Salmela, Alexandra

Salmela, Alexandra

rozhovor beletrie zahraniční

LF: Cítíš se už jako spisovatelka? - AS: Nemyslím si, že človek má na základe jednej vydanej, aj keď po všetkých stránkach dobre prijatej knihe, právo nazývať sa spisovateľom. Keďže na prijatie do zväzu spisovateľov sú vyžadované dve publikácie, nazývam sa polospisovateľkou.

 

Píšu, aby mi nehnil mozek.
Rozhovor Lenky Fárové s autorkou nejlepší finské prvotiny Alexandrou Salmelou

Alexandra Salmela (*1980) se narodila v Bratislavě, kde vystudovala divadelní dramaturgii. Pak se rozhodla změnit prostředí a shodou náhod, jak sama přiznává, se v Praze pustila do studia finštiny. Nakladatelství Teos jí loni vydalo první román, který značně rozvířil finské literární vody: získal cenu za nejlepší debut a byl nominován i na nejprestižnější cenu Finlandia. Byl nejprodávanějším debutem roku 2010 v knihkupectví Akateeminen Kirjakauppa a získal také cenu nadace Kalleho Kaihariho za tamperský kulturní čin roku. V tomto městě Alexandra Salmela momentálně s rodinou žije a pomalu si zvyká na označení „nadějná finská spisovatelka“. 

LF: Cítíš se už jako spisovatelka?
AS: Nemyslím si, že človek má na základe jednej vydanej, aj keď po všetkých stránkach dobre prijatej knihe, právo nazývať sa spisovateľom. Keďže na prijatie do zväzu spisovateľov sú vyžadované dve publikácie, nazývam sa polospisovateľkou.

- Vystudovala jsi dramaturgii v Bratislavě. Nakolik tě tato škola formovala?
- Počas štúdia na VŠMU som nenapísala takmer nič, okrem povinných školských prác a niekolkych minidrám, takže neviem povedať, či a nakoľko to ovplyvnilo moje písanie. Spôsob myslenia asi áno, kedže v mnohých kritikách a medzi známymi divadelníkmi sa vyzdvihuje „vysoká dramaturgickost“ mojej knihy. Znie to lichotivo, aj keď sama dosť dobre neviem, čo to má konkrétne znamenať, takže len s úsmevom prikyvujem.

- Ve Finsku se v posledních letech začalo mluvit o „dramaturgisukupolvi“ (tedy jakési „dramaturgické generaci“) – jsou to spisovatelé a hlavně spisovatelky, kteří absolvovali helsinskou Divadelní akademii a nyní se věnují spisovatelské dráze, jako např. Sofi Oksanen či Maria Peura. Jsou ti jejich díla blízká? A dalo by se říct, že se k nim svým způsobem také řadíš?
- Toto je mimoriadne zaujímavý postreh, pre mňa nový. Musím sa ale priznať, že Mariu Peuru a dokonca ani Očistu Sofi Oksanen, na ktorú bola svojho času v knižniciach čakačka na pol roka, som zatial nečítala, na otázku teda neviem odpovedať. Aby som nepôsobila ako úplný ignorant, musím to trochu vysvetliť: keď píšem, nečítam, a keď čítam, nie som schopná písať. Po období písania možno nastane kľudnejšie obdobie, kedy sa mi podarí vrhnúť sa na horu kníh, ktorá mi za posledného pol roka narástla na stole.

- Momentálně píšeš finsky, což je jazyk, který ses začala učit až v dospělosti. Předpokládám, že nějaké literární pokusy jsi učinila před tím i ve slovenštině?
- Básničky a rozprávky píšem, odkedy som ako-tak ovládla tlačené písmená. Asi v šiestich rokoch som napísala oslavnú ódu na čerstvo narodenú sestru, v jedenástich som takmer dopísala dobrodružný román a v dvanástich som už pracovala na memoároch. Potom som sa vrhla na poéziu, pár rokov sa mi aj celkom darilo, potom to ale šlo dole vodou, takže som sa rozhodla viac nepokúšať osud. Toto predsavzatie zatiaľ verne dodržiavam, až na ódu na Jima Morrisona, ktorá je súčasťou románu 27, som vyše desať rokov žiadnu báseň nenapísala. V súčasnosti v slovenčine píšem krátke rozprávky do novín.

- Finštinu jsi začala v Praze studovat před 10 lety. Kdy ses rozhodla psát finsky a co tě k tomu vedlo?
- Keď sa mi pred vyše tromi rokmi narodil syn, dumala som nad tým, či je pravda, že v kolotoči kojenia a výmien plienok uväzneným ženám na materskej začne hniť mozog. Keď som v novinách náhodou objavila vyhlásenie poviedkovej súťaže určenej pre ľudí, ktorým fínčina nie je materinský jazyk, rozhodla som sa prijať výzvu a zistiť, či viem písať po fínsky, a či ešte vôbec dokážem písať. Skončila som druhá, a od toho sa začala odvíjať moja spolupráca s vydavateľstvom Teos.

- V románu 27 eli kuolema tekee taiteilijan se střídají 4 hlavní vypravěči. Každý z nich má pečlivě vybudované vlastní a zcela originální jazykové prostředky. Který z nich se ti psal nejlépe a který naopak nejhůře?
- Knihu som písala ako puzzle, bez ohľadu na chronológiu alebo akýkoľvek poriadok a dejovú následnosť. Vždy som sa venovala časti a rozprávačovi, ktorý najviac vyhovoval momentálnej situácii, inšpirácii, nálade. Svojím spôsobom mi teda boli aj blízki, aj vzdialení všetci štyria.

- Většina recenzí si povšimla poměrně břitkého, ironického i sebeironického humoru. Nakolik a případně v čem se finský humor liší od toho našeho, středoevropského?
- V interview pre slovenský deník SME som sa vyjadrila, že Fíni nemajú zmysel pre iróniu a sarkazmus. V tom istom interview som na otázku, ako Fíni vnímajú Slovensko, odpovedala protiotázkou „Ach, Slovinsko?“. Mnohých to pobavilo, ale niektorí ma zvozili pod čiernu zem za neuveriteľné medzery v geografii, aké by skutočný Slovák nemal. Takže Slováci dokázali, že narozdiel od Fínov oni zmysel pre iróniu majú.
Ale Fíni majú radšej tzv. láskavý priamočiarý humor. Jeden kamarát mi poradil, že ak chcem, aby moje ironické texty boli pochopené, mala by som si najprv overiť, že ich neuverejňujem vo Fínsku.

- Jedním z ústředních témat románu je podle mého střet ideálů s realitou – v rodinných a partnerských vztazích, v umělecké tvorbě, ve vztahu k přírodě… Jaký byl tvůj střet s finskou realitou?
- Myslím, že priemerného Stredoeurópana tá zmena až tak neprekvapí, predsa len kultúrny kontext je v hrubých obrysoch podobný, najmä v globálnej súčasnosti. Iste sa vždy vynorí kopec maličkostí, ktoré človeka k smrti vytáčajú a s láskou spomína na to, ako tie isté veci doma nádherne fungovali, ale pri návšteve rodnej hrudy sa zas okamžite vynorí rovnako vysoký kopec iných maličkostí, ktoré nefungujú a hneď ich začne porovnávať s úžasne fungujúcim finskym systémom.
Čo sa týká straty ideálov, po príchode do Fínska som sa definitívne musela rozlúčiť s predstavou, že to tu je ako v Kaurismäkiho filmoch. Z toho som bola skutočne sklamaná.

- Tento román je tvou knižní prvotinou, ale ve finštině jsi publikovala už o rok dříve jednu povídku v antologii Mikä ihmeen uussuomalainen?. Jak vznikla?
- Iritovala ma diskusia o prisťahovalcoch a prisťahovaleckej vlne, tak som napísala text, ktorý si bral na paškál všetky zúčastnené strany – od zatvrdilých kritikov až po naivných idealistov. Rámcom je domáca úloha matky v domácnosti/frekventantky kurzu fínčiny pre prisťahovalcov, ktorá tvrdo zastáva názor, že je treba splynúť s domácim obyvateľstvom a vzdať sa svojej pôvodnej identity. Jej text rozpráva príbeh slovenského imigranta Paľa Oškvarka (snažila som sa vymyslieť čo najnevysloviteľnejšie meno pre fínske ústa), ktorý sa namiesto v Amerike omylom ocitne vo Fínsku, kde po mnohých peripetiách skončí ako kultúrny produkt ľavicových intelektuálov – hviezda world music na jednu sezónu. Poviedka je zábavná, ale obsahuje mnoho vrstiev kritiky, nešetrí nikoho a nič. Aspoň myslím.

- Po nominacích na dvě velké literární ceny se určitě zájem médií i čtenářů zvětšil. Zajímavě se rozvíjely i diskuse na internetových serverech, které se točily hlavně kolem zmatků s pravidly nominace na cenu Finlandia, kdy bylo jablkem sváru tvoje slovenské občanství. Některé příspěvky byly vyloženě obdivné, ale z jiných byla cítit nechuť vůči cizincům. Překvapilo tě to? Jak tento problém ve Finsku vnímáš?
- Mne všetci priateľsky zakázali čítat internetové diskusie a akokoľvek sa k nim vyjadrovať. Navyše to bola búrka v pohári vody, médiám sa podarilo vytvoriť efemérny miniškandál, ktorý knižný zväz rýchlo udusil promptnou zmenou formulácie v pravidlách súťaže Finlandia. Čo sa týka bežných občanov, žiaľbohu, xenofóbia rastie spolu s podporou ľudovej pravice. Chápem, že ľudia sa majú čoraz horšie, ale to, že chudáci budú kopať do ešte väčších chudákov, nic nevyrieši.

- Jaký smysl mají podle tebe literární ceny jako takové?
- Keď som otcovi povedala, že som vyhrala debut roka, povedal: „No to je pekné, aj keď je to len debut.“ Ja si uvedomujem, že je to veľká cena, ale nedokážem to prežívať tak ako Fíni. Je pekné dostať cenu a trochu publicity, ale hlboký osobný prežitok to vo mne nevvyvoláva.
A aký zmysel majú všeobecne, to neviem. Výber je do veľkej miery subjektívny alebo výsledkom konsenzu úzkej skupiny ľudí. V každom prípade ceny zvyšujú predajnosť knihy a renomé autora, a nie je nepríjemné dostávať ich.

- Román by se měl překládat do několika jazyků, včetně češtiny. Už jsou známé nějaké podrobnosti?
- Mám podpísanú zmluvu s dánskym, českým a slovenským vydavateľom, niekoľko ďalších zmlúv je pravdepodobne kdesi na ceste. V Čechách vydavateľstvo Argo momentálne robí výber prekladateľa, som zvedavá, ako to dopadne, a v každom prípade sa na výsledok veľmi teším.

- A mimochodem: co slovenština? Chtělo by se ti překládat sama sebe?
- Ako som už spomenula, práva sú na Slovensko predané, ale detaily okolo prekladu zatiaľ nepoznám. Osobne sa mi to prekladať nechce, jednak preto, že by som sa rada pohla dopredu, jednak preto, že som presvedčená, ze prekladateľ by mal mať od textu odstup na to, aby s ním dokázal pracovať tvorivo. Je ale možné, že prekladateľských alternatív bude tak málo, že sa tomu nevyhnem. Predsa len by som bola rada, aby kniha bola čitateľná aj v mojej rodnej reči.

- Na závěr obligátní otázka – co chystáš nového, jestli na to v té mediální smršti posledních měsíců vůbec lze myslet?
- Konečne som začala pracovať na novej téme, pracovne si ju nazývam Anttisosiaali. Hlavnou postavou je Antti S., ktorý sa necháva pasívne unášať na búrlivých vlnách dystopického sveta. Niektoré veci sú mi už teraz zrejmé, ale vývinom postáv a deja sa tiež nechám prekvapiť.

Za česko-slovenský rozhovor s finsky píšící autorkou děkuje

 

© Lenka Fárová

Diskuse

Vložit nový příspěvek do diskuse
Vaše jméno:
E-mail:
Text příspěvku:
Kontrolní otázka: Kolik je prstů na jedné ruce
Kontrolní otázka slouží k ochraně proti vkládání diskusních příspěvků roboty.

Více k článku

související články

zhlédnuto 3673x

Inzerce
Inzerce