti, nepoznačenej ako to sám kdesi pomenoval „afektovaným estétstvom“. Na celom spore tvorcu s jazykom je paradoxom fakt, že jazyk je nevyhnutný na vyjadrenie sa básňou, že básnik predsa len uviazne v matérii slova, ktoré je v konečnom dôsledku jedinou možnosťou, ako aspoň čiastočne artikulovať myšlienky.

Týmto sporom je poznamenaná i jeho vlastná básnická tvorba. Cez zamlčiavanie rovnako ako cez slová, vety, motívy s rozptýleným významovým spektrom (nezriedka bez jasného denotátu) smeruje k pocitovosti, zážitkovosti. Má však i druhú polohu, kedy v popisnosti, „zápisoch“ či spomienkach zbásňuje to, čo podliehalo empirickej skúsenosti.

V debutovej zbierke Krátke detstvo kopijníkov dominuje prvá poloha. Svet detstva sa u neho nestáva iba etapou na životnej ceste, je pocitom, ktorý na hranici dospelosti môže nenávratne vyprchať, alebo v nás zostať v takmer neuchopiteľnej podobe. Motívy detsky bezbranného princa, jeho nepriliehajúceho brnenia, armády, kopijí; farebnosť, vytvárajúca zaujímavú, akoby hmlovinou zahalenú atmosféru, prelínanie sa siluet, obrysov, udalostí, príbehov či útržkov, to všetko neraz pôsobí dojmom, akoby sa čitateľ v básňach strácal a jeho čítanie bolo vždy prvotným, fascinujúcim dobrodružstvom na mape pokrytej cestami, cestičkami, jasnými bodmi miest, ktoré ale súhrnne nevedú k nijakému presnému cieľu, sú tu pre samotný úsek, ktorý treba prekonať, aby sa v hmle, dyme bez jasných signálov mohol roztvoriť nový smer.

Štrpka však nezabúda ani na hravosť, humor, iróniu – prostriedky provokácie i slobody v neslobode, cez ktoré postihuje na jednej strane najrôznejšie spoločenské determinácie, neraz nelogické a scestné, ktoré nedovoľujú vyjadrovať sa priamo a otvorene, ale i servilnosť tých, ktorí bez námietok počúvajú a zachovávajú status quo. Tieto aspekty každodennosti predstavil v Tristanovi, zaujímavej „postave“ slovenskej lyriky, ktorá v celej svojej rozmanitosti zastupuje opäť a znova práve pocit, ktorý je slovom nevyjadriteľný, stojaci na pomedzí smiechu a plaču, keďže od jedného k druhému nie je veľmi ďaleko. Jeho pendant môžeme azda nájsť vo všetkých tárajoch. Veď kto môže lepšie upozorniť kráľa na to, že je smiešny, než postava šaša, bláznivého táraja či papagája – svojim zjavom komická a nedôveryhodná, no zväčša kruto pravdivá.

Zbierky Pred premenou a Krásny nahý svet, ktoré, hoci obsahujú prevažne básne zo sedemdesiatych rokov vyšli knižne až v roku 1982 a 1990, sú prepojené s autorovou ranou tvorbou, ale naznačujú už i niekoľko aspektov jej budúceho smerovania. V prvej z nich objavujeme alúzie na Ovídiove Metamorfózy, Danteho Božskú komédiu či Hamleta, ktorý na seba berie váhu činu. Básnik sa tu však dostáva už i do polôh spomienkových – báseň „O. K.“ („Fragment“) je rozpomienkou na starú mamu Oľgu Kupcovú-Kúnošovú, báseň Uprostred mlčania je potom dedikovaná básnikovmu starému otcovi, hoci oproti prvej je trochu odlišného charakteru, pretože nevychádza z konkrétnych spomienok, ale ide skôr o hru obrazov skicujúcich vojaka padlého v Albánsku, ktorého básnik premieňa na bojovníka so štítom.

Pôvodný podnázov zbierky Krásny nahý svet znel Báseň v jedenástich spevoch a troch správach o poslovi, pričom jej druhú časť tvoria texty „Pasca a iné básne (z konca 60. a začiatku 70. rokov)“. V reedícii nastáva zmena, popri troch správach o poslovi sa tu zjavuje spevov dvanásť. Neznamená to však, že by básnik pôvodný text doplnil, iba rozdelil jeden z pôvodných spevov, čím sa text rozšíril. Nejedná sa pritom o jediný autorský zásah, ktorý možno v najnovšom vydaní Básne I sledovať. Oproti pôvodným vydaniam urobil Štrpka vo všetkých zbierkach niekoľko zmien – nie všetky sú relevantné, v niektorých sa sémantika vypovedaného nijako výrazne nemení, nájdeme však i také, pri ktorých dochádza k výrazným významovým posunom, teda prepisovaniu pôvodných textov, napr. v Krátkom detstve kopijníkov môžeme v prvom vydaní z roku 1969 a neskoršej reedícii z roku 1999 čítať „nevediac / o zrkadlách hlboké omše slúžil“, v najnovšej verzii však už „Nevediac / o zrkadlách do hĺbky som sa hrúžil“; podobne sa v zbierke Krásny nahý svet mení „Nahá tvár v tvári.“ z prvého vydania na „Nahý plod v snári.“.

Pri intelektuálnom type básnika, akým I. Štrpka nesporne je, si čitateľ nie vždy vystačí s „pocitovým čítaním“. Nič, čo dáva do textov, sa tam väčšinou neobjavuje náhodne. Dokazuje to i zbierka Krásny nahý svet, ktorej tri správy o poslovi mohli ľahko zmiasť jej prvých recenzentov – na prvý pohľad v nich ide o nezmyselnú mixáž grafém, ktoré, ako uviedol v recenzii na zbierku I. Hochel, ešte v roku 1991 „nemajú sémantický význam“. Avšak opak je pravdou. Ak u Štrpku nevieme text jasne dešifrovať, chyba bude zvyčajne v našom prístupovom kóde. Preto ak sa tu stretávame s rôznymi sektormi, ktoré sú tvorené veľkými písmenami, napr. so Sektorom VN, zvláštnou kombináciou grafém AAGA/ AUG/GAU/UAU/CCA/ACC, rytmickými, priečne pruhovanými údermi či protoplazmou, sú to iba indície, ktoré hneď nedávajú čitateľovi konkrétnejší zmysel. Až po ich pospájaní zistí, že správy o poslovi, ktoré ponúkajú pod jednotlivými sektormi rôzne písmená, nie sú kombinované nijako náhodne, ale ide o premyslenú autorskú stratégiu, ktorá je zašifrovaným odkazom, hovoriacim nám, čitateľom, básnické motto v znení – VNÚTRI JE CESTA. Podobne spleť napohľad nesúvisiacich písmen nie je ničím iným ako ľudskou RNA, teda genetickým kódom (na tento fakt upozornil už v roku 1991 i M. Kasarda), nositeľom najdôležitejších informácií o každom jedincovi. Priečne pruhované údery sú potom údermi srdca, ktoré je tvorené, na rozdiel od iných vnútorných orgánov, priečne pruhovaným a nie hladkým svalstvom. Až cez tieto informácie si dokáže čitateľ vystavať zložito šifrované správy, potrebné k dekódovaniu básnického odkazu. Štrpka vo svojich zbierkach pracuje podobnými princípmi náznaku veľmi často.

Básnikove neprestajne sa opakujúce motívy dieťaťa, poslov, bábok, zrkadla, lampy, prázdnej dlane, bledej ruky, ktorá sa poskúša uniesť čin, stupaje, dverí, máp či kartografov sa snažia poukázať na dôležité veci nevystihnuteľné v reči. V čom teda spočíva sila Štrpkovej poetiky, keď sa nám jeho básne prešmykujú v rukách, slová unikajú jednoznačným hodnoteniam, definíciám, nie je možné ich uchopiť, pretože sa zdá, akoby prechádzali tými pomyselnými okami v sieti, o ktorých Štrpka-teoretik píše? Básnikovým vrstvením, viacvýznamovosťou či juxtapozičnosťou zostáva v čitateľovi neraz naozaj iba čosi nejasné, nepresné, čo nie je schopný rekonštruovať dokonca ani len do približného tvaru. Práve tým však dokáže autor i v dnešnom čitateľovi jeho vtedajších básní vyvolať zaujímavé zážitky, atmosféru či zamyslenia sa nad jazykom, ktorým sa hovorí o etike, slobode, pravde, čine či morálke, hoci tieto slová sú nami, ktorí ich vyslovujeme, neraz významovo úplne vyprázdnené.

© Veronika Rácová
článek vyšel ve skrácené verzi v časopise Knižná revue 4/2009
na iLiteratura.cz so súhlasem autorky

Ohodnoťte knihu

0%

Hlasovalo 100 čtenářů.

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

58%čtenáři

zhlédnuto 3912x

štítky k článku

Inzerce
Inzerce