Krištúfek, Peter

Krištúfek, Peter

rozhovor beletrie zahraniční

Rozhovor Marka Mittaša s Petrom Krištúfkom

Rozhovor Marka Mittaša s Petrom Krištúfkom

MM: V roku 2000 ste sa umiestnili vo finále súťaže Poviedka. Následne ste vydali svoju prvú zbierku poviedok Nepresné miesto. Čo všetko sa zmenilo vo vašom živote, keď ste sa stali spisovateľom?
PK: Nemám pocit, že by sa niečo zásadné zmenilo. Písal som aj predtým. Slovo spisovateľ slúži predovšetkým na označenie niečoho, čomu sa venujem. Je to iba slovo. Možno je v tejto súvislosti silný pocit – ísť s kožou na trh. A čakať, že sa do vás budú triafať presne tí, ktorí nemajú odvahu urobiť to, čo vy. Príjemný je záujem čitateľov a isté, nazvem to uznanie; absolútne skvelé je držať v ruke ktorúkoľvek svoju knihu prvý raz. Čerstvý výtlačok rovno z tlačiarne. Ak je dobrá atmosféra na čítačke, tiež to môže byť veľký zážitok.

- Vyštudovali ste réžiu. Pomáha Vám pohľad režiséra aj pri kreovaní príbehov?
- V živote človeka všetko so všetkým súvisí, takže nemôžem povedať, že by sa tieto dve veci navzájom v sebe nejakým spôsobom nezrkadlili. Či mi to priamo pomáha, neviem povedať. Čo pokladám za prínosné – to je moje takmer dvojročné štúdium prírodných vied (ešte pred réžiou) –, dalo mi schopnosť iného myslenia, koncepcie a možno aj istú racionálnosť pri všetkej tej pocitovosti. Vo všeobecnosti si myslím, že nestačí, keď umelec vyštuduje iba umeleckú školu.

- Najprv to boli poviedky, potom romány a ostatné dielo Mimo času sú opäť poviedky. Prečo tento návrat ku kratším príbehom, hoci ich vydavatelia nemajú príliš v láske?
- Môj vydavateľ síce má radšej romány, ale poviedky mu neprekážajú. No musím úprimne povedať, že keby sa moje písanie riadilo tým, čo chce vydavateľ, asi by niečo nebolo v poriadku – aspoň teda pre mňa nie. Moje písanie je intuitívne a robím len to, na čo mám práve chuť, nie je v tom nijaký plán. Všetko prebieha úplne prirodzene. Mimo času vnímam ako akési uzavretie línie, kam patria ešte zbierky Nepresné miesto a Voľným okom. Netvrdím, samozrejme, že už nikdy poviedky nevydám, ale nateraz sa to pre mňa uzavrelo. Tento rok vyjde zasa román – Blíženci a protinožci.

- Vaše postavy sú často na pomedzi normálnosti a prekračujú jej hranice. Ako vnímate vy sám svoje excentrické postavy?
- Mne tie postavy pripadajú normálne – a viaceré z nich som reálne poznal alebo som si aspoň požičal nejaký útržok z ich životov. Jeden český dokumentarista povedal, že každý – aj ten najmenej zaujímavý človek – zažije okolo dvadsiatky bizarných alebo absurdných príhod. No a tie ja zbieram ako hrozienka z koláča. Jasné, že ich dám do nových súvislostí a prispôsobím si ich. Ale opakujem, že mnohé sa naozaj stali. Možno je moje zberateľstvo ovplyvnené aj tým, že mám veľa priateľov a známych, ktorí sa venujú psychológii a psychiatrii. Neviem. Ono to tak nejako ku mne prirodzene prichádza. A istý záujem o temné prúdy v ľudskom konaní nemôžem utajiť. Aj mierny fetišizmus a sklony k morbídnosti a čiernemu humoru.

- Vychádzate z fantázie či tragikomédie bežného života, ktorej je stále viac?
- Je to asi z každého niečo. K našej rodinnej črte patrí zamieňanie si faktov za dojmy a odbiehanie do nereálnych svetov. To sa k písaniu skvelo hodí. Horšie je to potom niekedy v bežnom živote. Občas si musím dávať naozaj pozor.

- Nechceli by ste ako režisér stvoriť film podľa vlastnej knihy?
- Už dlhšiu dobu sa zaoberám myšlienkou nakrútiť film podľa Hviezdy vystrihnutého záberu. Mám ten príbeh veľmi rád, čo asi súvisí aj s okolnosťami a celkovým naladením pri jeho vytváraní. Je to veľmi slobodná kniha. Neviem však, či z toho niečo bude. Ja totiž oveľa radšej pracujem s textom napísaným a vyvíjaným priamo pre film, nerád niečo adaptujem, keď už to pokladám za hotové. Celé dva roky som napríklad prerábal a prepisoval scenár môjho najnovšieho projektu Viditeľný svet, ktorý by mal byť hotový (nakrútený a zostrihaný) niekedy koncom tohto roka. Ten by sa zas nehodil na literatúru.

- Ako pracuje spisovateľ Peter Krištúfek? Myslím, či chodíte do práce a po nociach s kávou píšete alebo žijete v slobodnom povolaní, či píšete neustále ako Stephen King alebo podľa inšpirácie a podobne.
- Už dlhé roky pracujem v slobodnom povolaní. Tak naozaj do práce som chodil asi rok a pol – a bolo to už poriadne dávno, asi by som si znovu nevedel zvyknúť. Pravdupovediac – ubíjalo ma to. Píšem predovšetkým podľa momentálnej inšpirácie a podľa času, ktorý si na to vyhradím, pretože sa živím ako režisér (čo je povolanie, ktoré, pochopiteľne, nemá pevnú pracovnú dobu). Väčšinou sa mi nazbiera množstvo poznámok, ktoré potom dávam dohromady. Napríklad aj teraz – na vaše otázky odpovedám v Domove spisovateľov v Budmericiach – je to krásne a neprávom opomínané miesto. Izba číslo 27 je moja obľúbená.

- Aký máte názor na literárne súťaže?
- Literárne súťaže pomáhajú začínajúcim autorom overiť si, či to, čo napíšu, naozaj za niečo stojí. Na druhej strane zas pomáhajú vzbudiť záujem čitateľov o už existujúce knihy zavedených autorov. To naozaj funguje. Ale je nutné rozlišovať – sú súťaže a súťaže. Niektoré majú váhu a vážnosť, iné nie. A netreba mať ani ilúzie – vždy budú rozhodnutia poroty do veľkej miery veľmi subjektívne, často je výsledok kompromisom. Čiže môžete mať šťastie na porotu alebo nemusíte. Veď tak je to aj v živote ako takom.

- Už sa vám rodia v hlave aj ďalšie námety na ďalšie knihy, čím chcete prekvapiť?
- Keby čašník prezradil hosťovi, čo je tajomstvo šéfa kuchyne, tak už by to nebolo tajomstvo, však? A prezradené prekvapenie tiež už nie je prekvapením. Ale rád prezradím, že tento rok vyjde vo vydavateľstve Albert Marenčin PT román Blíženci a protinožci, ktorý som písal pod vplyvom môjho záujmu o plynutie hovorenej reči v kontraste s umelo vytvoreným textom. Bude to teda akýsi román-mozaika zložený z viacerých štýlov, uhlov a spôsobov rozprávania, ktoré tvoria v konečnom dôsledku jeden celok, jeden príbeh. A ten príbeh bude o zničujúcej láske a o sexe, a o vyrovnávaní sa s minulosťou a budúcnosťou a tak. Rozhodne to bude niečo celkom iné, ako som písal doteraz. Okrem toho s Kornelom Földvárim dávame dokopy jeho autobiografiu, na čo sa veľmi teším.

- Čo myslíte, že chýba slovenskej literatúre alebo autorom, aby sa zmenili na Dana Browna, Stephena Kinga, Stephanie Mayerovú?
- Slovenská literatúra by mala byť predovšetkým slovenská (čím nemyslím, že nutne musí byť zasadená do slovenského prostredia). Takže nie je potrebné, aby niekto písal ako Dan Brown, či Stephen King. Načo to opakovať? Podobne si myslím, že slovenská kinematografia by mala vyvíjať svoje vlastné špecifické pohľady na svet, pretože napríklad na akčné trilery budú mať vždy viac prostriedkov a skúseností nesporne Američania – a budú nás nimi zásobovať v obrovskom množstve. Treba ísť svojou cestou. Ja si osobne najviac cením individualizmus.

- Dá sa aj na Slovensku žiť z písania?
- Čiastočne áno – a zrejme sa tým hravo uživia autorky typu Keleová-Vasilková. Celkovo som však zástancom extrémneho názoru, že ak chce niekto v umeleckej sfére niečo robiť dobre a kvalitne, živiť by sa tým nemal.

- Máte svoj typický rukopis, patríte ale k autorom, ktorí píšu takpovediac na prvý nástrel alebo stále niečo prepisujete, škrtáte, nie ste nikdy spokojný?
- Spokojnosť pri písaní je veľmi zložitá vec. Svoje staršie knihy radšej ani neotváram, lebo v nich zvyčajne nájdem rozličné neobratnosti a nedokonalosti. Prvá verzia rukopisu je vždy napísaná veľmi impulzívne a spontánne, živelne. Potom však prichádza precízne brúsenie a škrtanie. Myslím, že tento prístup veľmi ovplyvnilo aj písanie do počítača. Osobne mám oveľa radšej prvú fázu, ale tá druhá je zas mimoriadne potrebná.

- Kto najvýznamnejšie ovplyvnil vašu tvorbu?
- Paradoxne – moje písanie asi najviac ovplyvnili filmy. Posledné tango v Paríži, Unavení slnkom alebo Plechový bubienok. Čiže Bertolucci, Schlöndorff alebo Michalkov. Alebo taký David Lynch či Jim Jarmusch. Aj Wim Wenders napríklad.

- Nemáte ambíciu preraziť tvorbou aj za hranicami?
- Jasné, že by to bolo príjemné, ale v prvom pláne takto nepremýšľam. Zažil som napríklad výborné reakcie na Šepkára v Čechách, v Rakúsku aj v Nemecku. Úryvok z neho vyšiel v americkej antológii Best of European Fiction 2010. Tá téma je zrejme určitým spôsobom univerzálna. Takže ak sa niečo podarí, budem len rád. Určite však nemienim svoje písanie prispôsobovať tomu, aby som prerazil za hranicami,to pokladám za absolútne hlúpe.

- Čo ako spisovateľ rád čítate?
- Čítam veľa poézie. Holana, Aloysia Bertranda, mám rád básne Erika Grocha, Ivana Štrpku, Ivana Wernischa alebo súčasných francúzskych básnikov. Z beletrie ma pred časom dosť dostal Johnatan Littel so svojím takmer deväťstostranovým románom Laskavé bohyně, v ktorom neuveriteľne krutým a realistickým spôsobom opisuje druhú svetovú vojnu z pohľadu nemeckého dôstojníka SS. Ale páči sa mi napríklad aj tvorba Petra Handkeho, Pétera Esterházyho a Milorada Pavića. Z filozofie sú mojimi obľúbencami predovšetkým Foucault a Flusser. Ale je toho ešte oveľa viac.

 

© Marek Mittaš

Diskuse

Vložil: Ivo Fencl, 08.04.2010 22:43
Krištúfek, Peter
Ač jest to věcí názoru. Jde o mistrně napsanou duchařskou historku o teniskách viděných v jisté kabině WC a povídku povyšuje či "povyšuje" hrdinovo prozření ve smyslu: "Když už se nám zdá, že jsme na světě přece našli přátelství, je to vždycky více či méně skrytý homoerotický vztah druhé strany." Zjištění... koresponduje i s Kingovým výrokem, že si myslí, že jsme všichni sami a že každý vztah je v podstatě iluzí.
Vložil: Ivo Fencl, 08.04.2010 06:53
Krištúfek, Peter
Minimálně próza "Tenisky" je důkaz, že Stephen King je hoden pozoru i jako spisovatel "na výši" - jak by řekl Jiří Grossmann.
Vložil: boris, 04.04.2010 04:15
Krištúfek, Peter
jasne, spalime shakespeara, huxleyho, prousta, manna a vsetkych spisovatelov, ktorych zivi intelektualny snobizmus, lebo pre fandu je to nuda citat nieco hlbsie a budeme davat nobelovky meyerovej a brownovi. s kingom suhlasim ze je to super stylista ale to je vsetko ale brown a mayer ved ti nevedia... pisat, to to ma byt to co ma prist do slovenskej literatury, ja sa len pytam ci prave TOTO chyba ako sa pyta v tej zle polozenej otazke ten co robi rozhovor asi aj on cita brak a prave tychto autorov povazuje za vzor dobrej a kvalitnej literatury to svedci o rozhlade a inteligencii
Vložil: fanda, 03.04.2010 21:39
Krištúfek, Peter
Aha, tak to sa zasa ozval Boris, jeden z tych co vedia, ze najpredavanejsi autori sveta nevedia pisat, nastastie literaturu zivy intelektualny snobizmus... Len tak dalej literatura...
Vložil: Ivo Fencl, 03.04.2010 20:25
Krištúfek, Peter
KIng je z těch tří o třídu výš, i on má ale HRANICI STÍNU, kterou překročit neeokázal. PO technické stránce - jako stylista, nemá ovšem takřka konkurenci.
Vložil: boris, 03.04.2010 16:02
Krištúfek, Peter
Čo myslíte, že chýba slovenskej literatúre alebo autorom, aby sa zmenili na Dana Browna, Stephena Kinga, Stephanie Mayerovú? -to co je za drbnutu otazku,no toto uz chyba v slovenskej literature,spisovatelia,ktori nevedia pisat,myslim,ze aj teraz ich je uz dost
Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

zhlédnuto 4313x

Inzerce
Inzerce