Stus, Vasyl

Stus, Vasyl

portrét beletrie zahraniční

V září to bylo 25 let, kdy zemřel v nelidských podmínkách sovětského gulagu nejvýznamnější ukrajinský básník posledních 50 let a obránce lidských práv Vasyl Stus.

Dlhá cesta domov

Uplynulo dvadsaťpäť rokov, keď vo väzenskej samotke v Kučine na Urale zomrel ukrajinský básnik, prekladateľ, literárny kritik, publicista, člen Ukrajinskej helsinskej skupiny Vasyľ Stus (6. 1. 1938 – 4. 9. 1985). Pochovaný bol na cintoríne v dedine Borisovo. V novembri 1989 spolu s ukrajinskými disidentmi Oleksijom Tychým a Jurijom Lytvynom bol prepochovaný v Kyjeve na Bajkovom cintoríne.

Slovenský a český čitateľ takmer nič nevie o tvorbe a životných peripetiách Vasyľa Stusa, ba dokonca aj mnohí Ukrajinci ho poznajú skôr ako intelektuála-disidenta, ktorý si odsedel dvanásť rokov v sovietskych gulagoch. V tejto súvislosti môžeme len súhlasiť s literárnym vedcom Jurijom Ševeľovom, ktorý napísal: „Je to paradoxné, ale je to pravda: hrdinský životopis Stusa prekáža pochopiť ho ako básnika. Za literárnym slovom hľadáme a nachádzame obraz čestnosti a neochvejnosti“. Literárna vedkyňa Mychajlyna Kocjubynska však jedným dychom dodáva, že hlavný vlastenecký počin Stusa tkvie práve v jeho tvorbe.

Český čitateľ sa stretol s poéziou Vasyľa Stusa. V roku 1965 v pražskom vydavateľstve Svět sovětů vyšla kniha Mladá sovětská poezie. Ukrajinští básnici. V tomto vydaní sa nachádzajú tri jeho básne (Model, Oheň, Mladý Goethe) v preklade Hany Vrbovej. Vtedy šlo, takpovediac, o jeho prvotiny, ktoré publikoval iba časopisecky a ako sa píše v krátkej poznámke o autorovi: „... z nečetných ukázek se dá zatím těžko přesně vymezit jeho básnický charakter“.

Poďme však pekne po poriadku, aby sme spoznali jeho životné osudy. V septembri 1965 na premiére filmu režiséra Sergeja Paradžanova Tiene zabudnutých predkov (Stíny zapomenutých předků) v kyjevskom kine Ukrajina bol účastníkom a iniciátorom protestu proti uväzneniu „šesťdesiatnikov“ (generácia ukrajinských spisovateľov, ktorí výrazne prehovorili práve v 60. rokoch minulého storočia). Za tento čin bol vylúčený z ašpirantúry a neskôr celkom prišiel o prácu v Štátnom historickom archíve v Kyjeve. Pracuje na stavbách a ako kotolnik. Lenže zároveň to boli roky intenzívnej tvorivej práce. Píše básne, veľa prekladá, venuje sa literárnej kritike. V roku 1965 sa usiluje vydať svoju prvú básnickú zbierku Kolobeh, lenže vydavateľov neuspokojovali ideovo-umelecké kritéria jeho poézie a jeho občianska pozícia. Podobný osud stihol aj zbierku Zymovi dereva (Zimné stromy), a to aj napriek tomu, že mala pozitívne recenzie. V 70. rokoch dve jeho básnické zbierky – Zimné stromySvieca v zrkadle (Sviča v svičadi) – vyšli na Západe. Takto sa Vasyľ Stus definitívne stáva vyhnancom režimu. Protestuje proti obnove kultu osobnosti, proti politike odnárodňovania Ukrajincov, proti obmedzovaniu slobody slova.

V januári 1972 bol uväznený a obvinený z protisovietskej agitácie a propagandy. V septembri 1972 ho odsúdili na päť rokov väzenia v tábore prísneho režimu a na tri roky vyhnanstva. Trest si odpykal v Mordove a vyhnanstvo na Kolyme.

„Súdne procesy na Ukrajine v rokoch 1972–1973 – to sú súdy nad ľudskou myšlienkou, nad samotným procesom myslenia, nad ľudskosťou, nad prejavmi synovskej lásky k svojmu národu,“ písal V. Stus v roku 1975 vo svojom publicistickom liste Obviňujem.

V roku 1979 sa vrátil do Kyjeva. Pracoval ako formovač v zlievarni, pri dopravníku v obuvníckom závode. Vystúpil na obranu členov Ukrajinskej helsinskej skupiny. Dôsledky nedali na seba dlho čakať. V máji 1980 bol znovu uväznený a odsúdený na 10 rokov v tábore prísneho režimu a 5 rokov vyhnanstva. V októbri 1980 sa o záchranu V. Stusa pokúša akademik A. D. Sacharov. Píše list účastníkom madridskej porady, ktorá sa zaoberala kontrolou realizácie Helsinskej dohody.

Ani v týchto neskutočne ťažkých podmienkach nezabudol a nezanevrel na literatúru, ba naopak, literatúra je mu hádam jedinou spoločníčkou. Takmer 250 básní, ktoré boli napísané voľným veršom a 250 prekladov mali byť súčasťou knihy Vták duše, lenže všetko napísané bolo hneď aj skonfiškované väzenskou mašinériou. Osud týchto textov je dosiaľ neznámy. Aj napriek tomu sa podarilo Stusovi v roku 1983 poslať na slobodu text pod názvom Z táborového zošita. Po jeho zverejnení v západných médiách, a najmä po tom, keď Heinrich Böll v roku 1985 navrhol tvorbu Vasyľa Stusa na Nobelovu cenu, represie proti Stusovi zosilneli.

Poézia V. Stusa si vyžaduje pripraveného čitateľa, lebo v nej sa odráža intelekt a maximalizmus, ktorý autor vyžadoval aj od seba samého. Jeho požiadavky v literatúre sa nikdy nerozchádzali s jeho činmi. „Môžem povedať, že mám všetko, hoci nemám nič,“ len Stus to mohol takto povedať a tak to zaznelo aj v poslednom liste, ktorý napísal matke.

V jeho poézii je cítiť nielen úctu k slovu, ale aj disciplínu slova. Treba však dodať, že v poézii nehľadal tiché miestečko, kde by sa cítil bezpečne. Jeho nekompromisnosť, radikálnosť, rozhodnosť – to nie je póza, ale snaha vyhodiť z literatúry všetko, čo by zaváňalo niečím sprachnivetým, starým, nepotrebným. Tvorba bola pre neho istým spôsobom existencie. Cítil sa v nej vnútorne slobodný.

Vrcholom tvorby Vasyľa Stusa je básnická zbierka Palimpsesty. Palimpsest je pergamenový rukopis viackrát popísaný po zmytí staršieho textu. Táto poézia bola napísaná v krajne nepriaznivých podmienkach. Rukopis autorovi zhabali, hrozilo nebezpečenstvo, že ho spália.

V poézii V. Stusa sa akoby na seba neustále ukladali rôzne duševné stavy, ktoré na prvý pohľad sa zotierajú, aby mohli vzniknúť nové, lenže v konečnom dôsledku ide o preplietanie rôznych duševných rovín.

Bohatá je aj jeho prekladateľská tvorba. Z nemeckej poézie si obľúbil najmä básne R. M. Rilkeho. Prekladal poéziu F. García Lorcu, A. Rimbaunda, G. de Maupassanta, R. Kiplinga, G. Ungarettiho, I. Bunina, V. Brjusova, M. Cvetajevovej a iných. Zo slovenskej poézie preložil báseň Miroslava Válka (názov básne v ukrajinčine – Istorija travy). V 60 rokoch 20. storočia sa ukrajinská a slovenská poézia často vracala k whitmanovskej tematike. Možno práve tu treba hľadať záujem V. Stusa o poéziu M. Válka. Koncom 60. rokov Stus prekladá báseň českého spisovateľa Jiřího Grušu (názov básne v ukrajinčine – Pisnja pro zvychrene derevo). Podľa úvah nedávno zosnulého ukrajinského prekladateľa Volodymyra Žytnyka, tento preklad bol špeciálne vytvorený pri príležitosti Večera českej poézie vo Zväze ukrajinských spisovateľov Ukrajiny v Kyjeve.

V povedomí Ukrajincov meno básnika Vasyľa Stusa bolo a je dôležitým faktorom národného obrodenia a sebauvedomenia. Je to symbol duchovnej sily a slobody národa.

 

© Ivan Jackanin

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

zhlédnuto 3440x

Inzerce
Inzerce
Inzerce