„V Poľsku som bola takmer ako doma, kým Bulharsko bolo pre mňa vždy iné,” hovorí v rozhovore slovenská slavistka a znalkyňa bulharskej kultúry, dejín a dramaturgie Katarína Sedláková.

Katarína Sedláková študovala na gymnáziu v Martine a po absolvovaní Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity nastúpila na Katedru slovanských jazykov Filologickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. V doktorandskom štúdiu pokračovala v Ústave Jána Stanislava Slovenskej akadémie vied v Bratislave a pôsobila aj na Univerzite Cyrila a Metoda vo Velikom Trnove v Bulharsku. Venuje sa literatúre, prekladá z bulharčiny a poľštiny. Publikuje doma i v zahraničí,. Založila a viedla študentské divadlo Trma-vrma na Fakulte tlmočenia a prekladu v Banskej Bystrici.

DI: Vyštudovala si slovenský jazyk a slavistiku na Prešovskej univerzite. Okrem poľštiny si si vybrala aj bulharčinu. Ovládaš niekoľko slovanských jazykov. Prečo si si vybrala bulharčinu? Čím sa odlišuje od ostatných slovanských jazykov?
KS: Vo chvíľach rozhodovania obyčajne pomáha náhoda. Takouto „náhodou“ som sa ešte počas štúdia dostala do Bulharska na mesačný jazykový kurz a po štyroch rokoch štúdia poľštiny som prešla na bulharčinu. Kým všetci chodia do Bulharska v lete, ja som odvtedy chodievala už len v zime. Kým niekto má rád poľské serniky, ja som si obľúbila bulharské kyslé mlieko. V Poľsku som bola takmer ako doma, kým Bulharsko bolo pre mňa vždy iné.

- Tvoja dizertácia bola z lingvistiky. Povedz niečo viac o nej a tvojich vedeckých výsledkoch v tejto oblasti.
- Moja dizertácia bola z obdobia národne oduševnelých národných hrdinov a o ich jazykových aktivitách v tomto období na obidvoch stranách kontinentu. Porovnávala som výsledky práce mladých 20- až 24-ročných chlapcov, ktorí obetovali svoje súkromie pre dobro veci a pre národ. Doba sa však posunula a dnes ani na Slovensku, ani v Bulharsku sa už také veci a v takom veku nerobievajú.

- Po obhajobe dizertácie si 4 roky prednášala slovenčinu na Filologickej fakulte vo Velikom Trnove. Povedz viac o tejto svojej akademickej skúsenosti.
- Kým na Slovensku som sa zaoberala vyučovaním bulharčiny, v Bulharsku som prednášala slovenčinu. Musím však priznať, že slovenčina je pre Bulharov oveľa zrozumiteľnejšia ako bulharčina pre Slovákov. Vždy som si myslela, že pracujem na juhu, ale z pohľadu Bulhara sa opozícia sever – juh, mení na opozíciu Východ – Západ.

- Spolu s Valériu Živovou si zostavila antológiu súčasných slovenských autorov. Aký bol cieľ tejto práce?
- Publikácia je určená študentom slovakistiky v Bulharsku, ktorým nerobí problém slovenský text a jeho obsahové zameranie a zároveň sa im, ako ďalšej generácii prekladateľov, poskytuje nový priestor na realizáciu. Texty slovenských autorov ponúkajú príbeh obyčajného mladého človeka, ktorý sa búri, smeje sa alebo plače, keď hovorí o svojich problémoch, ale hovorí jazykom, ktorému každý mladý človek rozumie.

- Zaujímaš sa aj o bulharskú drámu. Ktoré sú tvoje obľúbené predstavenia, herci a prečo?
- Bulharská dráma je nádherný fenomén. Bulhari chápu divadlo „ako životnú príležitosť, šancu na iný život. Vášnivo sa oddávajú divadelnej mágii, zamieňajúc divadlo so životom a život s divadlom.“ Jednu studenú bulharskú zimu som strávila v divadle. „V tomto ročnom období uzimení Bulhari ukazujú svoj horúci temperament len v divadle a diváci na vypredaných predstaveniach umierajú od smiechu.“ V tú zimu som videla takmer všetky bulharské hry, ktoré mali sofijské divadlá v repertoári. Mala som vtedy šťastie a zoznámila som sa s Christom Bojčevom, ktorého divadelné hry som potom prekladala. Rada si spomínam na naše stretnutie v reštaurácii Budapešť v Sofii. Vybral vtedy stôl a povedal, „sadni si sem, aby si videla Bulharsko“.

- Vydala si knihu o Bulharsku – Tá ideme. Veľmi dobre poznáš bulharskú národnú psychológiu, historické a geografické reálie. Prečo si sa rozhodla písať o Bulharsku? Čím je táto kultúra pre tebe inšpiratívna?
- Tá ideme je moja rozlúčka s Bulharskom. Vyšla necelý týždeň pred mojím odchodom. Ako sa o nej vyjadril Peter Mišák, predseda Žilinskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov, „ide o jemnú mozaiku pôvabných miniatúr, čŕt a reflexií autorky z ciest po Európe.“ Skutočne ide o mozaiku z mojich ciest za posledných desať rokov, ale všetky majú spoločného menovateľa, všetky sa vracajú k Bulharsku a do Bulharska, kde som prežila všetky tie nezabudnuté a nádherné chvíle, o ktorých v nej píšem.

- Ako by si charakterizovala bulharskú dušu? Aké sú podobnosti a odlišnosti medzi bulharskou a slovenskou duchovnosťou?
- Bulharskej duše som sa dotkla vo svojej knižke, kde hovorím, že je „krásne zvláštna, zaujímavá a magická. Kľuč k vysvetleniu jej tajomstva je v histórii. Stala sa unikátnou zmesou tráckeho, slovanského a prabulharského etnika, kedysi oscilujúceho medzi kultúrami Európy a Ázie, vplyvmi helénskymi a románskymi, ideami pohanskými a kresťanskými.“ Ak by som mala porovnať bulharskú a slovenskú dušu, pravdepodobne by som uvažovala o opozícii emocionálne a racionálne. Tá nádherná improvizácia, ktorá zo života robí divadlo, sa od nás pomaly vytráca. Stretla som sa však aj s názorom a svojím spôsobom vyznaním Bulharov, ktorí si vraj spomedzi ostatných západných Slovanov najlepšie rozumejú so Slovákmi, „aj rečou, aj povahou. Poľština je pre nás, Bulharov, ťažšie zrozumiteľná a Česi sa majú lepšie. Slováci sú najsrdečnejší, najteplejší.“

- Čím by si sa chcela zaoberať? Bulharskou jazykovedou alebo literárnou vedou? Ktorí sú tvoji obľúbení bulharskí autori? A ktorí slovenskí?
- Pamätám si na svoju návštevu u Jordana Radičkova, ktorá bola približne rovnako magická, ako aj jeho tvorba. Hoci som sa mu dopredu telefonicky ohlásila, aby som ho mohla navštíviť doma, pri podaní ruky sa mi predstavil. Keď som sa ho opýtala, čo si myslí o názore literárnej kritiky, ktorá ho prirovnáva k magickým realistom a ku Gabrielovi Garcíovi Márquezovi, začal sa smiať a prezradil mi, že to vymysleli Taliani. Ale keď som chcela, aby mi do knižky napísal venovanie, neprijal odo mňa ponúknuté pero a išiel si do vedľajšej izby zobrať svoje majstrovské Pero. A magické bolo aj to, že do knižky s venovaním mi (možno omylom) napísal dátum nasledujúceho dňa, akoby som tam v ten deň ani nebola. Nuž, strávila som pár krásnych chvíľ na Radičkovovom ostrove zajtrajšieho dňa.

- Ktoré ďalšie projekty by si chcela zrealizovať? Čím sa momentálne zaoberáš?
- V posledných dňoch som dokončovala rukopis o Samuelovi Zachejovi, Slovákovi, ktorý svoj život prežil v Bulharsku. Bola to dlhá, niekoľkoročná práca a dnes, keď je takmer ukončená, mám pocit, že mi odišiel niekto blízky, niekto, kto bol veľmi dlho súčasťou môjho života.

- Viem o tebe, že si aj prekladateľka. Prekladáš z poľštiny. Čo pre tebe znamená prekladateľská činnosť? Aké hodnoty musí mať súčasný prekladateľ umeleckej literatúry?
- Prekladateľ, podobne ako herec, interpretuje text. Celkový umelecký dojem jeho výpovede závisí od dispozícií pre tú-ktorú úlohu a priestor, v ktorom sa práve pohybuje.

- Rada cestuješ po svete a spoznávaš nové kultúry. Tvoja kniha o Bulharsku svedčí o tvojom záujme o mestskú kultúru, antropológiu a históriu mesta. Povedz niečo viac o svojich cestách, ako ťa napĺňajú?
- Rada cestujem, rada sa rozprávam s ľuďmi na ulici, rada si fotím ich tváre a ich dlane... Na to, aby človek spoznal inú krajinu nestačí pár dní, týždeň, či niekoľko mesiacov. Dokonca, dovolím si povedať, že ani celý život. Nevšedné časom zovšednie a cudzinec postupne zistí, že najväčšou atrakciou je on sám a ponáhľa sa domov, ale akási bezočivosť, či samoľúbosť, ako to pomenoval Peter Karvaš, ho ešte núti, aby o tom aspoň napísal.

Citáty v rozhovore sú z knihy Tá ideme (Sofia : Stigmati, 2009).