Obraz Róma za vlády Márie Terézie (in Let)

studie beletrie zahraniční

Témou je všeobecná interpretácia barokovej básne Jána Andreja (alebo Ondreja) Demiana Pláč Cigánů. Na druhej strane však túto báseň možno vnímať v danej problematike ako pars pro toto, pretože vzorovo odráža dlhodobé spoločenské povedomie o tejto etnickej skupine nielen v slovenskej (historicky uhorskej) societe, ale de facto v celom európskom priestore.

 

Obraz Róma za vlády Márie Terézie

Táto práca nie je štúdiou o odraze rómskeho etnika v slovenskej literatúre, aj keď jej názov vyvoláva takúto predstavu. Jej témou je všeobecná interpretácia barokovej básne Jána Andreja (alebo Ondreja) Demiana Pláč Cigánů. Na druhej strane však túto báseň možno vnímať v danej problematike ako pars pro toto, pretože vzorovo odráža dlhodobé spoločenské povedomie o tejto etnickej skupine nielen v slovenskej (historicky uhorskej) societe, ale de facto v celom európskom priestore.

Pôvodná inšpirácia načať do tejto oblasti vznikla analogicky v súvislosti s motívom židovstva v slovenskej literatúre, ktorému bola venovaná pozornosť už vo viacerých prácach a ďalším inšpiračným zdrojom sa stala Timravina poviedka z trojdielneho cyklu textov Pódi, kde sa autorke podarilo prekonať sociálnu šablónu židovstva a schematizmus v jeho literárnom uchopení tým, že Žida už nechápe ako figúru reprezentujúcu negatívne vlastnosti v podobe mamonárstva či úžerníctva, práve naopak, do popredia kladie univerzálnu, všeobecne platnú ľudskú emocionalitu a psychiku. Pri literárnom uchopení Róma by z tohto hľadiska mohla byť prelomovým textom krátka próza Bohdany J. Potokinovy – gynonym Jána Bottu, známejšieho pod pseudonymom Ivan KraskoList mŕtvemu, ktorá obdobným spôsobom realizuje prekonávanie spoločenskej šablóny, aj keď sekundárne. Keďže však tento priestor zostáva z literárnovedného hľadiska naďalej neveľmi preskúmaný, je zbytočne ďalej uvažovať fragmentárne a predkladať nepodložené reflexie.

Určite významným príspevkom k danej problematike je spomínaná báseň Pláč Cigánů z poslednej tretiny osemnásteho storočia. Konceptuálne sa jedná ešte o text barokovej literatúry, aj keď obdobie a celková kultúrno-spoločenská situácia uhorskej monarchie smeruje do zlomového obdobia, do výmeny myšlienkovej paradigmy v takte nadchádzajúceho osvietenského svetonázoru, ktorý sa do básne dostáva a paradoxne sa stáva inšpiračným podnetom na jej napísanie. Tento podnet vyviera z reformátorských úsilí tereziánskeho obdobia.

Pripomeňme, že počas štyridsaťročného panovania Márie Terézie sa aplikovali progresívne zmeny v školstve, vo vzdelávaní, nehovoriac o ekonomických reformách, uvoľňujúcich kapitalistické, trhové metódy v habsburskom feudalizme. Nastanuvšie zmeny mali pozitívny vplyv na chod uhorskej monarchie a boli významným zvratom po takmer poldruhastoročnej okupácii Osmanskou ríšou a vzburami stavov.

Jednou z tereziánskych reforiem bola aj snaha vyriešiť takzvanú rómsku otázku. V prvej časti básne pod názvom Obsah rozkazu sa píše, že

„v měsíci apríli přišel mandát z Vídně,
o němž cigánska zběř nemluvila vlídně“.

Tým sa pravdepodobne myslí panovníčkino nariadenie z roka 1761 o rómskej asimilácii a skultúrnení na obraz majoritnej spoločnosti.

Potreba riešiť otázku Rómov v Uhorsku totiž vyplynula z odlišného spôsobu života tejto populácie, ktorý sa nezhodoval s dobovými (a ani súčasnými) predstavami o civilizovanom živote a teda nemohol byť vznikajúcou racionálnou osvietenskou spoločnosťou akceptovateľný a tolerovaný.

Tereziánske riešenie rómskej problematiky bolo jednoducho veľmi radikálne. Rómovia sa podľa nových noriem mali vzdať tradičného životného štýlu, folklórneho koloritu a dokonca i jazyka:

„Zbraňují cigánsky jazyk, též i jméno,
nebodej vykape teď naše plemeno.“

Cieľom reformy bolo skutočne zlikvidovať etnickú identitu Rómov a nahradiť ju novými vzormi myslenia a správania. V Obsahu rozkazu ďalej stojí

„aby každý cigán strapy své vyzlékl
aneb který chodí v zelené kabaně
má na nohavicích zlaté pasománě,
nosí žluté čižmy – a cigánske ženy,
kterým matka dala čepec velké ceny,
aby toho nikdy více nenosili,
ale aby v rouše sedlském chodili;
aby opustili staré své šátory,
aby si stavěli světnice, komory,
aby nebydleli pod plotem jak prvé,
aby nelíhali jak prasata v mrvě,
aby se učili vespolek sedláčit,
na pořádku chodit, ne sem tam se vláčiť“.

Praktická realizácia tohto nariadenia mala za úlohu zbaviť Rómov jednej z najtypickejšej etnickej špecifickosti, a to kočovníctva. Rómsky spôsob obživy totiž vychádzal hlavne z remeselnej výroby ponúkanej v rôznych oblastiach presúvaním sa jednotlivých skupín.

Reforma bola v podstate násilným posedliačťovaním, dokonca sa v tom čase objavuje pojem nový sedliak, ktorým sa mali Rómovia začať označovať. Lenže izolované spoločenstvo s hlboko vžitými zvykmi a tradíciami nemohlo krátkodobo aplikovať takéto drastické rozhodnutie štátneho aparátu. Okrem toho, potláčala sa tým ich pôvodná a prirodzená etnická integrita.

V ústrednej časti básne korešpondujúcej s jej názvom sa dáva priestor rómskej reakcii, výpovedi k aktuálnemu stavu:

„Přikazují robit, káží nám sedláčit,
ach, kdože z nás může na tolik vystačit?
Orat, síti, kosit, žit, seno hrabati
nám to není možné!“

Lament Rómov odráža neprirodzenosť takéhoto usadlého spôsobu života. Do popredia teda explicitne vystupuje motív nezakorenenosti, pretože sedliactvo a obrábanie pôdy sa vzťahujú na reláciu a interakciu medzi človekom a zemou, kým rómsky spôsob života sa vníma ako láska k voľnosti. Rómstvo sa kladie do polohy „jako na svobodě ptáci“.

Nespriaznenosť so sedliackou prácou predstavujú verše:

„Husle káží hodit na stranu, motyku,
cepy, hrable, vidly a pluh vzít do rukou.
(...)
Však mi žádné duše nenutíme k tomu,
jen tým čarujeme, co se líbí komu.
Kovali jsme ickni, kteříž jsme kováči,
a naše robota každému se páčí;
jiní pak se se svou muzikou živili“.

Rómska problematika osemnásteho storočia sa, samozrejme, riešila dobovým spôsobom a z dnešného hľadiska by takýto postup bol označovaný za diskriminačný, pretože naozaj utláčal toto etnikum. Mimo spomínaných obmedzení sa dokonca objavovali limity v obchode zákazom predaja koní či dokonca odoberaním detí na prevýchovu. Väčšina z týchto reformných úsilí sa v básní odráža, nehovoriac o všeobecnom šablónovitom obraze Róma, ktorý sa na európskom subkontinente stáročia pestoval. Ide hlavne o nálepkovanie negatívnymi vlastnosťami a činnosťami, akými je lenivosť a zlodejstvo:

„Zbraňují nám kupčit, zakazují krásti,
ach, kdeže budeme lichvičku svou pásti?
(...)
„Abychom se z práci rukou svých živili
po pýtaní více nikda nechodili“.

V básni sa nachádza aj tradičný obraz o pôvode Rómov, ktorý sa pestoval do čias, dokým nebol vyvrátený etnologickým, historickým, ale aj lingvistickým bádaním. Išlo o mýtus o egyptskej, a nie indickej, proveniencii Rómov:

„Naše pokolení pochází z Egypta,
z faraóna, krále, to jestiť věc jistá.“

Silný asimilačný tlak pokračoval nástupom Jozefa II. na trón. Jozefínske reformy však pôsobili racionálnejšie ako v predchádzajúcom období, napríklad v rámci povinnej školskej dochádzky jestvovala snaha začleniť do nej aj rómske deti.

Lament Rómov v básni má však zábavnú funkciu, aj keď pôsobí empatizujúco. Jej skladateľ prešporský advokát Demian, pôvodom z Trenčína sa zaraďuje do línie autorov parodickej, satirickej, paškvilovej a žartovnej poézie. Išlo teda o oblasť tvorby, v ktorej sa popri nie nezvyklom motíve Rómov využívajú aj mizogýnia, pranierovanie aristokracie, travestia biblických textov s prepojením na biľagovanie morálnych a etických necností. Z tohto dôvodu, kvôli svojej nízkosti v zmysle humornosti a ľudovosti, sa báseň uverejnila v Novom i starom kalendáři na rok (...) 1777 u prešporského tlačiara Packa. Ján Mišianik preto Pláč Cigánů zaraďuje vo svojej Antológii staršej slovenskej literatúry do kalendárového typu poézie. Kalendáre mali totiž už od svojej počiatočnej distribúcie na našom území štatút najpopulárnejšieho artiklu. Ich pôvodná informačná funkcia, prinášajúca politické a spoločenské správy z domova i zo sveta, poľnohospodárske rady, astrologické prognózy sa približne v druhej polovici osemnásteho storočia rozširuje o estetickú funkciu. Básne, facécie a anektody boli najčastejšími literárnymi doplneniami kalendárov. Odtiaľto taktiež Bohuslav Tablic vyberal texty, ktoré uverejnil v antológii Slovenskí veršovci. Pláč Cigánů sa dostal do druhého zväzku tejto antológie a ako bolo pre Tablica typické, urobil do nej zopár rytmických zásahov (slovakizovaním češtiny), čím znížil jej kvalitu.

Z formálneho hľadiska báseň tvorí vyše stopäťdesiat veršov, pričom ústredná časť z nich zaberá takmer polovicu. Charakter básnenia je poloľudový, jazykom blízky jarmočnému prostrediu. Sú v nej časté barokové enumerácie, vypočítavania faktov, javov a vecí:

„Roku bežícího, na počátku jara,
když ze země vzhůru vystupovala pára,
když se tráva tiskla, stromy se pukali,
když ptáci štěbetat na poli počali,
když kukučka v háji začala kukati,
když již teplý vítr začínal foukati“.

Na totožnom princípe je postavený aj lament Rómov. Výpočty z Obsahu rozkazu sa v Pláči Cigánů opätovne opakujú, ale rozširujú a sú konfrontované rómskym nárekom:

„Pod šátorem naším místa nám nepřejí,
Nemilosrdně nás z něho vyhánějí.
My s lidmi nemáme žádného rozbroje,
U nás neuvidí žádný ostré zbroje.
Nezasloužili sme pohanění toho,
Ach ubližují nám věru velmi mnoho.“

Posledná, tretia časť básne s názvom Zavírka vajdova – zároveň najkratšia, tvorená len šiestimi veršami – potvrdzuje barokový koncept o nestálosti sveta, o jeho neustálej premene a zmene, ktorú jednotlivec nemôže ovplyvniť:

„V světe nic stálého není,
všecko časem svým se mění –
a z nás sobě příklad beřte.
Veškeren svět ve zlém leží,
Nech ho, nechať, jakž chce, běží.“

Typické barokové motívy o nestálosti sa opakujú v celej básni, sú súčasťou rómskeho náreku.

Spomínané poetologické hľadisko síce báseň kladie do obdobia baroka, z formálneho hľadiska prítomnosť barokových fígúr a trópov a verzologickej skutočnosti (sylabizmus) jednoznačne potvrdzujú tento fakt, napriek tomu Demian nachádza inšpiráciu, nevyvierajúcu z dobového myšlienkového zdroja, ale zo zdroja nadchádzajúceho. Tým pádom báseň nepatrne prekračuje svoj rámec a takýmto spôsobom ju možno zaradiť skôr do prechodného obdobia medzi barokom a osvietenstvom, hoci sa formálne i ideovo (impulz je totiž náhodný, aj keď má pôvod v nastupujúcom type myslenia) nepopierateľne realizuje baroková poetika. Prechodné hranice medzi jednotlivými literárnymi štruktúrami nie sú ostré a v súvislosti so začleňovaním textov do periodizačného systému nemožno klásť zreteľ iba na prevládajúce elementy, ak sa v texte či už implicitne alebo explicitne nachádzajú aj prvky nekompatibilné s daným slohom, javiace sa ako anomálie, ktoré narúšajú poetologickú a typologickú čistotu textu. A Pláč Cigánů tento prvok obsahuje.

Tematické a motivické uchopenie Róma v slovenskej literatúre si určite zaslúži hĺbkové syntetické spracovanie, ktorého dosah by nebol iba literárnovedný, takéto spracovanie by významným spôsobom prispelo v ďalšom romistickom štúdiu a výskume existencie rómskeho etnika na území dnešného Slovenska.

 

© Peter F. ‘Rius Jílek
článek vyšel v upravěné podobě pod názvem „Obraz Róma v slovenskej literatúre. Príspevok k problematike“ v časopise Let 12/2006
na iLiteratura.cz se souhlasem autora

 

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

zhlédnuto 3433x

Inzerce
Inzerce