Známy autor mnohých publicistických a dokumentárnych rozhlasových pásiem sa knižnou formou prihlasuje k tým autorom literatúry faktu, ktorí sa prostredníctvom kľúčových príbehov z autobiografii usilujú priblížiť životné osudy najvýznamnejších osobností nášho národného literárneho panteónu. Benčík si pre svoj biograficko-beletrizujúci triptych vybral literárne trojsúhvezdie – Janka Kráľa, S. H. Vajanského a P. O. Hviezdoslava, s náročnou ambíciou: priblížiť čitateľom najdramatickejšie chvíle zo života troch slovenských kráľov ducha a prezentovať ich jedinečné a neopakovateľné životné príbehy. S dôrazom na celú šírku a hĺbku ich ľudskosti, predstaviť ich predovšetkým ako ľudí mysliacich, cítiacich, trpiacich, pochybujúcich, aj mýliacich sa. Popritom poukázať na ich neľahký zápas so sebou, s prekážkami i životnými nástrahami.

Pri beletristickom portrétovaní ich zauzlených dramatických osudov využil autor, okrem širokého pramenného materiálu, aj a najmä svoje bohaté a obsiahle autorsko-dramaturgické rozhlasové skúsenosti i svoju nespornú invenciu a rozprávačský talent, ktorý sa osvedčil nielen v rozhlasovej tvorbe, ale i v knižných vydaniach. Napríklad v knihe „zbožných a bezbožných poviedok a povedačiek“ pod názvom Rebrík do neba (2008). Tieto som recenzisticky hodnotil ako autobiograficky ladenú knižku zriedkavo „poctivej prózy“. Tentoraz som v úprimnom pokušení napísať o autorovom vydarenom triptychu v podstate to isté.

Z obsahovo-kompozičného hľadiska osobitne vyzdvihujem dialogické časti jednotlivých príbehov, kde autor okrem autentických citácií a úryvkov z diel uvádzaných autorov veľmi účinne a pôsobivo využil aj nezameniteľný svojský kolorit jednotlivých prostredí (Tekov, Turiec, Orava) i charakteristický dobový jazyk, ozvláštnený nárečovými regionálnymi prvkami. To len umocňuje autenticitu pramenného materiálu a zvyšuje čitateľskú príťažlivosť triptychu, ktorý možno čítať ako ozajstný literárny triler. Aj keď kultivovanejší vnímateľ podrobne pozná viacero životopisných epizód z jednotlivých príbehov, autorovi sa podarilo vkomponovať do nich aj niekoľko menej známych, nezdôrazňovaných alebo obchádzaných udalostí a faktov. S istým nadhľadom možno povedať, že je v nich to, čo nebolo v učebniciach literatúry. Aj keď sme už kategoricky odmietli systém „povinného čítania“, možno by sa oplatilo knihu Králi ducha zaradiť aspoň do doplňujúceho a odporúčaného študentského čítania v rámci literárnej výchovy. V čase, keď si všeobecne ťažkáme na upadajúce národné povedomie a stúpajúce nevedomie až bezvedomie našej mlade, by takéto opatrenie bolo hádam aj múdre a predvídavé. Okrem toho si viem Benčíkovu knihu predstaviť ako solídny základ k televíznemu či dokonca filmovému scenáru vo forme pôvodného trojportrétu. Pravdaže, so zreteľom na našu súčasnú ekonomickú a spoločensko-kultúrnu mizériu si uvedomujem, že takýto kultovo-kultúrny projekt patrí, žiaľ, viac-menej do sféry našich túžob a zbožných želaní.

Inak na margo treba povedať, že kniha je bohato vybavená kvalitnými archívnymi dobovými fotografiami a dokumentmi, čo, okrem iného, zvyšuje jej informačnú i poznávaciu hodnotu.